Svet rozdelený medzi dva bloky? Studená vojna zrejme nehrozí, no následky fragmentácie môžu byť nepríjemné

Kvantá sankcií, ktoré majú izolovať Rusko od medzinárodného trhu, americko-čínska obchodná vojna, odstavenie ropných hráčov, ako Venezuela a Irán či koketovanie Európskej únie so zavedením reštrikcií na dovoz čínskych elektroáut. Nastupujúci trend protekcionistických politík vidieť vo viacerých krajinách a počuť z úst čoraz väčšieho počtu lídrov jednotlivých štátov či rôznych geopolitických zoskupení.

Na fenomén fragmentácie globálnej ekonomiky do akýchsi politicko-ekonomicky previazaných blokov krajín upozorňuje už istý čas aj Medzinárodný menový fond (MMF). V správe zo začiatku roka skonštatoval, že k väčšiemu protekcionizmu a cezhraničným obmedzeniam viedlo najmä „zvyšujúce sa geopolitické napätie“.

„Hoci existuje len málo jasných znakov fragmentácie v obchode (okrem krajín a subjektov, na ktoré sa vzťahujú sankcie), počet protekcionistických opatrení zatiaľ rastie,“ píše MMF v spomínanej správe.

Vo výročnej správe MMF zo začiatku októbra tohto roka sa ekonómovia pokúsili odhadnúť aj to, aký vplyv na geoekonomické bloky sústredené pod hlavičkami USA a Európy na jednej strane a Číny na strane druhej, by malo rozdelenie trhov s komoditami ako poľnohospodárske plodiny, ropa, plyn či nerastné suroviny.

Autori poukázali na to, že protekcionistický trend je v oblasti komodít ešte zreteľnejší, než pri pohľade na celkový medzinárodný obchod. „Krajiny odvtedy [od začiatku vojny na Ukrajine, pozn. red.] obmedzili obchod s komoditami, pričom počet nových politických opatrení sa oproti roku 2021 zvýšil viac ako dvojnásobne,“ píšu v komentári ekonómovia MMF.

Pokles HDP by nebol drastický, fragmentácia by bolela rozvojové ekonomiky

Pokračujúca fragmentácia by mala podľa expertov fondu dlhodobý negatívny vplyv. Na globálnu ekonomiku, a podobne aj na hospodárstva západných krajín, by však vplývala len mierne a prepad produktu by bol „iba“ na úrovni okolo 0,3 percenta.

Nízkopríjmové zraniteľné krajiny by znášali omnoho väčšiu záťaž. Podľa simulácií ekonómov by mohli čeliť dlhodobým stratám hrubého domáceho produktu na úrovni 1,2 percentuálneho bodu. Tie by podľa nich do veľkej miery pramenili z narušenia poľnohospodárskeho dovozu.

„V prípade niektorých krajín by straty mohli presiahnuť dve percentá. To by zhoršilo obavy o potravinovú bezpečnosť, keďže krajiny s nízkymi príjmami sú obzvlášť závislé od dovozu potravín, aby uživili svoje obyvateľstvo,“ píše MMF.

V čom spočíva nebezpečenstvo

Nepriaznivý vplyv fragmentácie má na svedomí najmä jeden faktor. Hlavnú časť produkcie jednotlivých komodít zabezpečuje len zopár štátov. Podľa ekonómov je to následok „regionálnych výhod v oblasti prírodných zdrojov“.

Napríklad na troch najväčších dodávateľov nerastných surovín kritických pre prechod na "zelenú ekonomiku, ako sú kobalt, nikel či lítium, pripadá v priemere približne 70 percent celosvetovej ťažby. Len o málo lepšie je to pri rope, plyne či poľnohospodárskych plodinách, kde prví traja dodávatelia produkujú okolo 40 až 50 percent komodity.

Mnohé krajiny sa navyše vo veľkej miere spoliehajú na dovoz len od niekoľkých dodávateľov, pripomínajú experti. To zvyšuje zraniteľnosť v prípade obchodných obmedzení.

Rozdelením globálnych komoditných trhov do dvoch hypotetických geopolitických blokov by podľa ekonómov MMF hrozili výrazné „cenové výkyvy“ i veľké cenové rozdiely medzi jednotlivými blokmi. A to najmä v prípade nerastných surovín a poľnohospodárskych plodín.

„Fragmentované trhy by ponúkali menej rezerv na absorbovanie budúcich šokov v oblasti komodít, ako sú napríklad slabá úroda alebo extrémne počasie. Okrem toho by aj jeden výrobca komodít, ktorý by zmenil svoju geopolitickú príslušnosť, mohol vyvolať výrazné cenové výkyvy,“ píšu ekonómovia v správe.

Hrozba pre zelenú budúcnosť

Fragmentácia trhu s komoditami by mohla podľa ekonómov brániť aj globálnej energetickej transformácii.

Aby sa dosiahli ambiciózne západné ciele a emisie uhlíka sa dostali k nule, dopyt po surovinách ako lítium, kobalt či nikel sa bude musieť v nadchádzajúcich rokoch niekoľkonásobne zvýšiť. A jeho uspokojenie si bude vyžadovať rýchle zvýšenie ponuky. No hlavné ložiská sú sústredené len v niekoľkých krajinách. Obchod sa preto stáva nevyhnutným a roztrieštené trhy by mohli situáciu skomplikovať.

