V cirkvi treba prestať diskutovať. Inak sa zmení na masu diskusných skupín. Starý text o aktuálnom probléme

Michal Čop vybral a úvodnou poznámkou doplnil niekoľko desaťročí starú esej, ktorá sa pozoruhodným spôsobom prihovára aj k aktuálnym otázkam, ktoré rieši katolícka cirkev v čase pápeža Františka.

Začnime citátom: „Ak sa má zastaviť súčasná sebadeštrukcia cirkvi, prvé, čo je potrebné urobiť, je prestať diskutovať. Vo vzniknutom tichu budeme opäť schopní začuť tichý, tlmený Boží hlas v omši svätej a vo svete hlas cirkvi hlásajúci večné pravdy.“

České vydavateľstvo Hesperion vydalo na konci minulého kalendárneho roka knihu s názvom Zbytečný kněz z pera Bryana Houghtona. Kniha je autobiografiou anglického kňaza a konvertitu z anglikanizmu na katolícku vieru, ktorý sa obrátil vďaka katolíckej liturgii.

Citáty aj samotný úryvok budú výnimočne v češtine, keďže vydavateľstvo Hesperion knihu vydalo v českom preklade. Aby sme sa naladili, tu je ukážka:

„Dřív jsem chodil na naše protestanstké bohoslužby a jsou moc krásne – celé o Ježíši.“

„Jasně, celé o Ježíši – to musí být krásne. Ale není to mše. Víš, mše JE Ježíš.“

Tak opisuje svoj rozhovor a vlastne aj začiatok svojej konverzie ani nie desaťročný Houghton so svojím spolužiakom z katolíckej školy vo Francúzsku.

V knihe ďalej čítame o tom, ako sa autor obrátil a neskôr stal kňazom, a paradoxne, počas Druhého Vatikánskeho koncilu a po ňom zažil to, že liturgia, vďaka ktorej sa obrátil sa stala nežiadúcou. To ho zasiahlo natoľko, že odišiel z pastorácie a z dedičstva po svojej matke si kúpil dom a kaplnku na juhu Francúzska, kde mu miestny biskup povolil slúžiť predkoncilovú omšu. No nikdy ho nepožiadal o návrat do pastorácie, aj keď jeho diecéza zažívala krízu kňazských povolaní a jedna dedina za druhou prichádzali o správcu tamojšej farnosti.

Houghton prežil nesmierne zaujímavý život. Spomeňme len to, že spolu s Christianom Diorom cestoval po Sovietskom zväze, jeho domček v Taliansku sa stal útočiskom posledného ministra zahraničných vecí nezávislej Ukrajiny (z čias prvej svetovej vojny). Alebo to, že sa osobne poznal s arcibiskupom Marcelom Lefebvrom, s ktorým sa rozišiel po tom, čo bez zvolenia Vatikánu vysvätil štyroch biskupov. Houghton patril – ako absolvent Oxfordu – do širšieho okruhu britskej katolíckej inteligencie svojej doby, pričom viacerí jeho spolužiaci sa neskôr stali biskupmi.

Aj napriek tomu je však kniha hodnotná nielen pre životný príbeh, ale aj vďaka štyrom dôležitým esejam, či skôr prednáškam, ktoré ju dopĺňajú. My dnes vďaka vydavateľstvu Hesperion uverejňujeme jednu z nich s názvom Cirkev diskutujúca z roku 1975, ktorá sa aj napriek tomu, že kriticky pojednáva o Druhom vatikánskom koncile a predkoncilovej liturgii, prekvapujúco zrozumiteľne prihovára katolíckemu čitateľovi v dnešných časoch. Nie pre liturgické otázky, ale pre tému cirkevných diskusií, prebiehajúcich synod, ktoré vyvolávajú stále viac otázok, nádej u jedných sa mieša s obavami z chaosu u druhých, a niekde za tým sa začína vinúť otázka, kam celý tento proces smeruje a ako ho zachrániť pre dobro cirkvi. Text publikujeme s nádejou, že čitateľov zaujme podobnosť medzi tým, čo sa odohrávalo pred približne päťdesiatimi rokmi a čo sa odohráva dnes. Veríme, že je zaujímavé pozrieť sa na to očami kňaza, konvertitu, intelektuála a vlastne aj disidenta v jednej osobe. Text možno pokojne čítať ako príspevok do diskusie o synodalite.

Prednášku uverejňujeme s láskavým dovolením vydavateľstva Hesperion.

* * *

Bryan Hougton

Církev diskutující

(ukážka z knihy Zbytečný kněz, Vyšší Brod: Hesperion 2023)

Zdá se mi, že v revoluci, kterou církev dosud trpí, je jedna poměrně zajímavá věc, které se přitom dostalo pramalé pozornosti. Jak je možné, že se zavedou změny ovlivňující každou stránku katolického života, aniž by to vyvolalo slyšitelné reptání obrovských zástupů kněžstva, biskupů stejně tak jako kněží? Tento jev je mnohem podivnější než jakákoli politická revoluce nebo, když jsme u toho, než reformace, protože jde do značné míry o stejné lidi. Tentýž biskup dnes zakazuje to, co včera nařizoval. Kněz, jehož sortiment kázání se omezoval na zpověď a kontakt s dobrými či špatnými lidmi, nyní vede kající pobožnosti s generální absolucí a od Humanae vitae odvrací zraky. A co ohromuje nejvíc, mše svatá, za niž by byl býval každý z nich ochoten zemřít na hranici, v jediné podobě, kterou oni a jejich ovečky znali, byla bez uzardění či úšklebku opuštěna. Nadto nejenže byla každá z těchto změn přijata bez jakéhokoli odporu, ale až donedávna dokonce se slušným aplausem.

V tom je ten problém. Máme věřit, že všichni biskupové a převážná většina kněží jsou tak bezzásadoví, jako jsou jejich činy nekonzistentní? Takový předpoklad je evidentně absurdní. Co bylo tedy tím mechanismem, který jim umožnil totálně obrátit kabát, a přitom si zachovat sebeúctu? Jakým postupem spolykali plné mísy vlastních řečí, aniž by na nich byla patrná jakákoli známka nevolnosti?