Vedci: Neheroizujme, ale hovorme

V médiách, na sociálnych sieťach, ale napríklad aj na tlačovej konferencii českého ministra vnútra, sa opakovala téza, podľa ktorej existujú vedecké štúdie, prečo nezverejňovať údaje o páchateľovi. Vykresľovanie vrahovho príbehu vedie k napodobovaniu. Vrahovia kopírujú. To by bol závažný dôvod na zadržiavanie informácií. V tom prípade je však namieste otázka, prečo sa Francúzi, Nemci ani Američania podľa týchto štúdií neriadia, a to ani v prípade streľby v školách.

Dôvod je známy. Ani tie štúdie, ktoré uvádzajú, že môže existovať významná korelácia medzi medializovaním a napodobovaním nehovoria o tom, že by sa preto o vrahovi hovoriť nemalo, prípadne že by nemal byť podrobne a čo najskôr popísaný samotný zločin. Skôr zdôrazňujú, že je potrebné neuvádzať určité typy informácií. Odporúča sa nezverejňovať úplné meno, fotografie, nezjednodušovať motív do jedného podnetu.

Tieto odporúčania sa prejavili napríklad v prípade nemeckého spravodajstva: polícia ani médiá nezverejňovali meno muža, ktorý vraždil na stretnutí jehovistov, nehovorilo sa o jednom jedinom motíve, ktorý by ho nevyhnutne viedol k činu. Čo však novinári zverejnili, bol jeho životný príbeh, ideové zázemie, analýzy jeho písomností.

Štúdie, ktoré odporúčajú zdržanlivosť, vychádzajú prevažne z amerického prostredia a z jeho špecifík. Medzi tie patrí mimoriadne otvorený prístup k vyšetrovaniu a medializovaniu, čo z páchateľov vytvorí zvrátené celebrity. Po úspešnom netflixovom seriáli o vrahovi Jeffreym Dahmerovi z roku 2022 sa predávali aj halloweenské masky. Každý si mohol splniť sen – byť na jeden večer sympatický vrah a kanibal…

Kapitola sama osebe je zverejňovanie viachodinových záznamov z vypočúvaní. K heroizácii takáto otvorenosť neprispeje. Maska hrdinu spoľahlivo padá. Najneskôr po šesťdesiatich minútach sedí pred vyšetrovateľom ufňukaný pubertálny ťuťmák. Na druhej strane sú tieto videá problematické: ten, kto by snáď chcel vykonať školský masaker, tu nájde detailne popísaný spôsob, ako to úspešne vykonať.

Počas týchto vypočúvaní si môže každý sám na vlastné uši overiť to, na čo sa neskôr zamerali spomínané štúdie o nebezpečenstve medializovania určitého typu informácií. Vypočúvaný občas zmienil niektorého zo svojich predchodcov a priznal sa, že čin podrobne študoval, aby sa poučil a vyvaroval prípadných chýb. To nie je prekvapujúce. Postupujeme tak všetci, či už montujeme skriňu, učíme sa jazyk alebo máme v pláne niečo temnejšie.

Pri stanovovaní priamej súvislosti medzi medializovaním a vykonaným útokom sú vedci napriek tomu opatrní, hoci by málokto popieral určitú formu napodobovania. Takéto napodobovanie naznačuje už samotný fakt, že tieto streľby sú geograficky a časovo zhustené. Vlastne ide o fenomén neskorej moderny. 

V Spojených štátoch sa prvé školské masové vraždy odohrávajú od sedemdesiatych rokov. Ani táto „zhustenosť“ však nutne nehovorí o napodobovaní, ale o tom, že určitá spoločnosť vytvára podmienky na to, aby sa takáto patológia rozvinula.

Už preto sa máme zaujímať o príčiny. Bolo by však chybou preceňovať význam masových školských strelieb a na ich základe hodnotiť spoločnosť. Zvlášť v prípade Európy ide o úplne výnimočný jav. To isté platilo dlhý čas aj o Spojených štátoch, kde v posledných rokoch vidíme nárast týchto zločinov. 

Podľa analýzy týždenníka Education Week došlo v roku 2023 k 37 streľbám v školách, ktoré si vyžiadali viac zranených alebo pri ktorých viac ľudí prišlo o život. V roku 2022 to bolo 51 školských strelieb, čo je najviac za jediný rok, odkedy týždenník začal tieto incidenty sledovať v roku 2018.

V tomto zmysle sa zintenzívňujú snahy pochopiť príčiny, mediálna stopa je pritom len jedna z možných hypotéz. Jedna z najcitovanejších štúdií, ktorá hovorí o „nákazlivosti“ tohto typu násilia, pochádza z roku 2015. Hlavnou autorkou je štatistička Sherry Towersová. Jej tím si všíma, že vyšetrovatelia a médiá majú byť obzvlášť obozretní pri poskytovaní informácií prvých štrnásť dní. Práve tieto dni sú najkritickejšie pre opakovanie činu. Neznamená to však, že by vedci vyzývali k informačnému embargu, skôr upozorňujú na nebezpečenstvo, keď sa z vraha stáva osoba, ktorá si svojím činom vystrieľa slávu.

Aj keď je aj Towersová opatrná v určovaní súvislostí, existujú aj rešpektované a citované štúdie, ktoré zdôrazňujú, že vedecky nemožno spojitosť medializovania a početnejších masových vrážd vôbec doložiť. Autorom jednej takejto štúdie je profesor kriminológie James Alan Fox, ktorý v článku z roku 2021 tvrdí, že zhluky incidentov budú skôr spôsobené zvláštnymi sociálnymi, ekonomickými alebo politickými faktormi, ktoré s kriminalitou nemusia vôbec súvisieť.

