Väzenie, zemetrasenie na Haiti, výbuchy v Afganistane či vojenské misie v Afrike. To všetko okúsil rodák z Košíc

Čo je na légii vzácne, je práve fakt, že na svoju domovinu, ktorou môžu byť Slovensko, Kanada či trebárs Madagaskar, máte právo byť hrdí. Mnohí Slováci sme túto hrdosť nikdy nestratili a stretávali sme sa pravidelne. A naše názory sa pritom nemuseli nutne zhodovať s poslaním alebo ideológiou NATO. Neznamená to, že keď sme slúžili v légii, súhlasili sme s každou ich intervenciou. Vždy je to o jednotlivcoch. Kontraktor je u nás neznáme povolanie.

Istý pán v snahe vyvolať negatívne emócie poznamenal, že vlastne ide o esbéeskára v zahraničí. A prečo nie? Čo je vlastne zlé na esbéeskároch? Čo je zlé na akomkoľvek povolaní? Ja pre moje esbéeskárčenie potrebujem len hŕbu certifikátov, viac kurzov a nejaké jazykové znalosti. Nejde o nič výnimočné, aspoň ja moje zamestnanie ani zďaleka takto nevidím. Prakticky ide o chránenie osôb alebo majetku v citlivých krajinách, niekedy vojnových zónach, niekedy v silne kriminálnom prostredí.

Viete opísať nejaký nezabudnuteľný zážitok z Haiti?

Zážitkov bolo za tri roky na Haiti viac. Bol som spolu s kolegom dokonca nespravodlivo obvinený z pokusu o vraždu a strávili sme istý čas v haitskej cele predbežného zadržania. Bližšie o tom píšem v knihe Kontraktor. Deň zemetrasenia si pamätám do posledného detailu a najviac na mňa určite zapôsobila scéna môjho úniku zo suterénu dvanásťposchodovej budovy. Celá sa nakláňala zo strany na stranu, nebolo možné urobiť súvislý krok. Chodba predo mnou bola tmavá, svietili len poplachové červené svetlá, húkal alarm a z dotrhaného potrubia striekala voda. Betónové stĺpy držiace pokope kolos nado mnou krútilo, ako keď žmýkate špongiu a kúsky betónu strieľali na všetky strany. A vtedy som mal po prvý raz v mojom živote naozaj dojem, že je koniec, že tam zostanem. Živočíšny strach z prírody, nad ktorou nemáte kontrolu a neviete, čo ďalej.

Ako ste vnímali kultúrne rozdiely v krajinách, v ktorých ste slúžili? Aký vplyv to malo na vaše chápanie sveta?

V tomto mi dali moje pôsobenia na Strednom východe, v Karibiku, alebo vojenské misie v Afrike či Pacifiku veľmi veľa. Svet má svoj nezameniteľný a obdivuhodný kolorit. Mal som možnosť ho spoznať odspodu, medzi bežnými ľuďmi, nie ako dovolenkár s drinkom na piesku. Ak v krajine strávite pol roka, tri alebo sedem rokov, nutne vás postretnú rôzne situácie. Občas vás v Afrike rozosmeje filozofické vysvetlenie šoféra, kde sa stala počas jazdy chyba, niekedy vás zahreje pri srdci, keď sa delia v Kábule deti o chlieb, alebo predávajú vajíčka po jednom kuse na križovatke. Nie vždy išlo o príjemné skúsenosti, často som zažil veľmi negatívne, či život ohrozujúce vnemy, ktoré mi ale pomohli nezamýšľať sa viac nad malichernosťami a prehodnotiť, kto vlastne som. A práve podobné momenty považujem za tie najcennejšie, aké mi život ponúkol. A som za to vďačný.

Ako chutili slovenské halušky v Afrike? Máte nejaké zaujímavé príhody spojené s jedlom v zahraničí?

