NATO ako veľký historický omyl

V tomto roku si pripomíname hneď niekoľko výročí spojených s Severoatlantickou alianciou (NATO). 75 rokov od jej vzniku, 25 rokov od prvého rozšírenia na východ o Poľsko, Maďarsko a Česko a 20 rokov od druhého rozšírenia, ktorého súčasťou bolo aj Slovensko.

Reflexia výročia a významu NATO v Štandarde (Vasil Lipitsky a Jaroslav Daniška) otvorila niekoľko podstatných otázok, na ktoré sa hodno nadviazať. Svoj argument zhŕňam do troch téz: založenie NATO v roku 1949 bolo zbytočnou chybou; to isté platí aj o jeho neskoršom rozširovaní do východnej Európy; napriek tomu sa Slovensko rozhodlo správne, keď sa napokon k NATO pripojilo.

Americké obavy

Rozhodnutie založiť NATO bolo koncom 40. rokov minulého storočia nežiaduce nielen z hľadiska sovietskej propagandy, ale aj významnej časti americkej elity. Američanom sa do projektu príliš nechcelo. Alianciu odmietali nielen izolacionisti a jemne naivní liberáli, dôverujúci Stalinovi, ale aj realisti presvedčení, že USA by si nemali zväzovať ruky trvalými záväzkami voči kontinentálnej Európe. Vo svetovej vojne nepreukázala veľkú schopnosť sama sa brániť a navyše zahŕňala koloniálne impériá, ktoré Američanom prekážali z morálnych, ekonomických a strategických dôvodov. Realistická kritika sa však opierala aj o iné argumenty, ten najvážnejší prichádzal z centra zahraničnopolitického establišmentu od Georgea Kennana.

Táto legenda americkej diplomacie je právom považovaná za jedného z krstných otcov studenej vojny. Autor slávneho "dlhého telegramu", v ktorom v roku 1946 z amerického veľvyslanectva v Moskve posiela do Washingtonu mrazivú interpretáciu Stalinovej zahraničnej politiky voči Západu, rozhodne nemal nijaké ilúzie o ZSSR a jeho hrozbe. Kennan bol však presvedčený, že ZSSR nepredstavuje hrozbu vojenskú, ale ideologickú. Chápal, že Moskva nemá na to, aby vojensky obsadila západnú Európu, mohla by ju však získať, ak by zúfalstvo z povojnovej biedy prinútilo Západoeurópanov voliť komunistické strany.

Kennan sa domienval, že Európu zachráni pred komunizmom len prosperita. Pripravil preto plán na jej obnovu, ktorý vstupuje do dejín ako Marshallov plán. Vojenskú alianciu považoval za zbytočnú. Obával sa, že v Európe vytvorí deliace línie a v Moskve posilní pocit vonkajšieho ohrozenia, čím prehĺbi rodiaci sa konflikt. Spor napokon prehral. Nad jeho vecnými argumentmi prevážili pred sedemdesiatimi piatimi rokmi ideológovia dobra a zla a manipulátori so strachom Európanov.

NATO si však následne získalo aj amerických realistov. Poskytlo USA nástroj bezprecedentnej kontroly nad zahraničnou politikou západoeurópskych štátov. Časť Európanov vazalstvo oceňovala a tí, ktorí mali záujem o zvrchovanosť, zistili, že len čo sa raz v takých štruktúrach ako NATO ocitnú, ťažko sa z nich vystupuje. Iba Francúzsku pod vedením De Gaulla sa podarilo vystúpiť aspoň z vojenských štruktúr organizácie.

Organizácia územnej obrany či spoločenstvo hodnôt?

S koncom studenej vojny sa objavili pochybnosti o ďalšom zmysle existencie NATO. Prichádzali predovšetkým od idealistov, ktorí, ako vtedy Václav Havel, usudzovali, že je potrebné vytvoriť novú celoeurópsku bezpečnostnú architektúru.

Ale aj realisti očakávali, že so zánikom spoločného nepriateľa nevyhnutne zanikne aj Aliancia, ktorú tento nepriateľ motivoval. Podcenili rigiditu amerického myslenia, záujmy na inštitucionálnej sebazáchove, záujmy vojensko-priemyselného kontextu na vazalských zákazníkoch a schopnosť byrokracie vymýšľať si nové funkcie a úlohy. V tom poslednom zohral dôležitú úlohu sám Havel. Keď mu Američania vysvetlili, že nemajú záujem o rozpustenie NATO, svoj pôvodné stanovisko prehodnotil. 

NATO sa v Havlovom poňatí mení zo zastaranej organizácie územnej obrany na hodnotové spoločenstvo na obranu a šírenie liberálnej demokracie. Takto poňaté NATO nielenže nemá zaniknúť, ale naopak, musí sa rozširovať. Hodnotové NATO stráca geografické hranice; liberalizmus a demokracia ich v očiach svojich vyznávačov tiež nemajú. Neobmedzuje sa len na severoatlantickú oblasť, už zasahovalo v Afganistane a dnes sa dokonca hovorí o Tichomorí. Zároveň však zostáva vojenskou mašinériou, ktorá nevyhnutne vzbudzuje nedôveru tých, ktorí zostávajú mimo nej.

Svojím rozširovaním síce môže dať pocit bezpečnosti novým členom, ktorí sa dostávajú pod americký jadrový dáždnik, ale súčasne znižuje bezpečnosť všetkých tých, ktorí sa nehlásia k liberálnej demokracii.

Víťazstvo ideológie, zbrojárov a naivity

George Kennan mal v 90. rokoch napriek svojmu pokročilému veku dosť jasnú myseľ na to, aby toto nebezpečenstvo rozpoznal, a v popredných amerických médiách varoval pred rozširovaním NATO. A nebol sám, jeho kritiku zdieľalo mnoho amerických realistov. Nakoniec však prevážili argumenty neokonzervatívnych ideológov, amerických zbrojárov a naivných Východoeurópanov. Vlak rozširovania sa pred štvrťstoročím dal do pohybu.

Slovensko pri odchode vlaku zostalo na nástupišti, do vlaku ho nepustili. Väčšine Slovákov to prekážalo. Nie preto, že by sa Slovensko neúčasťou v NATO dostalo do geopolitického ohrozenia, ale preto, že toto teraz hodnotové spoločenstvo vo východnej Európe potvrdzovalo úspešnú transformáciu a príslušnosť k Západom posvätením hodnotám. S bezpečnosťou to nemalo nič spoločné. Slovensko prosto nechcelo byť vynechané zo "slušnej" spoločnosti úspešných, do ktorej boli práve prijatí jeho susedia. Preto sa celkom oprávnene usilovalo o vstup do NATO a o päť rokov neskôr si do vlaku prisadlo.

Koniec dobrý, všetko dobré? Nie tak celkom. Kennan mal pravdu. Rozširovanie NATO Európe bezpečnosť neprinieslo, ale doviedlo ju do vojny.

Dnes žneme plody dvoch veľkých historických omylov NATO: zámeny otázky ekonomickej za vojenskú pri jeho vzniku a zámeny otázky vojenskej za hodnotovú pri jeho rozširovaní.