Začnime priamo, v utorok večer sa hrá Liga majstrov, tvoj tip: Barcelona alebo Paríž Saint Germain?
Barcelona má v poslednom čase stabilnejšie výkony, ale mám pocit, že Saint Germain to otočí. Pre Kyliana Mbappého je to posledná šanca, ako sa rozlúčiť s klubom, mal by zažiariť. Tesne postúpi PSG.
V stredu sa potom hrajú dve remízové odvety: Manchester City alebo Real Madrid? Bayern Mníchov alebo Arsenal Londýn?
Čakám salvu skvelého futbalu, nemyslím, že to bude ako vlani, keď City v odvete vyhralo 4:0. Tesne o jeden gól sa mi zdá favoritom City, šance by som videl tak 55:45 v ich prospech. No a druhý zápas, po tom, čo Arsenal doma prehral s Aston Villou 0:2 a obrana mala výkyvy, tak skôr myslím na Bayern. Tiež má poslednú šancu ukázať niečo v tejto sezóne, ak musím, tipujem postup o jeden gól. Čakám tri tesné výsledky.
Pokračujme trochu formálne, v čom je rozdiel medzi písaním a komentovaním?
Pred písaním mám pokoru. Keď komentujem, mám pred sebou situáciu, opíšem ju, už sa to nedá vrátiť. Text po sebe čítam, opravujem, vážim si prácu mnohých futbalových novinárov, najmä tých, ktorí dokážu textom formovať mienku iných.
Spomínaš si ešte na prvý zápas, ktorý si komentoval v televízii?
Veľmi dobre, bola jar 1995, mal som len 19 rokov, povedali mi, že budem komentovať odvetu finále pohára UEFA, Juventus Turín proti AC Parma. Dva týždne predtým som sa tomu naplno venoval. Bol som v knižnici, vypisoval si poznámky z almanachu denníka Šport, trénermi boli Marcello Lippi a Nevio Scala, v zošite som mal skoro všetko, nikdy na to nezabudnem.
Išiel si hneď na začiatku úplne sám?
Aj to je pekný príbeh. Miro Michalech, komentátorská legenda, vtedajšia jednotka v televízii, bol natoľko kolegiálny a ľudsky skvelý, že prišiel v deň zápasu za mnou do redakcie, povedal mi, že si zápas pozrie v réžii a keď to bude nevyhnutné, pomôže mi. Keď ma videl s kopou asi 30 papierov, ako som vošiel do štúdia, spýtal sa ma, že čo to je. Hovorím mu, že moja príprava. To môžeš rovno hodiť do koša, povedal. (Smiech.) Človek sa časom naučí, ale dodnes nemám vnútorný pokoj dovtedy, kým príprave na zápas nevenujem tri-štyri hodiny. Ťažšie je to, keď sú MS vo futbale, treba komentovať aj dva zápasy denne, dokopy nejakých 30 až 32 zápasov a zároveň viete, že sa vám v prenosoch vystriedajú aj dve desiatky z 32 tímov, ktoré na MS hrajú. Ale baví ma to. V minulosti, pred vyše dvadsiatimi rokmi, som participoval na vydaní štyroch športových publikácií.
Poďme k písaniu, veľké tímy vo futbalových krajinách majú svoje denníky, kde rozoberajú zápasy predtým aj potom. Ktoré z nich sleduješ a akú to má úroveň?
Sledujem viaceré z nich, poviem príklad, ktorý sledujem takmer na dennodennej báze, Barcelona. Venuje sa jej najmä denník El Mundo Deportivo, a tam po každom zápase Ligy majstrov alebo ligovom zápase je minimálne 6 autorov, ktorí píšu 6 vlastných autorských článkov. Nie sú nevyhnutne dlhé, ale sú to ich presné poznámky k zápasu, čo sa hral večer predtým. Napríklad Santi Nolla píše z takého strategického klubového pohľadu, jeho články odrážajú kultúru, tradíciu a históriu klubu, ďalší bývalý hráč stredopoliar Victor Muňoz sa venuje kvalite hry, iný sa orientuje na ofenzívu, ďalší na obranu, je to niečo famózne. Ako keby mala Barcelona nielen mužstvo, ale aj vlastný tím novinárov, ktorí dokážu chváliť aj tvrdo kritizovať. Na ich názore záleží.
