Čo stojí za nárastom samovrážd na Západe

Akokoľvek je táto téza príťažlivá svojou priamočiarosťou, neobstojí úplne. Durkheim aj Masaryk mali pravdu v tom, že samovražednosť v ich dobe rástla, ale mýlili sa, keď vysokú mieru samovrážd spájali s moderným individualizmom. Možno dokonca stanoviť opačnú tézu: akonáhle si človek zvykne na individuálnu slobodu a s ňou spojenú neistotu, je na samovraždu menej náchylný.

Aspoň štatistiky ukazujú, že počet samovrážd v západných štátoch v rokoch 1950 až 2009 klesal, naopak, najvyšší počet samovrážd majú krajiny ako Rusko, Lesotho a Zimbabwe. Tam ročne spácha samovraždu tridsať až štyridsať ľudí na stotisíc obyvateľov. Severná Amerika a západná Európa majú mieru okolo jedenásť samovrážd na stotisíc obyvateľov. 

Ľudia trpia všade, ale západné spoločnosti ponúkajú vysokú životnú úroveň a dostupnú starostlivosť. Nakoniec aj toľko zatracovaná individualizácia a s ňou spojená osobná sloboda môže byť cenným podnetom, aby sme dali prednosť životu. Treba však tiež dodať, že situácia sa obracia. 

Spojené štáty zaznamenali za posledné dva roky nárast počtu samovrážd. To isté platí pre Nemecko, Spojené kráľovstvo a Českú republiku. Naopak, v Číne a Indii počet samovrážd klesá. Podľa sociológov je dôvodom urbanizácia, ktorá oslobodzuje najmä mladých ľudí od rodinných tradícií, a významnú úlohu prirodzene zohráva aj rast životnej úrovne.

Čína a západná Európa sa teda uberajú opačnými smermi. Fascinujúce je, že oba trendy sa čoraz viac odrážajú najmä na jednej skupine: na mladých ženách. Západný svet je svedkom historického nárastu samovrážd medzi mladými ženami, ktoré začínajú dobiehať mužov. Naopak, v Číne a Indii sme svedkami v tej istej skupine prudkého poklesu.

Obdobie kolektívneho smútku

Monografia Samovražda od Tomáša G. Masaryka bola prelomová: dovtedy sa na smrť vlastnou rukou nazeralo z náboženského alebo filozofického hľadiska. Náboženskí predstavitelia ju odsudzovali, filozofi ju občas chápali – často v ostentatívnej opozícii voči náboženským hlasom – ako najvyšší akt slobody, ako možnosť, ak nie schopnosť, ktorá nás odlišuje od zvierat.

Masaryk a Durkheim sa na samovraždu pozreli novými očami: Čo ak vstupuje do takejto intímnej záležitosti spoločnosť? Možno jednotlivé spoločnosti vykazujú špecifické samovražedné profily? Pre Durkheima samovraždy súvisia s "najvážnejšími praktickými problémami našej doby" a pre francúzskeho mysliteľa je ich nárast znakom spoločnosti, ktorá stráca vieru a súdržnosť.

Durkheim bol v tejto veci nielen vedcom, ale aj kňazom: sám samovraždu ostro odsudzoval a sociológiu chápal – po vzore Augusta Comta – nie ako výlučne deskriptívnu vedu, ale ako novú disciplínu, ktorá ponúka aj možné riešenia. Tak to malo byť aj v prípade monografie o samovražde.

Potiaľto sa Durkheim zaraďuje medzi tých mysliteľov, ktorí sa pokúšajú formulovať humanizmus ako sekulárnu náhradu náboženstva. Všíma si, že moderné spoločnosti často reagujú na porušovanie osobných práv jednotlivca rovnako rozhorčene ako predošlé spoločnosti na vyrabovanú svätyňu. Dôstojnosť jednotlivca je posvätná a nesmie sa obetovať pre blaho celku – to je správna intuícia, tvrdí Durkheim. Ale hranica medzi nihilistickým egoizmom a hodnotovým individualizmom je krehká.

