Harvardský akademik Joseph Nye už pred vyše troma desaťročiami definoval tri hlavné zložky moci, ktorými oplýva svetový hegemón – vojenská, ekonomická a akási mäkká kultúrno-inštitucionálna vyjednávacia sila, ktorou dokáže presadzovať svoje ciele.
Z vojenského hľadiska zostáva Amerika kolosom a stále sa považuje za jednoznačného lídra.
(Find more statistics at
Statista)
Z ekonomického hľadiska je to už omnoho vyrovnanejšie. Hrubý domáci produkt Číny je síce ešte stále o niečo menší ako ten americký pri trhových výmenných kurzoch, no prevyšuje ho z pohľadu parity kúpnej sily. Samozrejme, pri prepočtoch na obyvateľov vidieť, že Američania sú niekoľkonásobne bohatší ako Číňania, no pri hodnotení sily hospodárstva nie je tento ukazovateľ veľmi platný.
Najťažšie merateľná je mäkká sila. USA si stále udržiavajú vplyv v Európe, Japonsku či ďalších svetových ekonomikách, ale v rôznych regiónoch silnejú ďalší hráči. Kroenig pre Economist uviedol, že vníma svet skôr ako multipolárny.
Trump v Bielom dome by znamenal zmenu paradigmy
Zdá sa, že v amerických kuloároch meniacu sa situáciu vo svete citlivo vnímajú. Bývalý americký prezident Donald Trump už počas svojho prvého šéfovania v Bielom dome viedol kampaň v duchu Amerika na prvom mieste.
Podľa Gideona Rachmana, špičkového zahranično-politického komentátora britských novín Financial Times, vyvoláva perspektíva návratu Trumpa do Bieleho domu v budúcom roku obrovský otáznik nad budúcnosťou americkej ochoty vykonávať funkciu globálneho policajta.
„Ak by presadzoval najradikálnejšiu verziu svojej ideológie, druhá Trumpova administratíva by mohla úplne zrušiť myšlienku, že je v americkom záujme podporovať bezpečnostné opatrenia v troch najstrategickejších regiónoch sveta - v Európe, severovýchodnej Ázii a Perzskom zálive,“ píše Rachman, podľa ktorého dnes USA v každom z týchto regiónov čelia aktívnemu vyzývateľovi, ktorý túži po ich odchode. V Európe je týmto vyzývateľom Rusko, v Ázii Čína a na Blízkom východe Irán.
„Ak by USA vážne obmedzili svoje vojenské záväzky vo svete, Čína, Rusko a Irán by sa snažili využiť vzniknuté mocenské vákuum. Medzitým tieto tri krajiny užšie spolupracujú. Všetky horlivo propagujú myšlienku multipolárneho sveta, čo je kódové označenie pre koniec americkej hegemónie,“ konštatuje novinár.
V kresle však bude (pravdepodobne) ešte rok sedieť Joe Biden, podľa ktorého majú USA budovať svoj vojenský „arzenál demokracie“, čo bola prezidentova narážka na vyhlásenie Franklina Roosevelta z roku 1940. Pomoc priateľom je podľa Bidena nielen možná, ale aj nevyhnutná: „Americké vedenie je to, čo drží svet pohromade. (...) Americké spojenectvo je to, čo nás Ameriku udržiava v bezpečí.“
Má Biden dostatok zbraní pre všetkých spojencov?
Hoci sa mnoho hovorí o tom, že sklady s muníciou a niektorými zbraňovými systémami začínajú zívať prázdnotou, USA zatiaľ nie sú v takej zlej pozícii, že by nedokázali svojich spojencov naďalej podporovať. Aj keď na Blízkom východe hrozí horúci konflikt a postupne vzniká potreba vojensky zásobovať nielen Kyjev, ale aj Tel Aviv, každý z amerických spojencov, či už Ukrajina, Izrael alebo Taiwan, má vo výzbroji odlišné zbrane.
Centrum pre strategické a medzinárodné štúdie (CSIS) približuje, že úzke miesto vzniká pri tých zbraňových systémoch, kde sa potreby spojencov prekrývajú, čo vyvíja tlak na ich dostupnosť.
Ako príklad uvádza systémy a rakety protivzdušnej obrany, konkrétne Patrioty, ktoré majú vo výzbroji všetci traja kľúčoví americkí spojenci. Čo sa však týka amerických zásob, Patrioty sú podľa CSIS „dostupné, ale s určitými obmedzeniami“. Pri vysokých požiadavkách zo všetkých strán by však mohol vzniknúť problém.
Ešte horšie sú na tom zásoby značne rozšírených Stingerov a Avengerov, čo sú ručne, respektíve z vozidla odpaľované rakety typu zem-vzduch. Používa ich Ukrajina, Taiwan i Izrael a podľa CSIS je ich dostupnosť „extrémne obmedzená“ a „produkcia pomalá“.
Limitované sú okrem toho aj zásoby protitankových rakiet typu Javelin, ktoré sú vo výzbroji Taiwancov i Ukrajincov a ich zásoby v USA sú nízke. Podľa CSIS odišlo na Ukrajinu zhruba 40 percent zásob a súčasné zásielky Kyjevu „odrážajú mesačnú produkciu“.
Podľa Economistu sú vyčerpané aj ďalšie zásoby zbraní, ktoré CSIS do analýzy nezahrnula. Chýbajú napríklad 155 mm delostrelecké granáty, ktorých zásielku určenú pre Ukrajinu Amerika údajne odklonila do Izraela. Magazín tiež píše, že v konflikte o Taiwan by Amerike pravdepodobne hrozil i nedostatok „protilodných rakiet dlhého doletu, ktoré by boli na odrazenie invázie najužitočnejšie“.
Investície do zbrojného priemyslu rastú
Mnohí odborníci na obranu si myslia, že dochádzajúce zásoby sú znakom nedostatočných investícií Ameriky do munície v posledných rokoch, pokračuje Economist. Realita dvoch vojen – a možnosť tretej – to však začína meniť.
Zbrojársky priemysel zažíva isté znovuzrodenie už od invázie Ruska na Ukrajinu, čo napríklad naznačujú správy z USA o zhruba šesťnásobnom zvýšení produkcie 155-milimetrovej munície do roku 2025. A vidieť to aj na rastúcej trhovej hodnote najväčších firiem pôsobiacich v tomto odvetví.
Spojené štáty zvyšujú investície do výroby mínometov, delostrelectva, munície, raketových pohonných systémov a mikroelektroniky, ktorá sa čoraz viac využíva v modernej munícii, píše Economist.
Navyše, CSIS doplňuje aj fakt, že USA majú dostatočné zásoby mnohých ďalších zbraní, ktoré sú obľúbené medzi jej spojencami. Zo sto druhov zbraní, ktoré boli od roku 2022 zaslané na Ukrajinu, sú problémy s dodávkami údajne len pri tucte z nich.
A keďže je zatiaľ vojna medzi Izraelom a Hamasom z veľkej časti obmedzená na Pásmo Gazy a napätie okolo Taiwanu sa momentálne nestupňuje, tlak na ďalšiu vojenskú pomoc nie je veľký. Napriek tomu, ak by nastal čierny scenár, zámorskému gigantovi môže hroziť, že sa stane preťaženou superveľmocou, ktorá nebude môcť hájiť svoje záujmy na všetkých frontoch.