Keď nie hrdina, tak aspoň antihrdina

Aj v nemeckej oblasti sa medzi vedcami, zvlášť od roku 2002, kedy spoločnosť šokoval erfurtský masaker, vedie táto diskusia. Devätnásťročný študent vtedy zastrelil dvanásť učiteľov, dvoch žiakov, jedného policajta a následne spáchal samovraždu. Odvtedy došlo v Nemecku k trom ďalším incidentom, ktoré možno považovať za masové školské strieľanie. Najkrvavejšie boli útoky v Emsdettene (2006) a Winnendene (2009). V prvom prípade zomrelo 16 ľudí, v druhom 15. Posledné školské strieľanie sa odohralo v Heidelbergu v roku 2022. O život prišla jedna obeť, strelec spáchal samovraždu.

Pozoruhodná je kniha sociológa Benjamina Fausta Školská streľba. Amoky mladých medzi adaptovaním a vylúčením (School Shooting. Jugendliche Amokläufer zwischen Anpassung und Exklusion), ktorá podrobne rozoberá rôzne sociálne, kultúrne a politické vplyvy vstupujúce do týchto incidentov. Faust je v nej rezervovaný voči obviňovaniu médií, ale napríklad aj filmov alebo kníh (jeden zo školských vrahov citoval Stevena Kinga) a počítačových hier, hoci súhlasí s odporúčaním zabraňovať heroizácii.

V knihe je množstvo informácií, ktoré v českom prípade absentujú. Česká verejnosť sa napríklad divila, ako je možné, že dobrý študent spácha takýto násilný nenávistný akt. Je však známe, že školskí masoví vrahovia pochádzajú prevažne z dobrých rodín, stredných až vyšších vrstiev, mávajú nadpriemerné výsledky a väčšina ich nebola pred útokom akokoľvek nápadná. Existuje málo rysov, ktoré by zdieľali, ale dva prominentné sú – mužské pohlavie a záľuba v zbraniach. Väčšina strelcov nebola pred zločinom v psychiatrickom liečení a nebývajú psychotickí. Nie sú to teda „blázni“.

Benjamin Faust aj Clare Allelyová, popredná britská odborníčka na násilie a autorka knihy Psychológia extrémneho násilia (The Psychology of Extreme Violence), si všímajú, že sa môže v strelcoch chorým spôsobom zhmotňovať jeden špecifický rys západnej spoločnosti: máme sklon kultivovať narcistické rysy. Tie sú v spoločnosti podnecované aj dôrazom na to, že väčšiu hodnotu či dôstojnosť pripisujeme výnimočným ľuďom – a tí bývajú často slávni alebo si prinajmenšom máme sklon myslieť, že slávni ľudia sú výnimoční.

Predovšetkým mladí ľudia môžu trpieť pocitom, že nemajú dostatok pozornosti, a z toho vyvodiť svoju bezcennosť. Podľa oboch autorov je preto príznačné, že mnohí školskí strelci neviedli neúspešné životy, napriek tomu taký pocit nadobudli. Pripadali si ako lúzri, ktorí túžili aspoň po tejto zvrátenej podobe slávy. „Z lúzra aspoň antihrdinom,“ píše Clare Allelyová.

Aj k tomu však treba dodať, že mnohí školskí vrahovia po sláve neprahli, alebo tomu aspoň nič nenasvedčuje. Chceli spôsobiť masaker a dokázať si, že nie sú bezmocní, že, naopak, dokážu vziať situáciu do vlastných rúk a všetkých si na mieste podmaniť.

Napriek tomu je správne, že vedci varujú pred vytváraním mýtov. Podrobne informovať sa však dá aj bez toho a kvalitné zahraničné médiá to predviedli mnohokrát. Informovať je nutné aj preto, že ostražitosť voči niektorým typom správania sa vypláca. Vedci v tejto súvislosti upozorňujú, že prevažná väčšina páchateľov plánuje svoje vyčíňanie týždne, niekedy mesiace, dokonca roky. Podľa štúdie z roku 2002, ktorej hlavným autorom je Bryan Vossekuil, sa 81 percent budúcich páchateľov so svojím zámerom niekomu zverí.

České „hľadanie vinníkov“

Český minister vnútra Vít Rakušan aj český prezident Petr Pavel varovali pred hľadaním vinníkov. Je len jeden. O čom však niet pochýb. Ďalšia banálna pravda je, že úlohou, ba povinnosťou spoločnosti je položiť si otázku, čo urobiť lepšie. Otázky, na ktoré treba odpovedať, už opakovane zazneli, nie je dôvod na čokoľvek čakať: Nebolo nikomu podozrivé, že si mladý študent vytvára taký arzenál? Čo sa stalo v tých dvoch hodinách, keď už bolo zjavné, že ide o vysoko nebezpečného človeka? Nedalo sa informovať ľudí na mieste skôr?

Ide ako o prevenciu, tak aj o skutočnosť, že ľudia chcú porozumieť tomu, čo sa na danom mieste stalo. Na tom nie je nič bulvárne, je to základná potreba. Ako ľudia skrátka túžime po poznaní: chceme rozumieť svojmu životu aj spoločnosti, ktorej sme – rovnako ako vrah – súčasťou. Odbiť toto ako bulvárnu potrebu je neprípustné.

Aj keby snáď do publikovania článku prišli všetky odpovede, je to veľké oneskorenie za svetom a zodpovední českí činitelia majú voči občanom dlh. Prečo tomu tak je – to je ďalšia naliehavá otázka.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.