Spor ekonómov o sankciách: Západ stratil to, čo potrebuje, aby Rusko odstrihol od toho, čo nepotrebuje

Proti naratívu vystúpil ekonóm z Yalskej univerzity

Jeffrey Sonnenfeld, uznávaný ekonóm a jeden z najhlasnejších zástancov protiruských sankcií, tvrdo skritizoval novinárov amerického denníka a obvinil ich z toho, že naleteli „ruskej propagande“.

Rusko podľa neho „prežíva len vďaka zabavovaniu majetku“. Uviedol, že „štátom čoraz viac ovládané hospodárstvo kanibalizuje vlastné spoločnosti, aby udržalo Putinovu vojnovú mašinériu“.

„Odchod viac ako tisíc svetových podnikov z Ruska (z 1 400 veľkých svetových podnikov pred vojnou) mal v skutočnosti ochromujúci vplyv na podnikateľskú dôveru, zahraničné investície a celkovú ruskú ekonomiku,“ píše ekonóm.

S odvolaním sa na Kyjevskú ekonomickú školu kriticky dodáva, že novinári New York Times vynechali fakt, že ročný objem financií vybraných na daniach od zahraničných spoločností klesol oproti obdobiu spred vojny o 75 percent.

Avšak toto na prvý pohľad horibilné číslo vyvoláva otázniky. Keď sa stovky zahraničných spoločností v priebehu pár mesiacov znárodnili, pokles daňových príjmov sa dal očakávať. Preto je vhodné klásť si taktiež otázku, aké daňové príjmy generujú dané podniky po tom, čo ich západné spoločnosti odpredali do ruských rúk.

Trhová hodnota spoločností v Rusku klesá

Na margo strát odchádzajúcich západných firiem uviedol, že tie, ktoré z Ruska odišli, dosiahli lepšie výsledky ako tie, ktoré zostali, keďže „nárast trhovej kapitalizácie spoločností, ktoré opustili Rusko, bol viac ako dvojnásobný v porovnaní s hodnotou odpísaných aktív“.

Treba však poznamenať, že práve Sonnenfeld dlhodobo vystupoval v rôznych televíziách a kritizoval tých, ktorí v Rusku ostali. Spolu s tímom z Yalskej univerzity dokonca vypracoval zoznam tých spoločností, ktoré tam prevádzkovali biznis, pričom ich známkoval. Tie, ktoré z rôznych dôvodov neopustili krajinu a pokračujú v obchode, opečiatkoval F-kom.

A tlak na nich vyvíjali aj ďalší aktivisti, ekonómovia či politici. Nemožno sa čudovať, že pod takýmto tlakom klesala aj ich reputácia a následne aj trhová hodnota. Sonnenfeld to v texte sám priznáva: „Nazeranie len na hodnotu odpisov ruských aktív nezohľadňuje finančné a reputačné výhody, ktoré získali vo zvyšku sveta tie spoločnosti, ktoré opustili Rusko.“

Kriticky dodáva, že odpredaj ruských aktív globálnych nadnárodných spoločností nie je „obrovským transferom bohatstva“ Putinovým kumpánom, ako to popisuje New York Times, ale „bezprecedentným ničením bohatstva, keďže ruské aktíva prudko klesajú, či už ich vlastnia Rusi alebo cudzinci“.

Do polemiky so Sonnenfeldom vstúpilo zvučné meno

Známy ekonóm ešte podotkol, že kvôli predaju firiem ruským podnikateľom údajne klesá aj hospodárska súťaž: „Podnikateľská činnosť potrebuje na svoje udržanie neustále investície do kapitálu, ľudí, technológií a myšlienok. Putin si môže krátkodobo naplniť svoju pokladnicu braním majetku a znárodňovaním, ale ruskú ekonomiku privádza na cestu k zániku.“

Stiahnutím podnikov z Ruska preto podľa Sonnenfelda Putin prehráva, pričom sa k tomu nedá dodať žiadne „ak“, „a“ či „ale“, keďže podniky pod ruskými rukami chradnú.

„Aj keď sa v krátkodobom horizonte potácajú ďalej, len málo ruských spoločností má budúcnosť bez západných technológií,“ dodal s príkladom, že v letectve sa počet porúch lietadiel v Rusku tento rok zvýšil o 320 percent a pre problémy so servisom strojov klesol počet liniek.

Americký profesor ekonómie James Kenneth Galbraith však na margo tejto premisy dodáva dve dôležité poznámky.

Prvou je fakt, že ničenie civilnej ekonomiky bez toho, aby to malo efekt na vedenie vojny, nebolo hlavným cieľom sankcií.