Samozrejme, v novinách sú k tomu aj rôzne bizarnosti, zaujímavosti, rozhovory, ale komentáre majú váhu. Pri Reale je to Marca, ktorá však podobne ako Mundo Deportivo prináša všetky podstatné informácie o všetkých ligových kluboch. Tak je to v aj v Taliansku, Anglicku, Francúzsku a podobne.
Keď nedávno povedal tréner Xavi, že končí, lebo nezvláda tlak, boli za tým práve tie komentáre?
Áno, aj tie. Títo ľudia vedia vyvinúť taký tlak, že tréner skončí. Sú to novinári, ktorí nielen hladkajú, ale každý pritom vie, že čokoľvek napíšu, je to preto, že im na klube záleží. Tá integrita je strašne dôležitá.
Ako by obstál v porovnaní denník Šport u nás?
Myslím si, že obstojne. V rámci možností je snaha, aby to robili tak ako všetky veľké športové denníky po Európe. Keďže pokrývajú celú ligu, ale aj hokej a ďalšie športy, je to profesionálne náročné. Veď obaja vieme, kde sú rezervy, nie sme veľká krajina.
Onedlho sa bude hrať Euro, chcel by som sa ťa spýtať na porovnanie s Rakúskom. Medzištátne, aj klubovo. Pred časom reprezentácia prehrala s Rakúskom 0:2, predtým Slovan vypadol so Sturmom Graz, mal som pocit, že tie zápasy ukázali, akoby sme boli úroveň pod nimi, aj krásou futbalu, aj kultúrou či efektivitou. Máme alebo nemáme na to, aby sme vedeli hrať ako Rakúšania?
Ťažká otázka. Súčasný európsky futbal je veľmi rozdelený, každý divák to vidí. Stačí vidieť zápasy Ligy majstrov, pozrieť si osem-desať špičkových európskych tímov a porovnať ich s ďalšími dvadsiatimi kvalitnými klubmi, rozdiel vidieť. Jednoducho, keď hrajú chudobnejšie kluby, tak je chudobnejší aj futbal. Ale aj Európska liga a Európska konferenčná liga majú význam.
Môže sa Slovan posunúť na úroveň Grazu?
Účasť v skupine Ligy majstrov, to je manna nebeská, je to sen každého klubu, zarobiť si a posunúť sa vyššie. Toto potrebuje aj Slovan. Jedno dobré silné leto, keď sa hrajú predkolá v júli a v auguste, mať na tento čas dobre nastavené a pripravené mužstvo.
Hovoríš o tom, akoby sa to skoro dalo mechanicky nastaviť...
To samozrejme nejde, ale zrejme je potrebné v zime nakúpiť hráčov, alebo ich získať na hosťovanie, na jar sa zohrať, v krátkej letnej príprave sa dobre nastaviť a mať trochu šťastia.
Blíži sa leto, má na to Slovan na ďalšiu sezónu?
V lige má bezpečný náskok, o titul už vlastne nehrá, nie je v napätí. Aj to má vplyv a je to trochu otázne. Ale hovorím, kľúčové sú štyri predkolá LM, tie treba zvládnuť. Sami sme videli, čo sa stalo pri Konferenčnej lige, keď Slovan dostal za súpera vicemajstra z Rakúska.
Dá sa zlepšiť aspoň hra? Graz hral pekne po zemi, Slovan, naopak, nakopával lopty, dá sa zmeniť aspoň to?
