Mesto zachránili pred zničením jeho odvážni obyvatelia. Jednoducho Nemcov opili

Pravdou je, že v ranných hodinách 28. januára 1945 vstúpili do mesta vojská 4. ukrajinského frontu, priamo o Poprad sa však nebojovalo, hoci propaganda už vtedy pracovala naplno. „Vojská 4. ukrajinského frontu pokračovali v ofenzíve a v ťažkých podmienkach horského a lesnatého terénu v pásme Karpát zmocnila sa dnes, 28. januára, veľkého administratívneho strediska Československa, mesta Poprad, dôležitej križovatky komunikácií a oporného bodu nepriateľskej obrany,“ možno sa dočítať v rozkaze vrchného veliteľa Červenej armády. Na počesť oslobodenia Popradu bolo dokonca v Moskve vypálených 12 sálv zo 124 diel.

V Poprade sa však deň pred oslobodením diali veci, o ktorých sa dlhé roky hovoriť nesmelo. Zrejme preto, aby to neznižovalo význam a zásluhu oslobodzovacích jednotiek. Udalosti z tohto obdobia zaznamenali ich aktéri v Pamätnom spise napísanom pri príležitosti prvého výročia skončenia druhej, najväčšej svetovej vojny na pamätnej schôdzi zaslúžilých členov Miestneho veliteľstva Civilnej protileteckej ochrany CPO (Vojenskej protileteckej ochrany VPO) v Poprade dňa 7. mája 1946, ktorý je uložený v popradskom archíve.

Nemecká armáda pred svojím ústupom ničila a poškodzovala infraštruktúru, čo malo sťažiť postup oslobodzujúcich jednotiek. Podobne to bolo aj v Poprade. Už večer 27. januára 1945 vypukli v Poprade dva veľké požiare, v areáli píly a v leteckých kasárňach. Tieto nebolo možné uhasiť, keďže zakrátko vybuchli v meste prvé nastražené míny. Pri obhliadke škôd členmi CPO natrafili jej členovia na nemeckých vojakov, ktorí sa čudovali, čo tu robia, keďže mesto malo byť údajne prázdne.

„Vojak v zálohe Ján Fábry i s Vojtechom Bučinom týchto automatickými zbraňami ozbrojených Nemcov, stretnuvších sa na ulici, pijatikou a jedlom na byte Bučinu získali a tým odvrátili ich pozornosť od začatého a plánovaného ich ničenia – mínovania mesta Poprad,“ uvádza sa v spise. Podobných mínovacích jednotiek bolo v meste viacero. Veliteľ Nemcov sa mal vyjadriť, že ak dostanú viac jedla a alkoholu, tak svoj mínovací plán úplne neuskutočnia. Pre 12 nemeckých vojakov tak členovia CPO pozháňali 15 fliaš pijatiky, jedlo a 5 – 6 fliaš vína.

Aj napriek prísľubom Nemcov, že nenaplnia svoje plány, Popradčania mali tú odvahu, že chodili s nemeckými vojakmi všade tam, kde museli uložiť míny, aby sa nestalo, že nastražia aj ďalšie. Išlo o most do Spišskej Soboty, do Veľkej, a tiež na železničnú stanicu. Keď Nemci túto úlohu splnili, vrátili sa spolu s členmi CPO na veliteľstvo, „kde opäť im bola ponúknutá pijatika, aby ich táto ešte viac znemožnila“. Nemecký veliteľ vyslovil obavu, či ich Popradčania nechcú otráviť, preto si veliteľ CPO sám odpil z fľaše ako prvý, až potom Nemci zaistili svoje zbrane.

Keď si všetci svorne vypili, veliteľ nemeckej jednotky vytiahol mínovací plán a ukázal členom CPO, čo všetko malo byť podmínované a vyhodené do vzduchu: okresný úrad, obchodná akadémia, všetky tri kostoly, pivovar, múzeum, reduta, poštový úrad, dopravný úrad a všetky mosty. Povedal, že „od týchto upustil pre odvážne a pritom nebojácne a pre záchranu mesta Popradu zo strany týchto členov CPO vynaložené všetko úsilie“.

Pred odchodom nemeckej jednotky z Popradu veliaci dôstojník povedal: „Som veľmi prekvapený, že v Poprade bezbranní členovia CPO vedeli tak šikovne na nás zapôsobiť a znemožniť nás vo vytýčenom pláne, čo sa nám ešte nevyskytlo, hoci pochodili sme už skoro celú Európu a zachránili ste takto veľké majetkové hodnoty pred skazou, hoci táto jednotka CPO mohla byť jednoducho odstrelená“.

Nemecká jednotka opustila Poprad 28. januára o 3.15 ráno. Členovia CPO išli za nimi, aby sa presvedčili, či pri ústupe neurobia nejakú skazu. Nemeckí vojaci ešte upozornili členov CPO, aby postavili hliadky, kde nechali väčšie množstvo výbušnín. Podľa spisu to bolo pri „Židovskom kostole, TEVŽ, na Gánovskej ceste, pri Pivovare a Škrobárni“. Krátko pred príchodom Červenej armády o 6.15 už začali členovia CPO s hliadkami v meste, keďže dochádzalo ku krádežiam a rabovaniu. Krátko nato vstúpili do mesta jednotky Červenej armády.

V oficiálnom dokumente Okresného národného výboru v Poprade, ktorým sa majú vysloviť uznanie a pochvala, sa menovite uvádzajú učiteľ Valentín Bezák, veliteľ VPO, úradník Emil Hronkin, tajomník VPO, automontér Michal Olexa, veliteľ CPO, obuvník Ján Hronkin, krajčír Ján Fábry, pekár Ján Kadlečík, mäsiar Ján Franc, policajt Matej Olejár, krajčír Vojtech Bučina a Viktor Kopták.

V samotnom spise sa spomínajú aj ďalšie mená – členovia VPO a CPO Ján Selvek, Eduard Dubéczy, Viliam Riczinger, Jozef Spolník, František Bubenko, ktorí sa počas noci z 27. na 28. januára podieľali na záchrane Popradu pred zničením.

Udalosti, ako sú popísané v pamätnom spise, zverejnil v roku 2008 popradský publicista a bádateľ Mikuláš Argalács vo svojej knižke Prechádzky starým Popradom. Napriek tomu, že pamätný spis je autentickou výpoveďou účastníkov o dianí v Poprade z posledných dní vojny, doteraz sa ich činy nespomínajú ani v príhovoroch pri príležitosti oslobodenia mesta.

„Do roku 1989 sa zabudnúť muselo, lebo osloboditelia boli nalinkovaní. Vôbec tým nechcem popierať osloboditeľskú misiu Červenej armády a I. československého armádneho zboru v našej oblasti. Do diania však vstupovali aj iní a v popradskom prípade to bola záchrana mesta pred totálnou deštrukciou. A tak dal práve na tieto činy čas šancu na zabudnutie. Prečo sa to dnes nepripomína, resp. s patričným akcentom nepripomína? Neviem. Ignorantstvo, nezáujem, nevedomosť, neúcta všeobecne, k minulosti zvlášť. Ale to je otázka skôr na pisateľov slávnostných prejavov. Zistíš pri ich odpovedi predovšetkým – hlbokú nevedomosť,“ povedal pre Prešovský Štandard Mikuláš Argalács.