Kardinál a štát

Bolo by dobre, keby Korcov odkaz uzavrel dlhé dvadsiate storočie s jeho komplikovaným vzťahom k štátu a štátnosti, aj s apriórne podozrievavým nastavením k vzťahu cirkvi a štátu.

Kardinál Korec sa narodil pred 100 rokmi. Vydaná je minca či známka, cirkev a niektoré médiá si to dnes pripomenuli, iné to nahlas ignorovali. Je dobré si to uvedomiť, pretože ignorovanie Korca o našich ignorantoch čosi podstatné vypovedá.

Komunizmus by bez odporu kresťanov a tajnej cirkvi vyzeral u nás inak. Zásadne inak. Nejde len o viditeľný odpor voči režimu, úspešné podpisové akcie, masové púte, ale najmä nekomunistické personálne zázemie, z čoho Slovensko ťažilo po roku 1989. Ako to v mene ŠtB povedal pred pár rokmi generál Alojz Lorenc, hlavným nepriateľom režimu na Slovensku bola katolícka cirkev – najmä tajná cirkev, nie občiansky disent. V tom sme sa viac ako na Čechov podobali na Poliakov.

Na čele tajnej cirkvi stál tajný biskup, po páde komunizmu kardinál, Ján Chryzostom Korec. Jedným dychom treba pri jeho mene spomenúť Silvestra Krčméryho a Vladimíra Jukla, Františka Mikloška a Jána Čarnogurského, ale aj Dominika Tatarku či biskupa Pavla Hnilicu. Čo meno, to silný príbeh. Stačí počúvať Mikloškovo spomínanie, alebo listovať Kissingerovu knihu v nemčine, kde mu Čarnogurský v 80. rokoch vyznačil časti, ktoré treba poznať.

Ktorý dnešný biskup má podobný okruh spolupracovníkov a rozhľad?

Korec mal jedinečné vnútorné predpoklady a dostatočné zázemie, aby sa stal jednou z centrálnych osobností slovenských dejín 20. storočia. A on sa ňou stal.

Je úlohou našich generácií, aby jeho meno niesli námestia a ulice, aby sa pestovala jeho pamiatka a kultivoval odkaz.

Hoci Korca definuje najmä jeho oddaný vzťah k Bohu a cirkvi, bol to jezuita starého strihu, akých je dnes v tejto reholi už pomenej, treba o ňom hovoriť aj politicky. Napokon to, že na pondelkovom seminári k jeho výročiu vystúpil premiér Fico, k tomu pobáda.

Uvažovanie o Korcovi preto má byť aj myslením o štáte a štátnosti.

Začnime s tým, že ak niekto robí skratku medzi Korcom a Tisom, nedostatočne Korcovi rozumie. V druhej časti prejdeme ku vzťahu Korca a Fica, respektíve Mečiara.

I.

V roku 1987 podpísal biskup Korec vyhlásenie k nezákonným deportáciám židovských občanov zo Slovenska počas vojny. Signatári v ňom vyjadrili „hlbokú ľútosť a opravdivé odprosenie za všetko to, čo sa s našimi židovskými spoluobčanmi a bratmi v skutočnosti stalo, keď väčšina z nich bola zločinne vyvezená a potom usmrtená v nacistických koncentračných táboroch“.

V texte, ktorý podpísali aj Tatarka, Suchoň, Hložník, Ponická, Trizuljaková, Jukl, Mikloško, Čarnogurský, Langoš, Šimečka, Jablonický, Berger či Bočkay, je správne pomenovaná historická pravda. Deportácie židov odsudzuje ako nezákonné, pretože boli porušením prirodzeného zákona, ale neviní našich predkov za holokaust. Toho sme sa nedopustili my, ale Nemci na území svojej ríše. Tohto rozlíšenia by sa mala držať každá debata o tejto téme, spochybniť jedno alebo druhé je falšovaním dejín.