Rozhodujúca bola prehra v Grazi, ale inak vieme s Rakúšanmi hrať aj vyrovnané zápasy, nevidel by som to fatalisticky.
Ale aj v lige, napríklad pri zápasoch Slovan – Trnava ide hra po zemi ťažko, často nakopávajú lopty, pekných prihrávok je málo.
Hovorí sa tomu, že sa potrebujeme zlepšiť v intenciách moderného futbalu. Ten sa hrá v schémach, viac sa myslí, futbalisti sú atleticky mimoriadne zdatní. Zlepšiť sa to dá, myslím, že obidvaja tréneri v Trnave aj na Slovane sa o to usilujú, v pamäti máme, ako sa to Weissovi podarilo s mladými chlapcami v Artmedii Petržalka pred 19 rokmi. Vtedy sa dostali do skupiny LM a nehrali druhé husle. Herne obstáť s Interom Miláno, získať 4 body s FC Porto či neprehrať s Glasgow Rangers, to bol úspech.
Marcel Merčiak. Foto: Matúš Zajac
Kedy bol slovenský futbal najlepší?
Zlatú éru sme mali od polovice 60. do polovice 70. rokov, Trnava bola päťkrát majster čs. ligy, Slovan bol v tom čase trikrát majster, Trnava hrala semifinále Pohára majstrov, Slovan vyhral trofej Pohára víťaza pohárov, stali sme sa majstrami Európy v Belehrade s 8 Slovákmi v základnej zostave.
S ľuďmi, ktorí boli vtedy v pozadí našich úspechov, či to boli dnes už nebohý tréner docent Vengloš, alebo generácia hráčov Tono Ondruš, Janko Pivarník, Jožko Čapkovič, som sa o tom veľa rozprával, ako bolo možné, že sme boli na top úrovni v Európe. No a odpoveď je mozaika rôznych vecí, mimoriadne talenty, kvalitná rivalita s českými klubmi, hráči neodchádzali za hranice, ani rozdiely v Európe neboli vtedy také veľké ako dnes.
Čo to znamená?
Dnes sa okolo tímu hýbe obrovské množstvo ľudí, zodpovedajú za fyzickú prípravu, taktickú prípravu, stratégiu, dátové analýzy a tak ďalej. Neviem, o koľko menej ľudí na to napríklad má Slovan. V roku 2011 sa pýtali Alexa Fergusona, ktorý oslavoval 25 rokov na lavičke Manchesteru United, aký je z jeho pohľadu najväčší rozdiel medzi rokom 1986 a 2011. Povedal, že na začiatku mal v realizačnom tíme 8 či 9 ľudí, dnes ich je 40. A odvtedy je to zase inde.
Futbal sa zrýchľuje, musíme sa snažiť ísť tým istým smerom. Keď sa pozriete do druhej nemeckej bundesligy, tak je to liga, v ktorej sa behá najviac zo všetkých líg. Priemery mužstva na zápas sú o 3 až 4 kilometre vyššie ako v Reale Madrid alebo v Barcelone, čo je neuveriteľné.
Čo z toho vyplýva?
Že aj keď práca s loptou na úrovni týchto tímov nie je až taká dobrá, behať sa dá viac. Odkaz znie: behať, behať, behať. Dnešný futbal je postavený na novej dynamike, na krátkych sekvenciách šprintov.
Čím to je, že aj keď sa vráti domov špičkový hráč ako Kucka, snahu vidieť, ale ani on nehrá po zemi?
