Komisár pre deti Mikloško: Sociálne siete a rôzne aplikácie sú digitálni díleri. Nevidí to iba ten, kto nechce

Od ministerstva zdravotníctva zatiaľ nemáme žiadnu reakciu.

Hovoríte o regulácii. Rezort školstva má v pláne telefóny na prvom stupni zakázať, na druhom obmedziť. Súhlasíte?

Áno, súhlasím. Je to naozaj rozumné. Detský mozog je na prvom stupni najcitlivejší, mobil na tomto stupni vzdelávania naozaj nie je pomôckou, ale hrozbou. Minimálne pozitívum s ním spojené sa dá nahradiť iným spôsobom, no hrozba je, naopak, pre dieťa veľmi veľká.  

Prečo nezrušíme telefóny aj na druhom stupni? Výskumy ukazujú, že zo žiakov nerobia šikovnejších ani chytrejších.

Ja som minimálne za prísnejšiu reguláciu. Na druhom stupni ich viacerí pedagógovia chcú využívať pri výučbe. Uvediem ako príklad Francúzsko, ktoré nariadilo celoplošný zákaz mobilov na školách už v roku 2018. Aj tamojšia legislatíva konkretizovala výnimky a jednou z nich bolo napríklad použitie mobilnej technológie pri vyučovaní, čo ale musí odsúhlasiť škola a môže sa tak diať len pod dohľadom pedagóga. Takže odpadá aj argument, že mobily sú potrebné, lebo sa cez ne deti vzdelávajú. V iných krajinách to ide aj bez nich a výsledky naozaj dávajú za pravdu odborníkom. Dôležité je obmedziť používanie mobilov v škole mimo vyučovania, napríklad počas prestávok. Aby nedochádzalo k šikane či porušovaniu osobných práv.

Predpokladám, že rodičov zaujíma, čo si majú v ich konkrétnej škole predstaviť pod pojmom regulácia mobilov. Ako si to predstavuje Úrad komisára pre deti?

Ako bude fungovať prax, je otázka na ministerstvo školstva. V príklade Francúzska, s ktorým sa stotožňujeme, deti napríklad odovzdávajú svoje mobilné telefóny do skriniek, ktoré zaobstarali školy. V prípade porušenia zákona sú zrozumiteľne spísané pravidlá – od domácej úlohy navyše až po zhabanie telefónu, ktorý ale musia dieťaťu vrátiť ešte v ten deň. Mobily sa nesmú používať počas vyučovacieho času ani na mimoškolských aktivitách. Ak chce byť rodič v kontakte s dieťaťom, môže zavolať učiteľovi a vyriešiť to cez neho. V zahraničí už vychytali mnoho múch a funguje to, takže môžeme zozbierať príklady dobrej praxe a ísť do toho. Úrad komisára bude ministerstvu maximálne nápomocný.

Aké ohlasy máte na vašu výzvu za reguláciu mobilov na školách?

V drvivej väčšine prípadov pozitívne. Hovoril som s riaditeľmi, ale aj s verejnosťou. Podporili nás mnohé študentské organizácie, aj také, ktoré sa zaoberajú výchovou detí a mládeže. V utorok 26. marca budeme mať v parlamente k téme odbornú debatu, ako by mala regulácia v praxi vyzerať. Účasť sľúbil aj český neurológ Martin Jan Stránský, z čoho sa teším. Často sa naňho odvolávame, lebo pravdivo hovorí, že mobily sú digitálny heroín. Dráha závislosti od heroínu je presne tá istá, ako dráha závislosti od mobilu. Budem citovať aj jeho druhú, veľmi expresívnu a vážnu vetu, že ak chceme mať hlúpe a depresívne dieťa, máme mu dať mobil.

Na sociálnej sieti ste informovali o tom, že ste sa stretli so štátnym tajomníkom ministerstva školstva Slavomírom Partilom, s ktorým ste riešili najmä reguláciu mobilov v školách. Prišli ste k nejakému funkčnému záveru?

Všetky kroky sú na ministerstve školstva, my tlmočíme našu predstavu. Zhodujeme sa v tom, že na prvom stupni základných škôl by išlo o zákaz používania mobilov počas vyučovania, na druhom stupni by sa telefóny značne regulovali.

Čo stredné školy? O nich sa v tejto téme nehovorí.

To už je trochu iná situácia. Na stredných školách žiaci dosahujú dospelosť. V tomto prípade by už naozaj mali byť na úrovni, ktorá vykazuje inteligentný a zodpovedný prístup k mobilným technológiám. Naopak, čím menšie je dieťa, tým mu treba viac pomôcť a aj viac vysvetľovať. Je to ako keď maloletému dáte silné auto a poviete mu, nech sa ho naučí šoférovať. Nezvládne to.

