Bod zlomu

Ježiš povedal iba niekoľko slov, ale každé nesie bohatý obsah. Ústredným je slovo „súd“. Evanjelista Ján, tradujúci tento výrok, použil slovo „krisis“. Znamená toľko ako „zlom“. Niečo staré sa končí a stráca svoju moc. Niečo nové sa začína a nadobúda moc. Ježiš hovorí, že nastáva „súd nad týmto svetom“. Jeho smrťou sa niečo zlomí v mechanizme sveta. Niečo padne, niečo sa zmení, niečo vznikne. Tak sa to deje vždy počas zlomov, počas kríz, teda v časoch súdov.   

Slovo „svet“ vo všetkých novozmuluvných spisoch, ktoré nesú meno Jána, je slovom s výrazne negatívnym predznačením. Neoznačuje geografickú plochu, krásnu krajinu. Označuje fyzický a duchovný priestor na existenciu. Vyšiel síce z Božích rúk, ale aktívne sa v ňom odohráva vzbura proti Bohu, proti jedinému pravému zdroju a zmyslu existencie.

Vnímané fyzickým pohľadom, „svet“ je miestom pre manifestáciu úžasného zázraku života. Vnímané duchovným pohľadom, odohráva sa v ňom tragédia pýchy, podozrievania a odmietnutia Boha, nenaplnenia a frustrácie, konca a zániku. Z tohto zovretia niet vymanenia sa. Nejde to ani cez systém náboženstva, ani cez vitalitu filozofie, ani ponorením sa do hĺbok duše, ani prijatím zasvätenia, ani cez extázu erotizmu, pôžitkárstva, krásy, poznania či moci. Niet vymanenia sa.

Práve v tomto príde ku zlomu. Blížiaci sa „krisis“ vyhodí svet zo zabehnutých koľají. Ježišova smrť nebude radovou udalosťou, týkajúcou sa iba Jeho. Bude to udalosť absolútneho významu.

Knieža tohto sveta.

Čo vo svete stratí moc? Ježiš hovorí, že „knieža tohto sveta bude vyhodené“. Ak slovo „svet“ má negatívne predznačenie, potom tajuplné pomenovanie „knieža tohto sveta“ je ešte niečím silnejším a zlovestnejším. Označuje duchovnú moc, ktorá má inteligenciu a osobný charakter. Vzoprela sa Bohu, paroduje, kazí („diabolos“) Božie dielo a režíruje odmietnutie Boha. Odmietnutie Boha, biblickým jazykom povedané „hriech“, vstúpilo do života človeka ako skutočne príťažlivá možnosť. Zo života, ktorý bol projektovaný ako plná účasť na Božej láske, moci a prítomnosti, urobilo úsečku, vedúcu od zrodenia ku zániku.

Hriech sa stal neoddeliteľnou súčasťou ľudskej existencie. Rovnako ako jeho ovocie – smrť. Stav, ktorý navodilo „knieža tohto sveta“, klamúce hriechom a odmeňujúce smrťou, je už tak samozrejmý, že sme sa mu naučili hovoriť „ľudská prirodzenosť“ a „neúprosný zákon prírody“.

Biblickí autori a Ježiš sám však hovoria o moci „kniežaťa tohto sveta“, o hriechu a o smrti tak, že tieto skutočnosti nie sú samozrejmé, prirodzené, pochopiteľné. Sú cudzie, nepriateľské, neprirodzené! Zmocnili sa nás, ale nepatrili k našej pôvodnej výbave. Smrteľný vírus sa môže stať súčasťou našej DNA, ale aj tak ho identifikujeme ako cudziu moc v našom tele.

Keď nám napríklad naše svedomie hovorí, že sme zlyhali, vtedy si uvedomujeme, že náš život je unášaný cudzou mocou, ktorá ničí naše dobré úmysly. Keď cítime smútok z nenaplnených túžob, vtedy vieme, že náš život je unášaný cudzou mocou, ktorá nám nedovoľuje prežiť skutočnú plnosť života. Keď sa stretneme so smrťou, vtedy vieme, že náš život je unášaný cudzou mocou, ktorá je namierená proti nám samým.   

Hlboká melanchólia, ktorú niekedy pociťujeme, rozpomínanie sa na to, čo je pravé ale zabudnuté je dôkazom toho, že „knieža tohto sveta“ nie je náš spojenec, že hriech a smrť nie sú našou prirodzenou výbavou. Do nášho života vnikli a zotročili ho. My sme sa dali vo svojej slobode oklamať. Robíme to úplne samozrejme – hrozne, nepochopiteľne a tragicky samozrejme. A robíme to všetci. Hriech je jednoducho „dedičný“. Je to jeden z najčudnejších, najvysmievanejších výrazov učenia cirkvi. Ale neúprosne pravdivým..

Kamienok v súkolí.  

