V poriadku, extrémy počasia sú nebezpečné (podobne ako ísť v noci do nebezpečnej štvrte) a treba ľudí pred nimi varovať. Ale postrašiť ľudí Paromovým bleskom a povodňou zoslanou Stribogom, a chcieť od nich, aby prestali kúriť drevom a potom bude menej búrok a záplav, je scestné. Najmä keď majú hromozvod, hrádzu a pred nebezpečenstvom sú dopredu varovaní.
Martin Hojsík už v roku 2019 strašil, že vyschli Viktóriine vodopády, pričom ide o každoročný opakujúci sa jav.
Ľudia sa vo všeobecnosti radi nechávajú strašiť. Najmä počasím. S týmto vedomím sa dá prekrútiť v zásade akýkoľvek meteorologický jav a operovať ním smerom ku klimatickej katastrofe. Strašiť môžete prakticky každodennou zmenou počasia. Dlhšie neprší a klesne hladina spodnej vody? Katastrofa! Keď sa o rok hladina ustáli na pôvodnom normále, progresívec je v lepšom prípade ticho. Rozhodne sa však neospravedlní, že šíril paniku.
V horšom prípade vyhlási, že minuloročné sucho a tohtoročné daždivé počasie sú jednoznačným dôkazom klimatickej krízy, ktorú treba okamžite riešiť efektívnejším vymáhaním balíka zákazov a príkazov. Prípadne väčším dôrazom na pretláčanie elektromobility, na ktorú aj tak nemáme dosť elektrickej energie, bez ohľadu na jej odmietanie zákazníkmi a porovnateľnej neekologickosti so spaľovacími automobilmi.
Nevyčítal by som Martinovi Hojsíkovi, keby upozorňoval svojho primárne mestského voliča, aby pri výkyvoch počasia nevychádzal z domu počas búrky, aby sa nezdržiaval pri rozvodnených tokoch a vo všeobecnosti neignoroval besnenie živlov. Lenže on to nerobí. Pred týždňom napríklad upozornil na búrku Ciarán, ňou spôsobené obrovské škody a jej prvú obeť. Tých bolo nakoniec až 18 po celej Západnej Európe. Namiesto nejakej praktickej prevencie Hojsík okamžite prešiel do klasickej klima-alarmickej politickej agitácie, výsledkom ktorej sú nezmyselné príkazy a zákazy diktované zhora.
Hojsík v statuse uvádza, že je vedecky podložené, že „jesenné/zimné búrky sú v dôsledku klimatickej krízy ničivejšie.“ Naozaj? V porovnaní s čím? Asi môžeme pokojne tvrdiť, že ľudstvo prežíva napriek permanentnej klimatickej kríze. Zemetrasenia, požiare, povodne a záplavy, potom suchá, uragány, výbuchy sopiek – to všetko sprevádza nás a našich predkov od počiatku vekov. Človek sa vplyvom počasia postupne prispôsoboval, dokázal ich predvídať a efektívne sa pred nimi chrániť.
Publicista a štatistik Bjorn Lomborg tvrdí, že pred sto rokmi zomieralo v dôsledku prírodných katastrof vo svete asi pol milióna ľudí ročne. Pred rokom 2021 to bolo priemerne 20 000 ľudí, pričom populácia sa medzitým zväčšila asi na štvornásobok počtu. Je to najmä vďaka informatizácii spoločnosti, ktorá dokáže varovať ľudí pred prichádzajúcim nebezpečenstvom v oveľa väčšej miere ako pred polstoročím.
Búrka Ciarán po besnení na pobreží Atlantiku vyvolala záplavy v Toskánsku, ktoré si vyžiadali podľa niektorých správ až osem obetí. Je to tragédia, avšak v porovnaní s povodňou rieky Arno v roku 1966, ktorá zabila 101 nepripravených Florenčanov, môžeme hovoriť o zásadnom rozdieli v schopnostiach človeka ochrániť seba a svojich spoluobčanov.
Lenže klima-alarmistov nezaujímajú fakty o dobrých správach pre ľudstvo. Naopak, zaujíma ich všetko, čo môže podporiť ich apokalyptické vízie. Greta Thunbergová v roku 2018 napísala tweet, že top vedec a odborník na klímu varuje, že klimatická zmena vyhubí celé ľudstvo, ak do piatich rokov neprestane používať fosílne palivá. Odvtedy sa svet naozaj zmenil. Greta zmaturovala a prešla prerodom z ekologickej influencerky na ekologickú radikálku. Apokalyptický tweet medzitým vymazala.
Na záver statusu Hojsík, aby podporil svoje argumenty, cituje klimatológa Jozefa Pecha, ktorý konštatoval, že rok 2023 je rekordne teplý. „Akcelerujúce globálne otepľovanie a push-up efekt silnejúceho El Niňa sú hlavné príčiny toho, prečo globálna teplota v tomto roku zaznamenáva taký raketový vzostup.“
Iste, zem sa otepľuje, merania to dokazujú. Ale cyklicky sa otepľovala a ochladzovala aj v minulosti a ľudská činnosť vtedy veru naozaj nedosahovala dnešné rozmery a intenzitu. Stačí si trochu prečítať o malej dobe ľadovej. Dodajme, že teplo zabíja globálne ľudí v menšej miere než zima. Preto by nás malo viac trápiť prípadné ochladzovanie planéty.
Zásadnou otázkou je, čo môže urobiť človek. Progresívna odpoveď je, že má vynaložiť maximum úsilia vrátane finančného, aby znížil uhlíkovú stopu. „Poručíme větru, dešti!“, zastrájajú sa bruselské elity. Viacerí vystrašení voliči, samozrejme, poslúchnu, nechajú sa kvôli záchrane sveta extra zdaniť, ale v praxi je potom finančný dopad na ekonomicky najslabšie skupiny brutálny. A efekt na krotenie klímy je zanedbateľný.
Prípadne môžete pri snahe o puristické ekologické hospodárenie dopadnúť ako Srí Lanka. Prenesené na slovenské pomery, naozaj nechcete zostať pred dilemou, či budete kúriť a svietiť, alebo jesť.
Boj proti zmenám klímy je preto najmä ekonomicky samovražednou akciou, o to zbytočnejšou, že zbytok sveta mimo Európy málokoho zaujíma. Nádej však môžeme čerpať zo slov Chestertona: „Je to zvláštne. Čas od času sa vynorí sekta, ktorá ohlasuje koniec sveta. Väčšinou sa však vyskytne chybička, alebo sú jej kalkulácie nepresné – a namiesto sveta končí ona sekta.“
Jedinou správnou odpoveďou sa preto zdá byť, ako obvykle, ľudská vynaliezavosť a schopnosť prispôsobiť sa zmenám a tradičným výkyvom klímy. Namiesto politického pretláčania zelených obmedzení treba vytvárať priestor pre prirodzený technologický pokrok, ktorý pomôže zvládať klimatické zmeny a zdokonaľovať systémy varovania pred extrémynm počasím ohrozujúcim ľudské aktivity.
Raz to možno pochopia aj progresívci a prestanú Slovákov strašiť počasím, aby si vyrobili lacné politické body pre svoju agendu. A možno by bolo ešte lepšie, aby to pochopili ich voliči. Škoda, že nás to dovtedy bude stáť nemalé finančné zdroje, ktoré mohli byť vynaložené oveľa efektívnejšie.