Halušky chutia najlepšie doma, ale keď si doveziete kúsok domova do krajiny ako Stredoafrická republika, musíte sa o tie chvíle podeliť, inak to nejde. Sami si ich určite tak nevychutnáte. Vždy sme robili halušky Slováci aj Česi spolu. Ako bratia. V Afganistane nás bolo viac, momentálne sme v Bangui z našich končín iba dvaja. Raz počas Vianoc som zháňal na Haiti v miestnych obchodoch kyslú kapustu do kapustnice a bola z toho škaredá dopravná nehoda. Ale neskôr večer, myslím ten Štedrý, vlastne vyšla aj vytúžená sviatočná polievka, ktorá najviac chutila Poliakovi z nášho tímu. Všetko dopadlo nakoniec tak, ako by na Vianoce aj malo, teda dobre a v pokojnej atmosfére. Dosiaľ najlepšiu kuchyňu som zažil v Iraku, na českom kontrakte, kde kuchára Jásira naučili klienti variť tradičné vepřo, knedlo, zelo.

Môžete hovoriť o vašich skúsenostiach a zmenách, ktoré ste videli v Afganistane pod vládou Talibanu?

Z Afganistanu som do Stredoafrickej republiky odišiel začiatkom roka 2020, takže prevzatie teritória Talibanom som už nevidel. Odsun operačných koaličných vojsk sa však začal už oveľa skôr, postupne od roku 2014, dohody s Talibanom v Dohe počas plynutia mandátu prezidenta Trumpa. Dnes sa vie, že Američania uskutočňovali nie dlho po svojom príchode do Afganistanu rozsiahly geologický výskum a bolo v ich najvyššom záujme začať s ťažbou nerastných surovín ako napríklad meď (odhad výskytu: 3 trilióny dolárov). V roku 2007 afganská vláda podpísala viacero ťažobných projektov so susediacou Čínou poza chrbát Američanov, ibaže počas nasledujúceho obdobia nedokázala dostatočne chrániť čínske banské projekty voči rastúcim sabotážam Talibanu.

Začiatkom roka 2021 spadalo pod kontrolu Talibanu až 75 % všetkých banských projektov v zemi, preto došlo k logickému riešeniu, a síce, že čínska strana uzavrela dohody priamo s Talibanom. Bidenova administratíva následne v roku 2021 pristúpila k definitívnemu stiahnutiu vojsk (doslova zo dňa na deň) a Talibanu už v opätovnom prevzatí moci nič nebránilo. Čo sa zmenilo? Pozrite, afganský národ nezažíval vojnu len posledných dvadsať rokov, ale celé stáročia predtým. Myslím si, že sú unavení z bojov, krvi, výbuchov, a hlavne zomierania. Stálo dvadsať rokov poslednej vojny za to, aby jedna afganská generácia okúsila chuť západnej slobody? Za akú cenu? Všetko sa vrátilo do bodu 0 a zomrelo kvôli tomu 33 000 detí, to je jedno dieťa každých 5 hodín. A nikde na svete by nemali deti zomierať, tým myslím ani na Ukrajine, ani v pásme Gazy, ani nikde inde.

Čo vás motivovalo napísať knihy o vašich skúsenostiach?

Asi miznúce spomienky. Občas som si na niečo spomenul a povedal si, že by som si to mal niekde zapísať. Tak som začal pekne od začiatku, až to neskôr dosiahlo súvislý celok a oslovil som vydavateľstvo Tatran. Veľmi mi pomohli s redakciou textu, a vôbec s písaním ako takým. Ďalším dôvodom bol fakt, že na bývalého legionára sa slovenská spoločnosť stále pozerá ako na istý druh kriminálnika. Pritom v zahraničí je cudzinecká légia mimoriadne rešpektovaná, pretože hoci sa podieľala aj na kolonizačných dobyvateľských záujmoch Francúzska v Afrike a Ázii, veľakrát tiež prispievala pri oslobodzovaní európskych teritórií v období prvej alebo druhej svetovej vojny, či už spomenieme československú rotu Nazdar v bitke pri Arrase, alebo neskorší Narvik či Bir Hakeim.