Človek, ktorý mal byť Boží, chce byť sám svoj. Preto nesie smrť. To je základný rébus sveta. Sami od seba sme v tejto situácii bezmocní. V súde, o ktorom hovorí Ježiš, je však knieža toho sveta „vyhodené“. Stráca svoje neobmedzené panstvo.

Čo zapríčinilo tento zlom? To, že svetom kráča konkrétna ľudská bytosť, človek Ježiš. Je dokonale poslušný Bohu. Dokonale Bohu dôveruje. Je s Ním úplne zjednotený a čistý. Patrí Bohu i v ohni najťažších skúšok. Nechce byť sám svoj, chce byť Otcov. Vzdoruje pokušeniam sebectva, pýchy a sebapresadzovania. Duch Svätý vedie cirkev vo všetkých časoch k vyznaniu, že v Ježišovi sa pravý Boh zjednotil s pravým človekom. Práve tým, že človek Ježiš  patril vo svojom živote vždy, všade a za každých okolností jedine Bohu, a s takýmto plným odovzdaním sa Bohu prežil svoj život a preniesol i svoju smrť, urobil to, čo nikto z ľudí urobiť nedokázal: vzal hriechu a smrti ich neobmedzenú, osudovú moc.

Ježiš bol tým povestným kamienkom, ktorý vošiel do súkolia, v ktorom do seba zapadajú narodenie, existencia a smrť. Súkolie sa síce ešte v miliónoch a miliardách svojich prevodov točí, ale už iba zotrvačne. Ľudia sa stále rodia a zomierajú, ale smrť už nevládne s definitívnou platnosťou.

Teraz.

Všetky tieto fakty, o ktorých Ježiš uisťuje hlúčik učeníkov, o ktorých píšeme, vyznávame ich, učíme ich a kážeme o nich, nie sú viditeľné voľným okom. Nie sú predmetom evidencie a vonkajších dôkazov. Vidí ich a ráta s nimi iba viera.

Ježiš hovorí, že knieža tohto sveta je vyhodené „teraz“. Navonok sa však Jeho smrťou v behu tohto sveta nič nezmenilo. Kresťan, ktorý je hlboko ponorený do biblického myslenia, dobre pozdná tento častý biblický paradox – „už, a ešte nie“.      

Skutočne „teraz“, v blížiacom sa Ježišovom utrpení a smrti dôjde k zlomu vo vnútornom mechanizme tohto sveta. Ježišovo „teraz“ je v našom prítomnom čase aktualizované životom mnohých kresťanov, nesúcich kríž, utrpenie a smrť, a nesúcich ich s vedomou a zdôvodnenou trpezlivosťou a nádejou z Krista a v Kristovi. Definitívny zlom bude úplne zjavný až pri Ježišovom druhom príchode v sláve. To je napätie „už, a ešte nie“ kresťanovej existencie.

Troje, na čom stojíme.

Naše oči nevidia nič, všetko zostáva akoby po starom. Predsa sú však tri veci, o ktoré kresťan opiera svoj život. Tou prvou je Ježišovo slovo, v ktorom vysvetľuje význam a dosah svojej smrti. Výrok z Evanjelia podľa Jána je jedným z mnohých Ježišových vysvetľujúcich komentárov k vlastnej smrti. Aké sú nám tieto slová vzácne!

Tou druhou je fakt, ktorý dosvedčujú svedkovia veľkonočných udalostí: Boh sa priznal k Ježišovi, k Jeho osobe, slovám – i k tým o súde a zlome, k Jeho skutkom i krížu! Udrel na to pečať svojej autority. Boh, ktorý nie je iba hmlistým nehybným princípom, ale reálnou, živou, osobnou mocou, koná. Konal úplne jedinečným a neopakovateľným spôsobom v prospech Ježiša! Nenechal Ho v moci smrti, obdaroval Ho večnosťou a urobil Ho darcom večnosti. Ježiš je už presne v tom stave a v tom prostredí, o ktorom hovoril svojim učeníkom.

Tou treťou je moc Ducha Svätého, ktorý v nás tvorí vieru a vydáva svedectvo nášmu duchu, že na zlome a na tom novom, čo sa začalo v Ježišovej smrti a vzkriesení, budeme mať podiel. Duch Svätý nebuduje ilúzie, ale buduje nádej. Boli sme ňou obdarovaní. Prežívame ju osobne, ale i spoločným uctievaním, chválou a vďakou veľkého zhromaždenia cirkvi.

„Teraz je súd nad týmto svetom, teraz bude vyhodené knieža tohto sveta.“ Stojíme v najväčšej úcte pred mystériom Ježišovej cesty, odovzdanosti, utrpenia, smrti a prázdneho hrobu. „Krisis“, Ježišom ohlásený a v budúcnosti zjavný celému kozmu, je už teraz neviditeľnou, ale reálnou súčasťou našej existencie.

Ďakujeme Bohu za Jeho dobré dielo!