Preto je podľa francúzskeho mysliteľa potrebné pracovať na povýšení moderného individualizmu na humanizmus, a tým ho odlíšiť od egoizmu. Kým individualista vie, že jeho slobodu garantuje spoločnosť, ktorej je preto zaviazaný, egoista ju využíva ako prostriedok vlastných záujmov. Takýto človek zažíva nešťastie, keď sa sám sebe stáva bohom a v honbe za vlastným šťastím stráca väzby s ostatnými. Častejšie ako v prípade človeka, ktorý žije v spojení so záujmami iných, ho pohlcuje prázdnota.

Durkheim tu odhalil niečo, čo je v plnej miere aktuálne aj dnes a čo môže byť dôležitým prvkom, ktorý stojí za nárastom počtu samovrážd v západných krajinách. Jednou z príčin nebude ani tak individualizmus, ako skôr osamelosť. Práve tu sa prejavuje Durkheimova kňazská funkcia: bol natoľko presvedčený, že manželstvo a potomstvo stabilizuje človeka, že navrhoval zakázať rozvody.

Je nepravdepodobné, že by takýto zákaz viedol k zníženiu počtu samovrážd. Možný by bol aj opačný účinok. Durkheim však správne identifikoval, že živnou pôdou modernity a jej výdobytkov je osamelosť, lenže tá istá osamelosť plodí aj samovraždy. Aj dnes sú najviac ohrozenou skupinou slobodní a bezdetní.

Francúzsky mysliteľ mal pravdu aj v tom, čo sa dnes javí ako banalita: v čase spoločenskej, najmä hospodárskej krízy si ľudia častejšie siahajú na život. Svedčí o tom nárast počtu samovrážd počas Veľkej hospodárskej krízy v rokoch 1929 – 1933 a medziročný nárast o desiatky percent bol zaznamenaný aj počas ázijskej hospodárskej krízy v rokoch 1998 a 1999. Hospodárska kríza v roku 2008 sa tiež spája s vyšším počtom samovrážd. Údaje z EÚ, USA a Kanady ukazujú, že počet samovrážd do roku 2007 klesal, ale v roku 2009 vyskočil o 6,5 percenta a zostal vysoký až do roku 2011.

Čínske popieranie Durkheimovej teórie?

Ale čo Čína? V rokoch 1990 až 2016 zaznamenala pokles samovrážd o 64,1 percenta. V Indii je pokles oveľa nižší, 15,2 percenta, ale vzhľadom na počty obyvateľov zaostávajú tieto dva poklesy za celosvetovým znížením. V kontexte Číny je prekvapujúci pokles u mladých žien. Miera samovrážd v tejto skupine klesla až o 90 percent.

Výskumníci nepochybujú, že tento šťastný vývoj v Číne súvisí s rastúcou životnou úrovňou. Rovnako ako nárast počtu samovrážd na Západe bude súvisieť s poklesom hospodárskeho rastu a s ním spojenou neistotou. To však nevysvetľuje, prečo by sa práve čínske ženy mali cítiť lepšie. Jednou z hypotéz je, že za poklesom počtu samovrážd je urbanizácia a uvoľňovanie rodinných väzieb.

To je v priamom rozpore s Durkheimovou tézou, podľa ktorej by ľudia v rodinnejšom prostredí mali páchať menej samovrážd (čo prirodzene neznamená, že musia byť šťastní). Ale hoci je život v čínskych metropolách hektickejší, zaťažený väčšou neistotou, ľudia tu tak často neupadajú do úplného zúfalstva. Najmä pre mladé ženy môže odsťahovanie od rodiny znamenať oslobodenie od rodičovského tlaku, nefunkčných manželstiev a často aj chudoby.

