Nasaďme si okuliare a pozrime sa, čo sme videli v prvom kole

Ivan Korčok a Peter Pellegrini, dvaja kandidáti, ktorí sa dostali do druhého kola, pretože prekonávali svojimi percentami ostatných súperov prinajmenšom o dve triedy, sú si politicky veľmi podobní.

Obaja sú liberáli. Hlavná zložka liberálnej opozície, Progresívne Slovensko, ešte len pred piatimi mesiacmi chcela vidieť Pellegriniho na poste predsedu liberálnej vlády, v ktorej by PS bolo najsilnejšou zložkou.

Registrované partnerstvá podporujú obaja. Tlak európskych inštitúcií na presadenie LGBT ideológie v členských krajinách EÚ považuje Korčok za nejaký hoax. A konzervatívcov ide šľak trafiť z aktivít Pellegriniho ministerky Dolinkovej ohľadne potratovej tabletky.

Obaja majú spoločné i to, že kvôli voličom sa tvária, že až takými liberálmi nie sú. Ťažko povedať, ktorému to tvárenie sa ide lepšie.

Významným rozdielom je to, že Pellegrini apeluje na odpor voličov voči vojne. Môže to rozhodnúť v jeho prospech.

Za prehru v prvom kole si môže Pellegrini sám

Prieskumy ukazovali, že Pellegriniho víťazstvo v prvom kole je neisté, ale napokon ho Korčok predstihol o päť a pol percenta.

Pellegrini si za to môže sám.

Celé mesiace bola opozícia schopná mobilizovať voličov na téme zrušenia Úradu špeciálnej prokuratúry a novely Trestného zákona. S touto aktivitou vlády vyjadrovalo nesúhlas i nemálo voličov vládnej koalície.

Pellegrini si pred voľbami pestoval imidž toho umierneného politika, ktorý bude vyvažovať a krotiť Ficov emotívny radikalizmus. Ale po voľbách si začal Pellegrini byť taký istý, že tento svoj imidž opustil a aktivizácii opozície sa len prizeral.

Pellegrini mal pritom na bilbordoch heslo o potrebe pokoja pre Slovensko. Bolo to v príkrom rozpore s aktivitami vlády, ktoré Pellegrini podporoval. Voličov opozície to muselo dráždiť a motivovať. Bolo to od Pellegriniho pokrytecké. Upozorňovali sme na to.

Pritom nebolo treba veľa. Pomery v ÚŠP sa dali riešiť personálnymi zmenami. A opozícia by pod tlakom reality časom tiež musela uznať, že s ÚŠP nebolo v posledných troch rokoch všetko v poriadku. 

Dôsledky radikalizmu, ktorým bolo zrušenie ÚŠP, sa teraz Pellegrinimu vypomstili. Uvidíme, či sa mu vypomstí ešte viac.

Voliči odmietli kandidátov, ktorí kandidatúru predstierali

Ako to už býva, medzi kandidátmi sa vyskytlo zopár takých, ktorým šlo iba o udržanie pozornosti verejnosti a oživenie svojej straníckej kariéry. Voliči týchto kandidátov razantne odmietli. Napríklad Marián Kotleba v politike skončil.

Črtá sa i koniec Igora Matoviča. Jednak jeho jedinou témou za desať rokov bol boj proti korupcii, čo sa k prezidentskej kampani až tak nehodí, jednak počas svojho vládneho obdobia dokázal, že proti korupcii efektívne bojovať nevie.

Prvé kolo potvrdilo bipolárny charakter slovenskej politiky

Prvé kolo nám potvrdilo obraz bipolárnej slovenskej politickej scény. Dva tábory a nič iné. Od začiatku bolo zrejmé, že v druhom kole budú Pellegrini a Korčok. Druhého Pellegriniho delil od tretieho Harabina rozdiel 25 percent. A žiaden z ostatných kandidátov neprekročil tri percentá.

S výnimkou rokov 1999 a 2009 to bývalo inak.

V roku 2004 druhého Ivana Gašparoviča delilo od tretieho Eduarda Kukana iba 18 stotín percenta. A ešte aj šiesty v poradí Martin Bútora mal vyše 6 percent.

V roku 2014 delili druhého Andreja Kisku od tretieho Radoslava Procházku ani nie 3 percentá. Štvrtý Milan Kňažko mal 13 percent.