Dobre, že sa pýtaš na Ďura. Keď prišiel, akurát hral Slovan európske predkolá v lete 2022. Zhruba o pol roka neskôr sme s ním robili veľký profilový rozhovor, sám priznal, že nemal dobrú športovú formu. Priniesol však niečo iné. Má obrovské skúsenosti z európskeho futbalu, naučil sa pracovať so svojím telom a dnes inšpiruje mladších hráčov tým, čo v svojom veku dokáže. O tri roky bude mať 40, po fyzickej stránke na tom ihrisku dáva veľa, nikdy nebol super kreatívny, že by sa vyžíval v kľučkách alebo v kombináciách, ale vždy vedel podporiť mužstvo v rozhodujúcej chvíli. Do povedomia sa dostal tým, že dokázal obstáť v ťažkých obranných situáciách, inokedy vpredu dobiehal z druhej vlny a zakončoval, je stále platný člen tímu.
Drží si miesto aj v slovenskej reprezentácii, tréner ho pozná ešte z talianskej ligy, považuje ho za hráča s mimoriadnymi kvalitami.
Opačná otázka k našej lige. Ako veľmi nám chýbajú mladé talenty, ktoré sú už ako tínedžeri v zahraničných kluboch?
Dvojsečná vec. Naša liga – na základe toho, čo vidíme – ich nedokáže pripraviť na takú úroveň, akú im dokážu prisľúbiť kluby v holandskej či inej súťaži. A s talentmi sa má narábať čo najlepšie. Žilina je klub so silnou akadémiou, vedia posunúť hráčov do veľkého futbalu. Klobúk dolu.
Koľko rokov má hráč, keď odíde zo Žiliny do väčšieho klubu?
Je to rôzne, poviem príklad. Jakub Kiwior je v súčasnosti obranca Arsenalu Londýn. Ročník 2000, stále mladý poľský reprezentant. Na Slovensko prišiel tesne pred 19. narodeninami z akadémie Anderlechtu. Po pol sezóne v Podbrezovej ho kúpila Žilina, kde strávil dva roky. Potom prestúpil do talianskej Spezie. Tam mu stačil rok, aby si ho všimli v Arsenale, možno ho sledovali už predtým, ktovie. Prečo to hovorím: Žilina robí dobre a rozumie, čo sa deje s hráčom medzi 18 až 20 rokmi, funguje v stanovenom biznis pláne, vie, že keď bude mať 19-ročný hráč 50 prvoligových zápasov, tak si ho kluby všimnú. A len čo má hernú dispozíciu, ktorú klub hľadá, má šancu. Ale sú tu aj limity, svoje miesto zohrala Žilina a svoje Spezia, ktorá hrá prvú taliansku ligu, aj keď na trochu provinčnej úrovni. Až potom prišiel Arsenal.
Čiže zo Žiliny do Londýna cesta nevedie.
Môže sa stať aj to, ale zväčša je predpokladom, že hráč sa dostane do jednej z piatich top európskych futbalových krajín, potom to dáva predpoklad, že kariéra môže ísť z menšieho klubu vyššie. Samozrejme, že si kluby ponechávajú nejaké percentá z budúcich ziskov klubu, keď hráč ďalej prestupuje. Čiže Žilina niečo zarobila aj na tom, že odišiel do Londýna.
Kiwior je Poliak, koľko talentovaných Slovákov do 20 rokov máme v Európe?
Takých, ktorí sú vo futbalových akadémiách, je určite dosť. Leo Sauer má 18, hrá vo Feyenoorde Rotterdam. Tiež prešiel cez Žilinu. Pri Dávidovi Hanckovi je obrovská perspektíva. Žiline by veľmi pomohlo, keby sa podobne ako Trnava dostala do hlavnej súťaže Konferenčnej ligy, cena hráčov v európskych súťažiach rastie.
To vidíme na Plzni, Slávii. Môžeme sa ešte s Čechmi porovnávať?
