Existuje niekto, kto by sa za neomarxistu sám považoval? Túto otázku si môžeme položiť na pozadí stého výročia Inštitútu pre sociálny výskum, ktorého predstavitelia sa k marxizmu hlásia. Založený bol roku 1923 vo Frankfurte nad Mohanom, odtiaľ pochádza tiež názov frankfurtská škola. V nasledujúcom roku bol inštitút otvorený. Aj rok 2024 bude teda výročný. Inštitúcia sa môže pýšiť tým, že sa k nej hlásia poprední svetoví myslitelia, napríklad Jürgen Habermas, Axel Honneth alebo Hartmut Rosa. Súčasný riaditeľ, sociológ Stephan Lessenich, chystá jubilejnú konferenciu a oznámil, že sa chce vrátiť k tradícii.
Je pravda, že samotná škola má úctyhodnú tradíciu a pre jej vrcholného predstaviteľa Theodora Adorna, mimoriadne všestranného mysliteľa, bola tradícia aj dôležitou teoretickou témou. Kontinuita frankfurtskej školy pritom vyrastala zlomovo. Môže sa zdať kuriózne, že túto marxistickú inštitúciu financoval od začiatku Felix Weil. Ten nepatril len k marxistickým intelektuálom, rovnako bol dedičom po nemecko-argentínskom veľkopodnikateľovi Hermanovi Weilovi, vtedy jednom z najbohatších ľudí sveta.
V roku 1933 nacisti školu zatvorili a mnohí zástupcovia, okrem iného Theodor Adorno a Max Horkheimer, utiekli z Európy. Adorno to okomentoval: „Toto je Hitlerov triumf. Svet, ktorý stvoril, nás čoskoro urobí rovnako zlými, ako je on sám.“
Adorno a Horkheimer v USA spolu spísali programový a zámerne fragmentárny spis Dialektika osvietenstva. Stredobodom je sloboda, zvlášť však podozrenie, že nielen otvorený útlak, ale aj nadvláda jedného typu slobody a racionality býva zotročujúca. Autori tým vystupujú proti agresívnej túžbe ovládnuť realitu, či už pomocou byrokracie, zákonov, alebo technológií. Sú zaujatí hlavne voči utilitárnej racionalite, ktorá svet, vzťahy, človeka chápe ako priestor, z ktorého sa dá ťažiť.
Adorno bohom a zradcom
Po druhej svetovej vojne bol inštitút obnovený, mnohí myslitelia sa vrátili do Nemecka a vytýčili si cieľ – skúmať pôvod totalitných režimov. Heslo bolo „Myslieť tak, aby už Osvienčim nebol možný“. Preslávili sa však aj ako ostrí kritici kapitalistickej moderny. Mnohí si všímali, že pri kritike, často až bezbrehej, zostávali stáť.
V Dialektike osvietenstva sa čitateľ dozvie, že moderna je svojou podstatou totalitná, ale na otázku, čo teda s tým, nenasleduje nič, len odkaz na ešte lepšiu kritiku. Toto napätie si všimol napríklad György Lukács, ktorý tento dojem vyjadril výrokom „grandhotel nad priepasťou“: Frankfurťania sú depresívni intelektuáli, ktorí z hotela pozerajú do priepasti. Inými slovami, svet je hrozný, ale im samým je v ňom napriek tomu celkom dobre.
Ale to, čo môže pôsobiť ako slabosť, je zakotvené ako jedna z ideí frankfurtského myslenia už v Dialektike osvietenstva. Prinajmenšom Adorno a Horkheimer nechcú tvoriť nové ucelené systematické myslenie. Už poukazovanie na nespravodlivosť a zlo je cesta. Najčastejšie nevieme, čo je dobro. Čo však je zlo, tušíme skoro vždy. Sám Adorno navyše čerpá silu z nedôslednosti. Tú považuje za otvorenosť, ktorou do myslenia vstupuje realita. V jednom rozhovore napokon priznáva: „Na otázku, čo robiť, najčastejšie viem odpovedať jediné: ja neviem.“
Vedel toho ale predsa len dosť na to, aby sa mohol stať kľúčovou intelektuálnou postavou druhej polovice dvadsiateho storočia. Hlboký vplyv mal na študentov, dokonca sa dá tvrdiť, že sa jeho prednášky stali intelektuálnym základom šesťdesiatnikov. Tí sa z nich dozvedeli, že konzumná masová spoločnosť vychováva z človeka bytosť, ktorá stratila schopnosť vzdorovať zotročujúcim politickým silám.
V kapitalistickej spoločnosti nie je človek vystavený číremu násiliu či priamočiarym zákazom, ale čelí excesívnemu konzumnému pohodliu, ktoré ho urobilo neslobodným. Človek oduševnil veci, ale sám seba zvecnil. Takýto jedinec nie je schopný čeliť systému, je politicky nemý a takpovediac neslobodný. V konzumnej spoločnosti preto nemožno žiť dobrý život. Aj na túto patáliu je odpoveďou kritika.