V roku 2019 delili druhého Maroša Šefčoviča od tretieho Štefana Harabina iba 4 percentá.

Jednoducho, otázka, kto postúpi do druhého kola, bola vtedy pred prvým kolom nerozhodnutá. Ponuka kandidátov nepodliehala pravidlu bipolarity.

A teraz si povedzme, s čím ten bipolárny charakter prvého kola súvisel.

Tragédia kresťanského a konzervatívneho voliča

Ivan Korčok je kandidátom liberálneho voličského tábora. Peter Pellegrini zastupuje tábor ľavicový, sociálnodemokratický, s národným zafarbením, ale tiež značne liberálny, pričom práve u Pellegriniho je liberálny akcent veľmi viditeľný.  

Ale veď okrem týchto dvoch zložiek elektorátu tu existuje ešte kresťansko-konzervatívny voličský tábor. Tento je početne slabší ako dva vyššie spomínané, ale zďaleka nie je bezvýznamný.

Kto zastupoval v prvom kole kresťansko-konzervatívny tábor? Nezastupoval ho nikto. A stalo sa tak prvýkrát od roku 1999.

Nezastupoval ho Patrik Dubovský, ktorý takú ambíciu deklaroval. O jeho konzervatívnej orientácii však doteraz skoro nikto nevedel a väčšina voličov ho ani nestihla spoznať.

A určite ho nezastupoval ani Harabin. Pred voľbami v televízii Joj v relácii Kreslo pre kandidáta mu moderátorka na záver kládla otázky, na ktoré mal jednoznačne odpovedať áno alebo nie. Spýtala sa: „Boli by ste za sprísnenie interrupcií?“ Harabin len tak špitol: „Myslím, že právna úprava stačí.“

Právna úprava predsa značí súčasná právna úprava. A tá povoľuje potrat na požiadanie počas celého prvého trimestra tehotenstva. Harabin je proste pro-choice. Ale stále klame telom.

Prezidentskí kandidáti kresťanského voliča v minulosti

Neutešené postavenie konzervatívneho voliča v prezidentských voľbách nemožno vysvetliť bez histórie posledných dvoch desaťročí.

Predseda Majerský ešte v roku 2023 viackrát verejne uviedol, že KDH pripravuje svojho prezidentského kandidáta. Hovoril o tom v júni 2023 aj v októbri 2023. Napokon z toho nebolo nič.

Vo februári tohto roku v rozhovore pre Štandard Majerskému pripomenuli, že sľub nedodržal. To nebol sľub, povedal Majerský. No a čo to teda bolo?

Niečo podobné sa stalo pred voľbami v roku 2019, keď sa predseda KDH Alojz Hlina zastrájal, že postaviť kresťanského kandidáta v prezidentských voľbách je prednostne úlohou KDH. Napokon KDH nikoho nepostavilo.

Milan Majerský v spomínanom rozhovore povedal, že KDH malo doteraz vo všetkých prezidentských voľbách svojho kandidáta. To je prekvapujúce tvrdenie, lebo v skutočnosti to bolo úplne inak.

KDH malo svojho prezidentského kandidáta iba dvakrát. V roku 2004 Františka Mikloška a v roku 2014 Pavla Hrušovského.

V roku 2009 bola kandidátom KDH Iveta Radičová už v prvom kole. Kresťanský kandidát František Mikloško bol vtedy kandidátom KDS a KDH šlo v kampani proti nemu.

V roku 2019 Mikloško kandidoval ako občiansky kandidát. Od momentu, ako ohlásil kandidatúru, trvalo takmer trištvrte roka, kým mu Rada KDH vyslovila podporu. Počas toho obdobia predseda KDH Hlina Mikloška viackrát urážal a ono podporné vyhlásenie zo strany Rady KDH tiež nevyzeralo príliš odhodlane, pretože vo vyhlásení sa viac hovorilo o druhom kole ako o podpore Mikloška v kole prvom.

Platí teda, že v minulosti KDH svojho konzervatívneho, kresťanského kandidáta poväčšine nestavalo a museli ho suplovať malé strany alebo jednotlivci, ktorí boli mimo politiky.

Tam treba hľadať korene súčasného tragického postavenia kresťanského či konzervatívneho voliča v prezidentských voľbách.

Treba si na to spomenúť o päť rokov.