Česi sú pred nami už tým, že je to dvakrát väčšia krajina. Aby sme ich začali dobiehať, chýba viacero vecí, nielen peniaze, napríklad aj klubizmus. U nás zanikol. Klubizmus znamená, že som Podbrezovčan, chodil som dlhé roky na druhú ligu a teraz, keď sme v prvej lige, tak nevynechám zápas. Klub je úspešný, skončil v prvej šestke, ktorá hrá o titul, v pohári vyradil Slovan, ale divácke zázemie mu chýba. Vidíme, že to môže byť ešte horšie. Prešov je tretie najväčšie mesto, ale prvú ligu nehrá, Košice sa vrátili do ligy, ale dlho v nej neboli, Nitra je tiež veľké mesto, ale klub FC Nitra vlastne zanikol a dva alebo tri kluby hrajú nižšie súťaže. V podstate nám zanikli niekdajšie bašty futbalu. Preto poviem aj bé, že rolu a význam Ivana Kmotríka, majiteľa Slovanu, budeme vedieť lepšie zhodnotiť až o 10 až 15 rokov.
Marcel Merčiak. Foto: Matúš Zajac
Mimochodom, Bratislava, kedysi tu hralo viacero klubov, teraz ostal iba Slovan.
Aj to je pravda. Je podľa mňa nemysliteľné, aby hlavné mesto, ktoré sa navyše rozrastá, malo dnes v lige jedno mužstvo, keď pred 30 alebo 40 rokmi malo dva, v dvoch sezónach čs. ligy dokonca tri kluby. Opäť: chýba tu klubizmus, potom tu chýba rivalita. Keď som kedysi prišiel ako študent do Bratislavy, ešte stále sa chodilo na Inter, drvivá väčšina fandila Slovanu, ale oproti dnešku to bol zázrak.
Ako sa to dá zmeniť?
Je to dlhoročný proces, ale všetko sa dá. Veľká vec sú nové štadióny a vôbec infraštruktúra, treba pokračovať a rolu v tom má aj štát, to je dobrá vec. Kluby potrebujú viac investovať do mládeže. Slovan chce hrávať v Európe a mať na to mužstvo, ale bratislavskí fanúšikovia vždy boli zvedaví na bratislavských chlapcov. Tu sú rezervy. Do mládeže sa investuje v Dunajskej Strede a Žiline, takých centier potrebujeme viac. A potom je tu ešte jedna vec. Bez talentov to nejde. Je to vlastne tá najzásadnejšia vec a netýka sa len futbalu, ale celého slovenského športu. Musí sa zmeniť telesná výchova na Slovensku. Pokiaľ sa nevrátime k tomu, ako fungovala kedysi, tak nebudeme mať kvalitnejšiu mládež, ani kvalitnejší šport. Raz za čas sa objaví nejaký individuálny talent, ktorý na to nie je odkázaný, ale to je málo.
Pamätám si to, ja som tak začal plávať. V treťom ročníku sme absolvovali povinný kurz, niektorých z nás pozvali do klubu a jeden z nás sa neskôr dostal na veľké súťaže.
A to potrebuje futbal, hokej, hádzaná, každý šport. Prepojiť kluby zo základnými školami, a na nich mať kvalitnejšiu telesnú výchovu.
Vráťme sa k lige. Dá sa u nás na futbale zarábať?
Ťažká otázka. Odpoveď poznajú majitelia klubov. Ale pokiaľ sa mužstvo nedostane do európskych súťaží, alebo nepredáva pravidelne hráčov do zahraničia, tak určite nie. Vyplýva z toho viac vecí, okrem iného to, že raz asi budeme hodnotiť ľudí, ktorí peniaze do futbalu dávajú, inou optikou. Či je to Viliam Ondrejka v Zlatých Moravciach, Jozef Antošík v Žiline, Vladimír Soták v Podbrezovej, títo a im podobní ľudia, držia futbal nad vodou z peňazí, ktoré zarobili inde.
Slovan si vie asi niečo zarobiť v Európe, ak sú ostatní v nejakej prevádzkovej strate, čo vlastne vedie majiteľov klubov, prečo to celé robia?