Študentov to neuspokojilo. Ak je systém zlý, treba ho zvrhnúť. Niekdajší obdivovatelia Adorna preto vymenili filozofove knihy za Molotovove koktaily. Filozof potom v médiách ospravedlňujúco tvrdil, že túžba uskutočniť jeho teóriu výbušninami zaskočila aj jeho samotného. Radikalizovaní študenti pripravili trpký koniec aj jemu. Keď 22. apríla 1969 začal svoju prednášku, obkľúčili ho tri polonahé ženy, ktoré naňho dobiedzali prsníkmi a sypali mu kvety na hlavu. Filozof za posmechu utiekol z učebne. Bolo to jeho posledné verejné vystúpenie. Niekoľko mesiacov nato zomrel vo Švajčiarsku na infarkt.
Azda o niečo lepšie to so študentmi vedel Herbert Marcuse, ďalší prominentný predstaviteľ frankfurtskej školy. Mal zvláštnu výsadu – na transparentoch z demonštrácií uvádzali jeho meno zároveň vedľa Marxa a Mao Ce-tunga. Lenže aj keď by sme snáď Marcusa mohli zaradiť medzi neomarxistov, ako to urobil napríklad Harald Bloom v knihe Uzatváranie americkej mysle, on sám sa postupne voči marxizmu začal vymedzovať.
U Marxa postrádal zmysel pre individualitu;,človeka vraj obetoval kvôli spoločnosti. Navyše si všíma, že kapitalizmus má potenciál uskutočniť nádeje, o ktorých písal aj Marx, napríklad skrátenie pracovného času. Práve v srdci kapitalistického Západu by mohla vzniknúť spoločnosť, ktorá by vďaka vzrastajúcemu bohatstvu (a voľnému času) ocenila po prvé umenie a po druhé oslobodila sexualitu. Umenie a sex – to sú dve hlavné podoby ľudského šťastia. Študenti, ktorí túžili po revolúcii, to s týmito pánmi nemali ľahké.
Pán veľkých diskusií
Na Adornovu smrť zareagoval Jürgen Habermas pohnutým nekrológom. Vraj nikdy neprijal alternatívu detskosti a dospelosti a uchovával v sebe ešte iný zdanlivý protiklad: „Zraniteľnosť zmyslov a neohrozenosť myslenia patria k sebe.“ A akokoľvek sám Habermas priznal, že Adornova genialita je nenahraditeľná, stal sa aj z neho mysliteľ, ktorý takisto dosiahol obrovské intelektuálne výkony, úctyhodné dielo i schopnosť ovládnuť verejné diskusie.
Za to posledné si vyslúžil prezývku pán veľkých diskusií. Preslávil sa napríklad sporom s Rudim Dutschkom, ktorého označil za ľavicového fašistu, čím voči sebe poštval ľavicu, pravicové médiá ho zase konfrontovali s obvinením ideového spolupáchateľstva na atentátoch teroristickej Frakcie Červenej armády. Nielen na nemeckú intelektuálnu krajinu zapôsobili diskusie s velikánom nemeckej sociológie Niklasom Luhmannom alebo s Josephom Ratzingerom.
Dovtedy žil, pokým učil: odmietal metafyzickú koncepciu jedinej večnej pravdy a tvrdil, že úlohou moderného človeka je uspokojiť sa s „malými pravdami“. Lenže hrozí, že „malé“ pravdy zabudneme kvôli ich nepatrnosti obhajovať. Pritom práve v demokratickom usporiadaní platí, že sila lepšieho argumentu je jedinou legitímnou mocou.
Od neomarxizmu k radikálnemu konštruktivizmu
K neomarxizmu sa dnes mylne zaraďuje mnoho mysliteľov, ktorí majú s marxizmom málo spoločného. Je to tak hlavne v kontexte postštrukturalistov, ktorí spravidla zastávajú viac či menej konštruktivistickú teóriu reality. Sú presvedčení, že naše vnímanie a výkony vstupujú do reality a bytostne ju konštituujú. To je v mnohých ohľadoch pravda. Peniaze sú konštrukt, zmluvy a manželstvo tiež. Ale napríklad americká filozofka Judith Butlerová a jej početní nasledovatelia idú ďalej a za konštrukt označujú aj telo, respektíve povedia, že prosté telo, na ľudských kategóriách nezávislé, neexistuje.
Marxova téza je odlišná. Matéria určuje vedomie. Vystihol to aj iný materialista Ludwig Feuerbach, ktorý predniesol okrídlenú vetu: „Sme to, čo jeme.“ Podľa konštruktivistov sme to, čo si myslíme, že sme. Vedomie určuje bytie. Zmena vedomia vyústi do zmeny bytia. Aj to je sčasti pravda, len ide o to, ako hlboko si myslíme, že tento efekt siaha. Ak predpokladáme, že myslenie prestupuje bytie, potom nie je potrebné robiť fyzické revolúcie a meniť mocenské pomery. V tom prípade treba meniť ľudí výchovou – a revolúcia bude nasledovať.