Legionárov v uniforme zdravia v Paríži ľudia na ulici a keď pochodujú 14. júla po Champs-Élysées ako poslední v poradí (kvôli pomalšej kadencii pochodového kroku), zažívajú nevídané ovácie publika. Každý máme, samozrejme, právo myslieť si, čo chceme, no ja som vo vysvetlení niektorých nepravdivých legiend ohľadne légie našiel osobnú motiváciu písať.

Aké boli najväčšie výzvy a riziká, ktorým ste čelili ako kontraktor?

Riziko k práci kontraktora patrí, visí vo vzduchu každý deň, hoci štatisticky sa môžeme baviť o jednom percente zo sto, aby sa niečo naozaj aj stalo. Moja práca znamená byť na to jedno percento pripravený a adekvátne reagovať. Väčšinu dňa strávim trpezlivým vyčkávaním na klienta, prípadne presunom z jedného miesta na druhé, akurát mám pritom na sebe dvadsať kilogramov materiálu vrátane zbraní a balistickej ochrany. Našťastie, na prípadné riziko nie som sám, ide vždy o tímovú prácu, kde každý vykonáva svoju úlohu. Potom záleží na tom, ako je tím pripravený ako celok, a preto aktuálne v Afrike venujeme veľkú časť práce práve tréningu fyzickej kondície, streľby či urgentnej medicíny v taktických podmienkach.

Keď príde na spomínané jedno percento, ako to bolo počas zemetrasenia, násilných demonštrácií so streľbou na Haiti, alebo medzi výbuchmi v Afganistane, najprv sa musíte vyrovnať s vlastným strachom. Pociťujem ho rovnako ako hocikto iný, iba som sa ho možno za tie roky naučil lepšie ovládať. Pomáha mi v tom spomienka na domov, moje baby, ktoré ma čakajú. Že sa ich znovu dotknem, ucítim ich vôňu, objímem ich, a preto sa musím za každú cenu vrátiť…

Myslíte si, že by sa mala opäť zaviesť základná vojenská služba na Slovensku?

Z môjho pohľadu bola vojenská služba prínosom, dokonca mi pomohla, aby som vyviazol zo značne problematického obdobia dospievania. Dala mi systém, naučila ma poriadku a pripravila na nasledujúcu kariéru v armáde. Ibaže ja som mal to šťastie, že som slúžil vo výsadkovom vojsku, konkrétne v 5. pluku špeciálneho určenia v Žiline. Aj keď si dnes mnoho mužov spomína na nostalgické obdobie kamarátstiev a dobrodružstiev, nájdete medzi nimi rozdielne názory o skutočnej efektivite útvarov, v ktorých slúžili. Myslím si, že pripravenosť mužstva sa podstatne zhoršila po páde režimu, navyše sa začal rozpredávať celý sektor obrany bez ďalšej investície v prezbrojovaní.

Skutočnosť, že niekto vystrelil na ostrých streľbách tri náboje za mesiac a že maľoval trávu na zeleno, určite nesvedčila o akejsi bojovej pripravenosti. Naopak, keby išlo naozaj o špecializovaný, intenzívny výcvik počas niekoľkých mesiacov, prečo nie? Ak sa pozrieme na svet, v ktorom to postupne vrie, snáď by nebolo na škodu, aby mladí muži dokázali aspoň manipulovať so zbraňou. Musíme však tiež uznať, že s dnešným prístupom k informáciám žijeme v silne polarizovanej spoločnosti. Určite by sme narazili na otázky typu: Za koho záujmy mám bojovať? Naša armáda určite potrebuje neustálu modernizáciu, dostatok financií, viac profesionálov. Ale to je diskusia pre vyššie miesta, nie pre mňa.

Máte nejaké rady pre mladých, ktorí uvažujú o kariére v bezpečnostných službách, alebo v cudzineckej légii?

Nasledovať svoj cieľ a urobiť preň všetko, čo je v ich silách, nehľadiac na predpokladaný výsledok, predsudky a rady ostatných. Odvážnym šťastie praje! …a ja prajem všetko dobré.