To je otázka na nich. Myslím si, že je dôležité dostať do povedomia ľudí, že hoci nadávame na kvalitu klubov, hráčov, štadiónov, kvalitu hry a súťaže ako takej, že okrem toho je tu zodpovednosť za to, ako to funguje a ako bude fungovať ďalej. Máme desiatky tisícov registrovaných hráčov, počnúc deťmi, hrajú sa súťaže, profesionalizuje sa prístup k mládeži, a to nie je málo.
V hokejovej reprezentácii sa podarilo, že tímu prospel kanadský tréner. Podarí sa niečo podobné aj vo futbale?
Je tu jeden rozdiel, Craig Ramsey sa od začiatku obklopil Slovákmi, Calzona prišiel so svojimi talianskymi pomocníkmi, plus je tu trochu jazyková bariéra. Uvidíme, akú rolu bude hrať Marek Hamšík, zdá sa, že zatiaľ dáva prednosť svojej akadémii a mladým chlapcom, asistenta odmietol.
Prečo odmietol Hamšík aj druhú Calzonovu ponuku z Neapola? Je tam legenda, mal by silné postavenie...
Bolo to lákavé, ale dôvody budú asi rovnaké, Marek si to tak zhodnotil. Možno je ešte pre neho veľmi skoro na trénerský post, treba to akceptovať. Vie, čo robí.
Nezľakol sa toho?
Možno trochu. Ale teraz, po konci silnej futbalovej generácie, ktorá nás dostala do osemfinále majstrovstiev sveta, verím, že aj oni sa uplatnia v inej pozícii, že ich bude cítiť v našom futbale, ale, samozrejme, musia aj oni na sebe pracovať, lebo život po futbalovej kariére má už trochu iné pravidlá.
Čo je pre Calzonu najväčší problém, ak trénuje veľké mužstvo ako SSC Neapol a našu reprezentáciu súčasne?
Málo času. V lige je viac vyťažený ako pri reprezentácii, má tam štyri reprezentačné pauzy počas každej sezóny, piata je až po sezóne. Vtedy by mal mať čas na chvíľu vypnúť, premyslieť si a prehodnotiť veci, ale on je už vtedy na Slovensku, mužstvo je pred Eurom, musí sledovať a vyhodnocovať iný kontext. Prezident zväzu Kováčik tomu rozumie, Neapol, to nie je Spezia, to je futbalový líder juhu Talianska, v obrovskej futbalovej krajine. Calzonu čakajú ťažké týždne.
Prečo?
Do konca ligy má 6 zápasov, čaká ho AS Rím, Bologna, Fiorentina, na štvrtú Bolognu mu chýba desať bodov, ak sa chce dostať do Ligy majstrov, musí skončiť v prvej štvorke. A na to je za súčasných okolností potrebný veľký futbalový zázrak. Už sa objavili informácie, že klub s predĺžením spolupráce s Francescom Calzonom nepočíta a že sa na jeho lavičke objaví od leta buď Antonio Conte, alebo Vincenzo Italiano.
Čo čakáš od slovenskej reprezentácie na Eure?
Očakávam v prvom rade, že budeme hrať lepší futbal, ako sme predviedli na Eure 2021. Tam to bolo veľmi komplikované, turnaj bol odložený o rok, hralo sa po pandemickej sezóne, boli všelijaké obmedzenia, reštrikcie, testovania. Mnohí hráči prešli covidom, mnohí naši hráči neboli vyťažení v kluboch. Prišli sme na šampionát bez lepšej výkonnosti. Vyhrali sme síce na úvod s Poľskom 2:1, čo sa nám nikdy v prvom zápase na šampionátoch nepodarilo, ale potom sme v dvoch zápasoch takmer nevystrelili na bránu. Vypadli sme. Očakávam, že to teraz bude lepšie.
Ďalší pozitívny bod vidím v tom, že s najťažším kalibrom skupiny hráme hneď prvý zápas. To sme v minulosti nemali. S Talianmi, s Angličanmi aj Španielmi to bol vždy tretí zápas, s Belgičanmi teraz začíname. Na úvodný zápas sa vždy každé mužstvo pripravuje najlepšie.