Z politického hľadiska je to stanovisko menej radikálne ako výzvy k politickým revolúciám, ale z kultúrneho hľadiska je odmietanie prirodzenosti, ktorá ide ruka v ruke s konštruktivizmom, v každom prípade radikálne. Tvárou v tvár tejto radikálnosti je prekvapujúce, aké rozšírené je v humanitných vedách práve toto hľadisko. Nakoniec, aj Stephan Lessenich, už spomínaný riaditeľ frankfurtskej školy, považuje za dobré vrátiť sa síce k tradícii, ale do portfólia zahrnúť aj rodové a queer štúdie, ktoré na konštruktivizme stoja.
To sa určite dá. Ale príliš originálny prístup to nie je. Téza, že prirodzenosť neexistuje, je síce radikálna, ale aj "lenivá". Iste, je ťažké definovať, čo je prirodzenosť, z toho však nevyplýva, že neexistuje; napokon tiež nie je ľahké sa bez tohto pojmu, zvlášť bez biologickej prirodzenosti, úplne zaobísť. Na počatie je potrebný muž a žena, žena je tehotná, rodí a dojčí a zdá sa prirodzené, hoci nie nutné, že jej muž vytvorí zázemie.
Že prirodzenosť nie je spätá s nutnosťou ani s osudom, je napokon znakom človeka. Samozrejme, možno vymyslieť všeličo inak, na individuálnej i spoločenskej rovine, a, samozrejme, budú v rôznych kultúrach existovať rôzne rodinné modely, ale s jedným biologickým spoločným základom. Človek je definovaný tým, že nie je ani len príroda, ale ani konštrukt. Kultúra je vzťah k tomu, čo nás predchádza a čo nikdy úplne neovládneme.
S rodinou potiaľto súvisí tradícia: ani jedno si nevyberáme. Aj v tradícii sa mieša nevedomie a vedomie, telesnosť, matéria, vôľa a intelekt. Ako v prípade rodiny, platí aj v prípade tradície, že bývame otroci mŕtvych ľudí. Musíme byť na pozore, aby sme neboli otrokmi, ale tiež platí, že úplné oslobodenie nie je zlučiteľné s ľudským údelom.
Invázia neľudskosti?
Neomarxisti bývajú spájaní s tým, čo sa označuje ako progresivizmus. Tvárou v tvár to môže prekvapiť, akým vynikajúcim mysliteľom tradície bol Theodor Adorno. Bol radikálny, čo v jeho prípade znamená, že odmietol byť dôsledný. Na to, aby šiel cestou dôsledného vzývania tradície alebo, naopak, jej výsmechu, bol príliš dôvtipný. Oboje je zlyhanie, nekultúrnosť, dokonca hovoril o invázii neľudskosti.
Z hľadiska Dialektiky osvietenstva by sme v snahe nazerať na rodinu a pohlavie ako na konštrukt, ktorý je možné ľubovoľne prestaviť, mohli rozoznať násilný a agresívny vzťah k svetu. Podobne napokon hovorí Hartmut Rosa, jeden z posledných predstaviteľov frankfurtskej školy. Ten sa nielenže pozastavuje nad hrubosťou, s akou zaobchádzame v neskorej moderne s telami, ale tiež zdôraznil, že tradície, kontinuita i náboženské rituály môžu byť racionálnejšie, bližšie ľudskej skúsenosti, ako technické výdobytky, ktoré nám často umožňujú väčšiu dôslednosť, zároveň však môžu byť dehumanizujúce.
V knihe Demokracia potrebuje náboženstvo poznamenáva: „V kresťanskom liturgickom roku nemá inovácia ani rast žiadne miesto. Opakuje sa to isté, ale práve toto stále ʼto istéʼ umožňuje dotyk s niečím úplne iným alebo s kýmsi, koho meno nepoznáme. Pokiaľ toto spojenie stratíme, začíname meniť povrch, zatiaľ čo vo vnútri zostávame rovnakí.“ Aj v návrate k pojmu tradícia, v schopnosti prijať opakovanie a nechcieť sa od neho za každú cenu emancipovať skrze inovácie, vidí Hartmut Rosa jednu z ciest, ako znovunadobudnúť slobodu.
Nakoniec, treba frankfurtskej škole pripísať k dobru prepracovanú, kultivovanú a cielene trénovanú kultúru diskusie. To je napokon dôvod, prečo inštitúcia prežila hlboké konflikty, nezhody, spory. Známym sa stalo Habermasovo heslo: „Neviďte v druhom protivníka, ani keď proti vám povstane.“ Asi sa to nepodarí vždy, ale bez tohto princípu je uctievaná diskusia len ďalšia floskula uprostred sveta, ktorý riadime. Po takých neomarxistoch by sa človeku mohlo aj cnieť a tiež je v ich prípade zrejmé, ako ďaleko sme sa v myslení odchýlili jedným smerom: už aj hocijaký neomarxista pôsobí konzervatívne.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.