„V našom hypotetickom scenári, v ktorom je narušený obchod s kritickými nerastnými surovinami medzi blokmi, by sa investície do obnoviteľných zdrojov energie a elektrických vozidiel mohli do roku 2030 znížiť až o 30 percent v porovnaní s nefragmentovaným svetom,“ píšu ekonómovia fondu.

Kritika

Hoci sa úvahy expertov MMF zrejme uberajú správnym smerom, javí sa tu jeden problém, ktorý nie je zanedbateľný. Je ním rozdelenie jednotlivých krajín do dvoch blokov.

Experti MMF to spravili na základe hlasovania Valného zhromaždenia OSN v marci 2022, ktoré od Ruska požaduje ukončenie vojny na Ukrajine. Do „západného“ bloku spadli aj krajiny ako Konžská demokratická republika (KDR), Čile či Brazília, ktoré sú významnými producentami kobaltu (KDR, približne 70 percent), lítia (Čile, zhruba 30 percent) či sóje, kávy a poľnohospodárskych plodín (Brazília).

V britskom denníku Financial Times na to upozornil aj ekonomický novinár Alan Beattie, ktorý zastáva názor, že vývozcovia komodít sa riadia „stratégiou bezohľadného pragmatizmu“.

„Brazília, najväčší svetový vývozca sóje, v súčasnosti predáva približne 70 percent svojej produkcie do Číny. Predstava, že Brazília by z politických dôvodov prerušila predaj do Číny (...), len zdôrazňuje nedostatok realizmu v tomto myšlienkovom experimente,“ zdôrazňuje novinár.

„(Čile) v skutočnosti predáva väčšinu svojich nerastných surovín Číne. Čilská vláda však predstierala perspektívu väčšieho vývozu do Európy, aby získala ústupky v obchodnej dohode s EÚ,“ pokračuje Beattie, a dopĺňa aj príklad pragmatizmu Indonézie, ktorá kraľuje trhu s nespracovaným niklom.

Viditeľná ruka štátu verzus neviditeľná ruka trhu

Podľa novinára je argumentom proti fragmentácii fakt, že v súčasnosti nikto nemá dosť sily na to, aby prekonal silu trhu.

„Aj keď sú komoditné trhy politicky rozdvojené, jednoduchá ponuka a dopyt znamenajú, že nárast cien v dôsledku obchodných obmedzení vytvorí vlastné dlhodobé riešenia,“ píše. Vlády, ktoré sa snažia kontrolovať komoditné trhy, podľa neho často zisťujú, že sa im to neoplatí.

„Teraz je zrejmé, že cenový strop G7 na predaj ruskej ropy vo výške 60 dolárov za barel vojnovú mašinériu Vladimira Putina neochromil,“ pokračuje s konštatovaním, že účinok tejto politiky bol vždy obmedzený, keďže západní lídri nechceli, aby globálny nedostatok ropy ohrozil ich ekonomiky.

Novinár tiež s odvolaním na švajčiarskeho ekonóma Simona Evenetta poukazuje na to, že rastúca produkcia vzácnych zemín v rôznych krajinách sveta znížila schopnosť Číny kontrolovať globálne dodávky svojim konkurentom.

V roku 2015 Čína vyprodukovala viac ako 80 percent svetovej produkcie vzácnych zemín. Do roku 2021 masívny rozvoj ťažby v iných krajinách vrátane USA a Austrálie stlačil jej podiel na 58 percent, píše v britskom denníku.

Nemôže Západ skončiť ešte horšie, než si myslí?

Beattie však ku svojim konštatovaniam doplňuje jednu podstatnú poznámku. Znížil sa len podiel toho, čo sa v Číne vyťaží. Spracovateľský priemysel kobaltu, lítia a vzácnych zemín drží Peking pevne v rukách.

Argument pragmatizmu rozvojových ekonomík, ktoré sa riadia trhom, tak môže pôsobiť ako dvojsečný meč. Ako Beattie uvádza, mnohé z krajín, ktoré MMF zaradil do „západného bloku“ majú užšie väzby s Čínou než s EÚ či USA. A vďaka tomu, že Peking momentálne kontroluje spracovateľský priemysel, nerastné suroviny, na ktorých chce Západ vystavať svoju „zelenú“ energetiku a elektromobilitu, prichádzajú práve tam.

Navyše, faktory ako deindustrializácia Európy, kde je relatívne drahá pracovná sila a kde chce v spracovateľskom priemysle pracovať len málokto, nenasvedčujú, že by sa situácia mala drasticky zmeniť. A hoci sa dá predpokladať, že trh (rôzne štáty sveta rozvíjajúce spracovateľský priemysel) dominanciu Číny časom naozaj prekoná, nebude to zrejme otázka rokov, ale skôr dekád.

Ak by teda hráčska zostava dvoch základných blokov v správe MMF vyzerala trochu inak, pre Západ by dôsledky fragmentácie mohli byť horšie, než ekonómovia fondu odhadujú.