Kardinál a štát

Kardinál Korec sa narodil pred 100 rokmi. Vydaná je minca či známka, cirkev a niektoré médiá si to dnes pripomenuli, iné to nahlas ignorovali. Je dobré si to uvedomiť, pretože ignorovanie Korca o našich ignorantoch čosi podstatné vypovedá.

Komunizmus by bez odporu kresťanov a tajnej cirkvi vyzeral u nás inak. Zásadne inak. Nejde len o viditeľný odpor voči režimu, úspešné podpisové akcie, masové púte, ale najmä nekomunistické personálne zázemie, z čoho Slovensko ťažilo po roku 1989. Ako to v mene ŠtB povedal pred pár rokmi generál Alojz Lorenc, hlavným nepriateľom režimu na Slovensku bola katolícka cirkev – najmä tajná cirkev, nie občiansky disent. V tom sme sa viac ako na Čechov podobali na Poliakov.

Na čele tajnej cirkvi stál tajný biskup, po páde komunizmu kardinál, Ján Chryzostom Korec. Jedným dychom treba pri jeho mene spomenúť Silvestra Krčméryho a Vladimíra Jukla, Františka Mikloška a Jána Čarnogurského, ale aj Dominika Tatarku či biskupa Pavla Hnilicu. Čo meno, to silný príbeh. Stačí počúvať Mikloškovo spomínanie, alebo listovať Kissingerovu knihu v nemčine, kde mu Čarnogurský v 80. rokoch vyznačil časti, ktoré treba poznať.

Ktorý dnešný biskup má podobný okruh spolupracovníkov a rozhľad?

Korec mal jedinečné vnútorné predpoklady a dostatočné zázemie, aby sa stal jednou z centrálnych osobností slovenských dejín 20. storočia. A on sa ňou stal.

Je úlohou našich generácií, aby jeho meno niesli námestia a ulice, aby sa pestovala jeho pamiatka a kultivoval odkaz.

Hoci Korca definuje najmä jeho oddaný vzťah k Bohu a cirkvi, bol to jezuita starého strihu, akých je dnes v tejto reholi už pomenej, treba o ňom hovoriť aj politicky. Napokon to, že na pondelkovom seminári k jeho výročiu vystúpil premiér Fico, k tomu pobáda.

Uvažovanie o Korcovi preto má byť aj myslením o štáte a štátnosti.

Začnime s tým, že ak niekto robí skratku medzi Korcom a Tisom, nedostatočne Korcovi rozumie. V druhej časti prejdeme ku vzťahu Korca a Fica, respektíve Mečiara.

I.

V roku 1987 podpísal biskup Korec vyhlásenie k nezákonným deportáciám židovských občanov zo Slovenska počas vojny. Signatári v ňom vyjadrili „hlbokú ľútosť a opravdivé odprosenie za všetko to, čo sa s našimi židovskými spoluobčanmi a bratmi v skutočnosti stalo, keď väčšina z nich bola zločinne vyvezená a potom usmrtená v nacistických koncentračných táboroch“.

V texte, ktorý podpísali aj Tatarka, Suchoň, Hložník, Ponická, Trizuljaková, Jukl, Mikloško, Čarnogurský, Langoš, Šimečka, Jablonický, Berger či Bočkay, je správne pomenovaná historická pravda. Deportácie židov odsudzuje ako nezákonné, pretože boli porušením prirodzeného zákona, ale neviní našich predkov za holokaust. Toho sme sa nedopustili my, ale Nemci na území svojej ríše. Tohto rozlíšenia by sa mala držať každá debata o tejto téme, spochybniť jedno alebo druhé je falšovaním dejín.

Korec tento text publikoval vo svojom zobranom diele a hlásil sa k nemu do smrti.

Tabuľa na budove v Bánovciach, ale napokon aj hrob s pozostatkami prezidenta Tisa, ktorý sa nachádza v Nitre, sú prejavom niečoho iného, pričom nijako neumenšujú zodpovednosť štátu počas vojny za vyššie spomínanú nezákonnosť voči židom. Skôr sa snažia o základné dekórum voči osobe prezidenta a kňaza, aby sa jeho hrob alebo iné s ním spojené symboly nestali inštrumentom pre politických radikálov, ktorých obsah by sa tak mohol v čase meniť. Tiso, ktorý nie je dezinterpretovaný jedným ani druhým smerom, ktorý je riadne a pietne pochovaný na mieste, kde nie sú možné demonštrácie, je odolný proti zneužívaniu. Nebezpečenstvom je "živý Tiso," ktorý nemá hrob, nevie nájsť miesto v múzeu, pamätnej izbe či na tabuli, ktorého význam sa mení, posúva a radikalizuje.  

Korec urobil dosť preto, aby sa Tiso podobným spôsobom nezneužíval. Aby svoje miesto a hrob našiel.

Dôležitá je však ešte jedna vec. Aj on žil v tieni Tisovej popravy, ktorá hlboko poznačila naše dejiny.

Biskup Korec sa počas celého komunizmu vedome vyhýbal politike. Odmietol preto podpísať Chartu 77, odmietol sa angažovať aj v marci 1988 pri Sviečkovej demonštrácii. Vždy sa k nej neskôr hlásil, ale na Hviezdoslavovom námestí nebol, do jej prípravy sa nezapájal. Nebola to len obava, že politické angažovanie by mohlo viesť k väzbe a perzekúcii katolíkov, ale aj starý tieň, ktorý spojenie kňaza a politiky dezinterpretoval jediným spôsobom.