Rozumiem, ale na druhej strane sa dieťa v ranom detstve stretáva v online prostredí s inými rizikami ako dieťa v staršom veku. U dospievajúcich vidíme problémy s pornografiou, kyberšikanou, rozposielaním explicitných fotografií a videí. Nie je to tiež téma na reguláciu a edukáciu?

Áno, s tým súhlasím. Ide nám o problém s detským mozgom, závislosťou, depresiou, stavmi úzkosti a aj o online nástrahy od jednoduchých hlúpych správ až po šikanu. Jedna zo štúdií ukázala, že zhruba 60 až 70 percent detí sa vôbec nevie brániť voči takýmto atakom. Najviac detí sa stretlo s pornografiou vo veku už 13 rokov. Ďalšou súvislosťou sú poruchy spánku. Deti prestali spať, pretože sú na mobiloch. A mnohé sú závislé od sociálnych sietí, kde majú profily dávno pred dosiahnutím 13. roku života.

Britské ministerstvo školstva vydalo začiatkom októbra nové usmernenie týkajúce sa zákazu používania mobilov v základných školách v celom Anglicku, od januára ich zakázalo napríklad aj Holandsko, dlhodobo má telefóny zakázané Francúzsko, ale aj iné krajiny. V čom je Slovensko iné? Nevidíme reálne dosahy, alebo si pred nimi len zakrývame oči?

Pribúda štúdií, ktoré preukazujú jasný súvis medzi veľmi zlým detským duševným zdravím, hlavne depresiami, úzkosťami a používaním mobilných telefónov. Talianska asociácia pre pediatriu, významná vedecká inštitúcia, robila komparáciu 42 štúdií a jednoznačný záver je, že čím viac času trávia deti na sociálnych sieťach, tým majú horší stav mentálneho zdravia a väčšie depresie. Situácia je katastrofálna.

Čo sa týka regulácie, vyjadrujú sa k tomu už nielen národné, ale aj nadnárodné inštitúcie. UNESCO jednoznačne podporuje reguláciu digitálnych zariadení celosvetovo. Aj Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) sa vyjadrila k škodlivosti digitálnych technológií. Každý štvrtý členský štát UNESCO už rieši tému regulácie mobilov.

Kde je problém Slovenska? Plošný zákaz platil v starej vyhláške, minulý rok tento zákon minister Branislav Gröhling (SaS) zrušil a prenechal rozhodnutie školám.

U nás je to zvláštne. Áno, zákaz platil, následne ho kompetentní zrušili a prenechali zodpovednosť na riaditeľoch škôl, ale nie je fér nechať to na ich pleciach. Keď raz mobily rovnako škodia všetkým deťom, musia mať jednotné riešenie. Forma vyhlášky je dobrá.

Vieme na základe výskumov z iných krajín a ich príkladu potvrdiť, že zamedzenie používania mobilov v školách reálne eliminuje škodlivé dosahy technológií na deti?

Ako som spomínal, Francúzi zakázali mobily pred piatimi rokmi a vtedy toto opatrenie podporovalo 62 percent rodičov. Dnes tvrdia, že školy a atmosféra v nich ožili, deti začali komunikovať. Podporuje ich už viac ako 80 percent rodičov. Ukazuje sa, že túto tému treba riešiť komplexne. Povedal by som, že toto je len prvý krok v pomoci deťom. Treba ísť ďalej a edukovať aj rodičov detí o tom, čo tieto „nevinné zábavky“ spôsobujú.

K regulácii sa vyjadrila aj Slovenská komora učiteľov so stanoviskom, že by sa tento krok mal ešte zvážiť.

Som veľmi prekvapený z ich stanoviska, lebo negatíva mobilov výrazne prevyšujú. Jedna pedagogička sa dokonca vyjadrila, že deťom cez prestávku nemôže odobrať mobil, lebo by im musela vymýšľať program. Že si s deťmi bez mobilov nevedia dať rady. Samozrejme, je to výnimka, ale absurdná. Hovorí sa o nepoužívaní učebníc z dôvodu využívania mobilov, ale neviem, či je to dobrý nápad. Dieťa bude k obrazovke pripútané ešte viac. Výskumy ukazujú, že dieťaťu hrajúcemu sa na mobile trvá dvadsať minút, kým znova získa úplnú pozornosť.

Zodpovednosť za mobily v rukách detí nenesie len škola, ale v prvom rade rodičia. Ako ich edukovať o reálnych rizikách, ktoré sú preukázateľné čierne na bielom? Veď deti svoje telefóny neodkladajú po opustení školy, práve naopak.