„Bolo deklarovaných množstvo cieľov a tie najdôležitejšie boli takpovediac odfinancovať vojnu, zbaviť Rusko príjmov z vývozu,“ vraví profesor, pričom doplňuje, že druhým zámerom bolo „zabrániť Rusku v prístupe ku kritickým technológiám“ a „vyvinúť tlak na ruský režim prostredníctvom civilného obyvateľstva“, ako aj prostredníctvom „oligarchov“.

„Sonnenfeld z Yalskej univerzity a jeho tím zastávali názor, že sankcie účinne ničili ruskú schopnosť viesť vojny,“ vraví Galbraith s tým, že už začiatkom roka 2023 bol „pomerne presvedčený, že to nefunguje tak, ako očakávali“, keďže sa zatiaľ nezdá, že by sankcie mali významnejší vplyv na schopnosť Ruska viesť vojnu.

Poukazuje na to, že čo sa týka komponentov a technológií kritických pre armádu, „akékoľvek obozretné plánovanie by viedlo k vytvoreniu zásob všetkého, čo (Rusi) skutočne potrebovali“, keďže táto vojna sa neuskutočnila „na poslednú chvíľu“.

Kapacity z Ruska nezmizli, niečo nahradil domáci trh, niečo Čína

Hoci profesor z Texaskej univerzity v Austine jasne uznáva, že sankcie „narušili ruskú výrobu mnohých vecí“ ako „áut“ či „spotrebičov“ a „indexy výroby v roku 2022 veľmi, veľmi prudko klesli“, dodáva, že výrobné kapacity z najväčšej krajiny sveta nezmizli.

„Boli tu továrne, boli tu robotníci, boli tu manažéri, boli tu inžinieri. Takže bolo potrebné nahradiť niektoré konštrukcie a niektoré zariadenia, čo sa im v niektorých prípadoch s pomocou Číňanov podarilo,“ konštatuje s tým, že nevie, či sa firmy, ktoré sa dostali do ruských rúk, vrátili k objemom, ktoré vyrábali predtým, no domnieva sa, že sa tam dostanú.

„Je zrejmé, že (ruský) priemysel sa zmenil z odvetvia, ktoré bolo orientované na Západ, na odvetvie, ktoré už nie je orientované na Západ. A to je skutočne účinok, ktorý mali sankcie na ruské civilné hospodárstvo,“ vraví Galbraith.

Na dolároch nezáleží, vojenské vybavenie je Made in Russia

Sankcie podľa ekonóma zároveň neoslabili kúpnu silu Ruska na zahraničných trhoch: „Hoci Rusko predalo menší objem ropy a plynu, predávalo ho za vyššiu cenu, takže jeho príjmy z vývozu sa v skutočnosti zvýšili.“

Obmedzenie ruského dovozu podľa ekonóma znamenalo, že Rusko míňalo menej napríklad na dovážaný spotrebný tovar, čím sa "prebytok bežného účtu Ruska zvýšil". Preto vraví, že sankcie v skutočnosti „zvýšili prístup Ruska k zahraničným prostriedkom“.

Dodáva však, že to koniec koncov nebolo pre ruskú armádu vôbec podstatné: „V skutočnosti bolo ruské vojnové úsilie úplne, takmer úplne vybudované vo vnútri Ruska. Takže ich prístup k dolárom alebo eurám bol v podstate irelevantný.“

Sankcie ako benefit?

Ruské hospodárstvo po dvoch rokoch vojny podľa Galbraitha napreduje a „v porovnaní s Európou má výhodu relatívne nízkych nákladov na zdroje“. Konštatuje, že západnou koalíciou vynútený odchod spoločností otvoril na trhu väčší priestor pre domáce firmy.

Dodáva, že je rozdiel medzi „sankciami voči ostrovnej ekonomike, akou je Kuba“, či „čisto surovinovému hospodárstvu, akým je Venezuela“, a voči Rusku, ktoré má jednu šestinu rozlohy sveta, zhruba „dvadsať alebo tridsať percent svetových zdrojov“, 145 miliónov ľudí a tiež „mimoriadne schopnosti v oblasti vedy a techniky a inžinierstva“.

A poukazuje aj na to, že stále má kvantum obchodných partnerov. Mnohí z nich, ako napríklad Brazília, Mexiko, africké krajiny či štáty BRICS, sa k sankciám nepripojili.

Galbraith preto vníma kroky Západu z úplne iného uhla pohľadu: „Sankcie zaviedla jedna dôležitá časť svetového hospodárstva, ktorá sa potom odrezala od zdrojov, ktoré potrebuje, a to najmä v západnej Európe, výmenou za odrezanie Ruska od rôznych vecí, ktoré v skutočnosti nepotrebuje a bez ktorých by sa mohlo zaobísť.“