Pre Korca bola až do pádu komunizmu politika tabu.

Z dnešného pohľadu je to nepochopiteľné, takmer čosi neslobodné. Predstaviteľov tajnej cirkvi za to postupne niektorí začali kritizovať. Nemyslím si, že právom, na to sú zásluhy biskupa Korca enormné, ale tento rys a ono tabu už k nemu patria.

Je v tom isté nezavŕšenie, chýba tomu istý punc, ktorý má v sebe odkaz kardinála Wyszinského, ktorý sa správal otvorene politicky. Zlyhaním to nazvať ani náhodou nemožno, je to Korcovo dedičstvo.  

O tom, akú hĺbku malo pre biskupa Korca to tabu, svedčí vývoj po roku 1989.

II.

„Nevedel som si predstaviť, že by som bol mal byť spolu s niektorými proti zvrchovanosti a proti Slovenskej republike. A to ako biskup tisícročnej Nitrianskej diecézy! Pred celou slovenskou históriou!,“ povedal kardinál neskôr.

Kardinál Korec podporil vznik štátu a mnohé zo sporov po roku 1989 chápal (nesprávne) ako spory „tých, ktorí boli za zvrchovanosť Slovenska, s tými, ktorí boli proti nej“.

Spory Čarnogurského s Mečiarom boli primárne o niečom inom, nie o štáte – skôr o štátnosti, ktorú Mečiar výkonom moci ohrozoval. A to bolo možné aj preto, že Mečiar sa mohol stať zakladateľom štátu len vďaka Klausovi.

To, že Korec vznik štátu oceňoval a hlásil sa k nemu je však v poriadku. Je to viac než v poriadku, je to jeho zásluha, pretože štát je hodnota a ako sa ukázalo aj v našom prípade, štát je viac ako režim či idea tých, ktorí ho založili.

Práve pre tieto ohrozenia nového štátu však bola rola kardinála pre novú štátnosť mimoriadne dôležitá.

Korec sa pokúsil o niečo, čo našim moderným dejinám zúfalo chýba. O vzťah dvoch autorít s odlišným poňatím moci – cirkevnej a svetskej, vrcholného predstaviteľa cirkvi a štátu, – čo poznajú všetky kráľovské európske štáty. Je v tom istý republikánsky étos, ktorý si je vedomý, že moc nemá iba demokratický charakter, že môže pochádzať aj z iných zdrojov, ako je ľud či voliči. Podobnú tradíciu pestoval po páde komunizmu v Prahe kardinál Duka, vidíme ju v Budapešti a vidíme ju aj vo Varšave.

U nás ju treba ešte stále vytvoriť. Kardinálovi sa to žiaľ – a to je druhá poznámka, – nepodarilo.

Vedel, že je to potrebné, pestoval najmä vzťahy s premiérom Ficom, ktorých význam trvá dodnes, ale kvôli tomu, že podobné vzťahy nemal s ďalšími premiérmi, a že tento vzťah nemal niektoré verejné prejavy a istý obsah (povedzme že v duchu Metodovho Napomenutia k vladárom), tak to nebolo úspešne zavŕšené.

O tom, prečo sa to nepodarilo, svedčí stará polemika Vladimíra Palka s kardinálom Korcom.

Vladimír Palko si povzdychol, že „kardinál nedokázal oceniť dlhoročné pôsobenie kresťanských politikov, ktorí kráčali cestou pravdy a šlo im o napredovanie Slovenska v kresťanskom duchu, za čo sa im dostávalo príkoria“. Bol v tom smútok, pretože tí politici pomoc kardinála potrebovali. Ale rovnako to potrebovala aj krajina. V skratke, že sa Korec k Čarnogurskému nedokázal správať podobne ako k Ficovi. Problémom nebolo stretanie, ako skôr vyznenie týchto stretnutí pre verejnosť.

Pre cudzinca alebo pozorovateľa z inej doby musí ísť o ďalší zvláštny paradox našich dejín.

Nijako to nespochybňuje, že Korcov vzťah s Ficom bol pre Slovensko prospešný. Málo sa o tom hovorí, ale Korec dokázal od Fica vyžiadať cenné ústupky v politike štátu, vďaka ktorým je na Slovensku menší ideologický vplyv EÚ, nesídli tu lobistická vplyvová agentúra a podobne. Spadá do toho aj podpora poslancov Smeru pre ústavnú definíciu manželstva či niektoré ďalšie kroky, o ktorých sa verejne nehovorí. Problém nie je v tom, k čomu v tom vzťahu (neverejne) došlo, ale k čomu (verejne) nedošlo.

To najdôležitejšie na tejto úvahe sa však už dnes netýka kardinála Korca. Týka sa témy a toho, ako treba uvažovať o štátnosti, ako ju budovať.

Nikto nemal k nastaveniu vzťahov cirkvi a štátu, Nitry a Bratislavy, bližšie ako kardinál Korec. Svedčí o tom aj ďalší vývoj cirkvi a vzťahov medzi biskupmi a politikmi dodnes. Netreba však nad tým nariekať, ani pestovať pedagogiku hanby, treba na to nadviazať – iba tak môže vzniknúť tradícia.

Zo starých tieňov treba sebavedome a slobodne vystúpiť. Potrebuje to naša spoločnosť a štát, aj cirkev. Alebo inak, na Korcov odkaz treba nadviazať a zavŕšiť ho.