„Vojak v zálohe Ján Fábry i s Vojtechom Bučinom týchto automatickými zbraňami ozbrojených Nemcov, stretnuvších sa na ulici, pijatikou a jedlom na byte Bučinu získali a tým odvrátili ich pozornosť od začatého a plánovaného ich ničenia – mínovania mesta Poprad,“ uvádza sa v spise. Podobných mínovacích jednotiek bolo v meste viacero. Veliteľ Nemcov sa mal vyjadriť, že ak dostanú viac jedla a alkoholu, tak svoj mínovací plán úplne neuskutočnia. Pre 12 nemeckých vojakov tak členovia CPO pozháňali 15 fliaš pijatiky, jedlo a 5 – 6 fliaš vína.

Aj napriek prísľubom Nemcov, že nenaplnia svoje plány, Popradčania mali tú odvahu, že chodili s nemeckými vojakmi všade tam, kde museli uložiť míny, aby sa nestalo, že nastražia aj ďalšie. Išlo o most do Spišskej Soboty, do Veľkej, a tiež na železničnú stanicu. Keď Nemci túto úlohu splnili, vrátili sa spolu s členmi CPO na veliteľstvo, „kde opäť im bola ponúknutá pijatika, aby ich táto ešte viac znemožnila“. Nemecký veliteľ vyslovil obavu, či ich Popradčania nechcú otráviť, preto si veliteľ CPO sám odpil z fľaše ako prvý, až potom Nemci zaistili svoje zbrane.

Keď si všetci svorne vypili, veliteľ nemeckej jednotky vytiahol mínovací plán a ukázal členom CPO, čo všetko malo byť podmínované a vyhodené do vzduchu: okresný úrad, obchodná akadémia, všetky tri kostoly, pivovar, múzeum, reduta, poštový úrad, dopravný úrad a všetky mosty. Povedal, že „od týchto upustil pre odvážne a pritom nebojácne a pre záchranu mesta Popradu zo strany týchto členov CPO vynaložené všetko úsilie“.

Pred odchodom nemeckej jednotky z Popradu veliaci dôstojník povedal: „Som veľmi prekvapený, že v Poprade bezbranní členovia CPO vedeli tak šikovne na nás zapôsobiť a znemožniť nás vo vytýčenom pláne, čo sa nám ešte nevyskytlo, hoci pochodili sme už skoro celú Európu a zachránili ste takto veľké majetkové hodnoty pred skazou, hoci táto jednotka CPO mohla byť jednoducho odstrelená“.

Nemecká jednotka opustila Poprad 28. januára o 3.15 ráno. Členovia CPO išli za nimi, aby sa presvedčili, či pri ústupe neurobia nejakú skazu. Nemeckí vojaci ešte upozornili členov CPO, aby postavili hliadky, kde nechali väčšie množstvo výbušnín. Podľa spisu to bolo pri „Židovskom kostole, TEVŽ, na Gánovskej ceste, pri Pivovare a Škrobárni". Krátko pred príchodom Červenej armády o 6.15 už začali členovia CPO s hliadkami v meste, keďže dochádzalo ku krádežiam a rabovaniu. Krátko nato vstúpili do mesta jednotky Červenej armády.

V oficiálnom dokumente Okresného národného výboru v Poprade, ktorým sa majú vysloviť uznanie a pochvala, sa menovite uvádzajú učiteľ Valentín Bezák, veliteľ VPO, úradník Emil Hronkin, tajomník VPO, automontér Michal Olexa, veliteľ CPO, obuvník Ján Hronkin, krajčír Ján Fábry, pekár Ján Kadlečík, mäsiar Ján Franc, policajt Matej Olejár, krajčír Vojtech Bučina a Viktor Kopták.

V samotnom spise sa spomínajú aj ďalšie mená – členovia VPO a CPO Ján Selvek, Eduard Dubéczy, Viliam Riczinger, Jozef Spolník, František Bubenko, ktorí sa počas noci z 27. na 28. januára podieľali na záchrane Popradu pred zničením.

Udalosti, ako sú popísané v pamätnom spise, zverejnil v roku 2008 popradský publicista a bádateľ Mikuláš Argalács vo svojej knižke Prechádzky starým Popradom. Napriek tomu, že pamätný spis je autentickou výpoveďou účastníkov o dianí v Poprade z posledných dní vojny, doteraz sa ich činy nespomínajú ani v príhovoroch pri príležitosti oslobodenia mesta.

„Do roku 1989 sa zabudnúť muselo, lebo osloboditelia boli nalinkovaní. Vôbec tým nechcem popierať osloboditeľskú misiu Červenej armády a I. československého armádneho zboru v našej oblasti. Do diania však vstupovali aj iní a v popradskom prípade to bola záchrana mesta pred totálnou deštrukciou. A tak dal práve na tieto činy čas šancu na zabudnutie. Prečo sa to dnes nepripomína, resp. s patričným akcentom nepripomína? Neviem. Ignorantstvo, nezáujem, nevedomosť, neúcta všeobecne, k minulosti zvlášť. Ale to je otázka skôr na pisateľov slávnostných prejavov. Zistíš pri ich odpovedi predovšetkým – hlbokú nevedomosť,“ povedal pre Prešovský Štandard Mikuláš Argalács.