Zomrieť vlastnou, dievčenskou rukou

Pokles samovrážd medzi mladými Číňankami je v kontraste s ich nárastom medzi dievčatami na Západe. To ukazuje, aká neurčitá je samotná sociológia vo vzťahu k tejto skupine. Mnohí sociológovia, ako napríklad Andreas Reckwitz, sa domnievajú, že ženy profitovali z modernizačných trendov viac ako muži. Fyzická sila sa dostala do technológií a západný svet si v súčasnosti cení najmä komunikačné schopnosti, v ktorých sú vraj ženy silnejšie. Okrem toho ženy dominovali v oblasti vzdelania. Na západných univerzitách ich je viac a prevyšujú mužov početne aj výkonnostne.

Napriek tomu sa ozývajú odborníci, ktorí upozorňujú, že mladým ženám sa nedarí a že trendy sú kritickejšie ako u mužov. Hoci aj oni trpia nárastom úzkostných porúch, no prudký nárast počtu samovrážd medzi mladými ženami podľa niektorých psychiatrov a sociológov naznačuje, že sa deje niečo iné. Existujú správy o znepokojujúcich číslach v Spojených štátoch, Nemecku a Švajčiarsku. Spojené kráľovstvo hlási historicky bezprecedentný nárast samovrážd v tejto skupine.

Odborníci sú voči tomuto novému trendu bezradní. Väčšina štátov začala hlásiť prudký nárast až od roku 2020. Ale napríklad hamburský psychiater Michael Schulte-Markwort varuje, že sme svedkami vyskočenia dlhodobejšieho trendu. O fenoméne "depresívnych dievčat" hovorí už niekoľko rokov a v roku 2022 mu venoval svoju rovnomennú knihu Mutlose Mädchen (Zúfalé dievčatá). Všíma si, že v posledných rokoch sa čoraz častejšie stretáva s mladými ženami, ktoré uviazli v úplnej rezignácii: majú odpor k škole, priateľom, rodine. Nechcú pracovať, nemajú žiadne koníčky, zanedbávajú svoje zdravie a vzhľad, netúžia po partnerstve ani rodine.

Schulte-Markwort nepopiera časté tvrdenie sociológov, že ženy profitovali z modernizačných procesov. Matky "skleslých dievčat" zvyčajne robia kariéru a majú rodiny – a to je možno to, čo ich dcéry tak desí. Vidia ich nielen ako ženy, ktoré sú reklamou na emancipáciu, ale aj ako strhané a vyčerpané. Často si nevedia predstaviť, že by samy zvládli takéto nasadenie, a radšej nerobia nič.

Hamburský psychiater preto vyššie uvedené sociologické hľadisko prevracia. Ak sa pozrieme na súčasných tínedžerov a mladých dospelých, môžeme tvrdiť, že emancipácia viac zvýhodnila mužov. Môžu zostať doma s deťmi alebo sa venovať kariére. Spoločnosť bude v každom prípade spokojná. Ak však žena chce uznanie, nesmie byť "len" ženou v domácnosti, ale takisto sa nesmie venovať len kariére.

Podľa Schulte-Markworta sa zdá, že depresívne dievčatá majú pravdu. Osudom ženy je zodrať sa. Kto by radšej nerezignoval? Tento jav je príliš čerstvý na to, aby sa z neho dali vyvodiť závery. Predbežne však môže človeku napadnúť, že skupina, pre ktorú sa emancipácia "robila", je tá istá skupina, na ktorú teraz spoločnosť kladie enormne vysoké nároky. Využívajú ženy naozaj všetky možnosti? Nepodliehajú výdobytkom modernity? Stoja si dostatočne pevne za svojím a nejdú mužom príliš v ústrety?

Ak by to tak bolo a ideálom našej doby by bola žena, ktorá dôsledne prejde všetkými dverami, ktoré sa jej otvoria, nadsadene by to znamenalo, že sme sa veľmi neposunuli. Len sa zmenil typ kontroly: tradičnú kontrolu nahradila pokrokovejšia bezohľadnosť. To, že tento nový dozor je často živený feministickou rétorikou, nie je nič pozoruhodné. Klamstvo je to najnormálnejšie, s čím sa človek v dejinách stretáva.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.