Súhlasím, rodičia sú prvoradí. Opýtajte sa dieťaťa v škole, prečo má mobil? Pretože mu ho rodič kúpil. Spoločenský tlak je veľký. Problémom je, keď sú závislí aj rodičia. Najsmutnejšie momenty, ktoré často pozorujem, sú, keď rodičia s niekým komunikujú a ich trojročné dieťa je zahľadené do mobilu či už v reštaurácii, na pláži alebo aj vo výťahu. Tým dochádza k výraznému vývinovému posunutiu v oblasti nervového systému.

A úplná hrôza je, že mobily alebo tablety rodičia strkajú pod nos už batoľatám, keď ich chcú „v pokoji nakŕmiť“. Dieťa konzumuje jedlo a je pritom úplne duchom neprítomné. Čoskoro sa bez mobilu ani nenaje. Je potrebné si uvedomiť, že všetky zvyky a rituály u bábätka ovplyvňujeme v prvom rade my rodičia.

Často od rodičov počúvam, že svojmu dieťaťu musia zabezpečiť mobil, keďže ho vlastnia všetci spolužiaci a rovesníci. Boja sa, že opakom vytvoria živý priestor pre potenciálnu šikanu.

Dnes už spôsob, že dieťaťu nedám mobil, nie je celkom riešenie, lebo spoločenský tlak je naozaj obrovský. Rodič môže dať dieťaťu mobil, ale s ním aj prísne pravidlá jeho používania. Základom je vzájomná dôvera a komunikácia. Deti sú vtedy veľmi chránené. Najhoršie sú na tom tie, na ktoré matky a otcovia nemajú čas, u ktorých absentuje spoločné rozprávanie sa. Robili sme výskum s názvom Čo si deti myslia a vyplynulo z neho, že deti, ktoré majú zlý vzťah s rodičmi, oveľa viac dôverujú internetovým kamarátom či facebookovým radám. Nebezpečný je aj čas strávený pred obrazovkami. Náš výskum ukázal, že 58 percent slovenských detí trávi online viac ako päť hodín denne. Svetové výskumy hovoria, že maloletí sú pred obrazovkami vyše sedem a pol hodiny denne.

Maloletí prestali športovať, prestali čítať. Prepáčte za expresívne slovo, deti sú mobilmi doslova oblbované. A tiež treba spomenúť, ako fungujú algoritmy sociálnych sietí, ako pôsobia na dopamínové receptory. Sociálne siete a rôzne aplikácie sú digitálni díleri. Nevidí to iba ten, kto nechce. Závislých je totiž v prvom rade veľmi veľa dospelých.

Keď hovoríme o pravidlách, sú softvérové nástroje rodičovskej kontroly cesta?

Sčasti áno, no rodič musí byť dosť múdry a šikovný, aby ich vedel korigovať, lebo naozaj nemusí tušiť, kde všade sa jeho deti v online prostredí ocitli. Rodičovská kontrola nezachytí všetko. Paradox je, že do mobilu dieťaťa má prístup každý okrem rodiča. Marketér, obchodník, politik, programátor či reklama. Keď má dieťa dôveru v rodiča, zdôverí sa mu. Ak ju nemá, matka a otec sa môžu aj postaviť na hlavu a nemajú šancu mať do zariadenia prístup.

Paradoxom je, že máme najviac sociálnych sietí a sociálnych možností cez internet, ale samota je hlavnou príčinou, prečo sa deti obracajú na psychologické linky pomoci. Deti komunikujú písomne, cez videochat alebo hlasové správy omnoho viac než osobne. Chýba im potom prax aj schopnosť v socializácii. Chýba im slovná zásoba. Osobné stretnutia a interakcie s inými ľuďmi, skupinami alebo davom im spôsobujú stres. Prestaňme sa my, rodičia, klamať. Chápem, že dieťa musí byť s mobilmi konfrontované, no pomôžme mu to zvládnuť. Je to aj rada rodičom: naučme deti používať mobily tak, aby im pomáhali, nie ubližovali.

Ako rodičia reagujú na výzvu za reguláciu mobilov?

Väčšina rodičov chápe, že deťom treba pomôcť a že situácia sa neustále zhoršuje. Potom je tu časť úzkostných rodičov, ktorí by chceli 24 hodín denne monitorovať svoje dieťa, čo nie je možné, pretože ho tak pripravia do úplne nereálneho sveta. Rodič musí chápať a akceptovať aj určité riziko, že dieťa púšťa do sveta. Časť rodičov dnes v rámci nástrojov na rodičovskú kontrolu sleduje svoje deti napríklad cez funkciu GPS.

Kvitujete túto formu kontroly?

Nie je to správne. Chápem bezpečnosť, ale rodič by nemal riadiť, že sa jeho dieťa rozprávalo o štyri minúty dlhšie s kamarátom. Láme tým kreativitu a vývoj samostatnosti dieťaťa. Celé generácie vyrastali bez mobilných telefónov a možnosti hneď po opustení školy zavolať rodičovi, že po nich môže prísť. Prežili.