Miestni o ňom hovoria veľmi pekne, s láskou a úctou. „Keď som mal zlú náladu a stretol som sa s Jožkom, on sa na mňa usmial a ja, hoci by som aj nechcel, musel som mu úsmev opätovať. Bol to taký smejko. Vždy o sebe hovoril, že je v podstate šťastný človek s kladným vzťahom k ľuďom. On má rád ich a oni zasa jeho. Miloval svoje rodné mesto Sabinov, neraz ho maľoval v noci, ale inšpirovali ho aj kvety, najmä tie lúčne či poľné, a, samozrejme, odveké múzy mužov – krásne ženy. Zhruba pred rokom mal úžasnú výstavu pri príležitosti životného jubilea. Bola to naozaj pastva pre oči,“ smúti Sabinovčan Anton.
Poznamenal, že Jozef Demko nemaľoval tak, ako to bežne robia ľudia z tejto umeleckej brandže. „On dosť často tvoril tzv. na etapy. Napríklad prešlo aj niekoľko mesiacov, čo nechytil do ruky štetec, a potom som ho videl v našom parku alebo v okolí mesta každý deň. Myslím si, že mi naši ľudia dajú za pravdu, že bol neoddeliteľnou súčasťou Sabinova nielen preto, čo robil, ale aj svojím výzorom. Dlhé šedivé vlasy, rovnaká brada a zvláštny štýl obliekania doplnený neobyčajnými šperkami... bude mi za ním smutno,“ utrel si slzy, ktoré mu zrazu vyhŕkli.
