Kennan sa domienval, že Európu zachráni pred komunizmom len prosperita. Pripravil preto plán na jej obnovu, ktorý vstupuje do dejín ako Marshallov plán. Vojenskú alianciu považoval za zbytočnú. Obával sa, že v Európe vytvorí deliace línie a v Moskve posilní pocit vonkajšieho ohrozenia, čím prehĺbi rodiaci sa konflikt. Spor napokon prehral. Nad jeho vecnými argumentmi prevážili pred sedemdesiatimi piatimi rokmi ideológovia dobra a zla a manipulátori so strachom Európanov.

NATO si však následne získalo aj amerických realistov. Poskytlo USA nástroj bezprecedentnej kontroly nad zahraničnou politikou západoeurópskych štátov. Časť Európanov vazalstvo oceňovala a tí, ktorí mali záujem o zvrchovanosť, zistili, že len čo sa raz v takých štruktúrach ako NATO ocitnú, ťažko sa z nich vystupuje. Iba Francúzsku pod vedením De Gaulla sa podarilo vystúpiť aspoň z vojenských štruktúr organizácie.

Organizácia územnej obrany či spoločenstvo hodnôt?

S koncom studenej vojny sa objavili pochybnosti o ďalšom zmysle existencie NATO. Prichádzali predovšetkým od idealistov, ktorí, ako vtedy Václav Havel, usudzovali, že je potrebné vytvoriť novú celoeurópsku bezpečnostnú architektúru.

Ale aj realisti očakávali, že so zánikom spoločného nepriateľa nevyhnutne zanikne aj Aliancia, ktorú tento nepriateľ motivoval. Podcenili rigiditu amerického myslenia, záujmy na inštitucionálnej sebazáchove, záujmy vojensko-priemyselného kontextu na vazalských zákazníkoch a schopnosť byrokracie vymýšľať si nové funkcie a úlohy. V tom poslednom zohral dôležitú úlohu sám Havel. Keď mu Američania vysvetlili, že nemajú záujem o rozpustenie NATO, svoj pôvodné stanovisko prehodnotil. 

NATO sa v Havlovom poňatí mení zo zastaranej organizácie územnej obrany na hodnotové spoločenstvo na obranu a šírenie liberálnej demokracie. Takto poňaté NATO nielenže nemá zaniknúť, ale naopak, musí sa rozširovať. Hodnotové NATO stráca geografické hranice; liberalizmus a demokracia ich v očiach svojich vyznávačov tiež nemajú. Neobmedzuje sa len na severoatlantickú oblasť, už zasahovalo v Afganistane a dnes sa dokonca hovorí o Tichomorí. Zároveň však zostáva vojenskou mašinériou, ktorá nevyhnutne vzbudzuje nedôveru tých, ktorí zostávajú mimo nej.

Svojím rozširovaním síce môže dať pocit bezpečnosti novým členom, ktorí sa dostávajú pod americký jadrový dáždnik, ale súčasne znižuje bezpečnosť všetkých tých, ktorí sa nehlásia k liberálnej demokracii.

Víťazstvo ideológie, zbrojárov a naivity

George Kennan mal v 90. rokoch napriek svojmu pokročilému veku dosť jasnú myseľ na to, aby toto nebezpečenstvo rozpoznal, a v popredných amerických médiách varoval pred rozširovaním NATO. A nebol sám, jeho kritiku zdieľalo mnoho amerických realistov. Nakoniec však prevážili argumenty neokonzervatívnych ideológov, amerických zbrojárov a naivných Východoeurópanov. Vlak rozširovania sa pred štvrťstoročím dal do pohybu.

Slovensko pri odchode vlaku zostalo na nástupišti, do vlaku ho nepustili. Väčšine Slovákov to prekážalo. Nie preto, že by sa Slovensko neúčasťou v NATO dostalo do geopolitického ohrozenia, ale preto, že toto teraz hodnotové spoločenstvo vo východnej Európe potvrdzovalo úspešnú transformáciu a príslušnosť k Západom posvätením hodnotám. S bezpečnosťou to nemalo nič spoločné. Slovensko prosto nechcelo byť vynechané zo "slušnej" spoločnosti úspešných, do ktorej boli práve prijatí jeho susedia. Preto sa celkom oprávnene usilovalo o vstup do NATO a o päť rokov neskôr si do vlaku prisadlo.

Koniec dobrý, všetko dobré? Nie tak celkom. Kennan mal pravdu. Rozširovanie NATO Európe bezpečnosť neprinieslo, ale doviedlo ju do vojny.

Dnes žneme plody dvoch veľkých historických omylov NATO: zámeny otázky ekonomickej za vojenskú pri jeho vzniku a zámeny otázky vojenskej za hodnotovú pri jeho rozširovaní.