A bývajú aj prekvapenia.
Veď práve. Tam sa dejú aj veci, kde nie sú papierové prognózy potvrdené. Verím teda v lepší futbal, potom môžu byť aj lepšie výsledky. Ale musíme si dať ruku na srdce, postup zo skupiny by bol veľký úspech. Treba si uvedomiť, že hráme s Rumunmi, s ktorými sme už dlho nehrali. Z doterajších 10 vzájomných zápasov sme vyhrali iba jeden, čo niečo naznačuje. Rumuni sa tiež chcú vrátiť, kedysi boli jednou z tých špičkovejších európskych krajín, teraz majú novú generáciu, na veľkom šampionáte neboli osem rokov. A uvidíme, v akom stave bude Ukrajina. Ale čakám obrovskú motiváciu našich hráčov, majstrovstvá budú blízko, Slovákov bude na štadiónoch veľa.
Šport sa postupne presúva z RTVS na iné kanály, paradoxne práve po tom, ako vznikol športový kanál. Niekedy to má dopad na sledovanosť, inokedy na kvalitu komentovania. Je to nezvratný proces?
Neviem to presne odhadnúť, ale zmluvy, ktoré má Joj šport na hokejové akvizície, sú dané. Tam to vyzerá na veľmi dlho. Ak sa nemýlim, ide až o päť MS v hokeji až do roku 2028. Markíza má licenciu na dva európske šampionáty 2024 a 2028, teraz počas prvej polovice roka má prebehnúť tender na vysielacie práva majstrovstiev sveta 2026 a 2030, ktorého sa, samozrejme, zúčastníme. Olympijské hry máme kontrahované do roku 2032. Čiže na RTVS troje letné a dvoje zimné olympiády určite uvidíme. Aká však bude budúcnosť? To neviem odhadnúť.
Na športe sa pritom zarába, čo sa s tým dá robiť?
Príklad ponúkla už dávnejšie Veľká Británia. Keď BBC začala s príchodom súkromných vysielateľov strácať svoju pozíciu, keďže tí rýchlo zistili, že na športe sa dá dobre zarobiť, čo viedlo k súťaži, z čoho ťažili finančne silnejší. Britská vláda zasiahla a v spolupráci s BBC bol pripravený zákon, ktorý od roku 1991 stanovuje, že niektoré vybrané podujatia musia byť vysielané národným vysielateľom.
Napríklad?
Napríklad zápasy anglickej reprezentácie, aj zápasy na majstrovstvách Európy alebo na majstrovstvách sveta alebo najdôležitejšie športové podujatia, ktoré sú v Anglicku. To neskôr nasledovali ďalšie európske krajiny ako Francúzsko, Španielsko, Nemecko či Taliansko. Tento zákon už niekoľko rokov funguje aj v Maďarsku, možno by mohol aj u nás.
Marcel Merčiak. Foto: Matúš Zajac
Predpokladám, že športových komentátorov v RTVS to frustruje. Dá sa v takýchto podmienkach vôbec dlhodobo udržať športová sekcia?
Ak sa bude táto situácia prehlbovať tak, ako to vidíme v posledných rokoch, tak nám potom zostanú najmä športové prenosy bez väčšieho diváckeho záujmu. A to bude náročné.
Existujú asi dva základné typy komentátorov futbalu, jeden hovorí málo, druhý okrem hry pridáva veľa informácií. Keď sme oznámili, že začínaš písať do Štandardu, tak pod článkom sa niektorí čitatelia sťažovali, že by boli radšej, keby si hovoril menej. Čo im na to povieš?
(Úsmev.) Každý máme nejaký štýl, každý sa nejako vyprofiloval. Vždy som si bral príklad z britskej komentátorskej školy, napokon, Anglicko je kolíska futbalu. Tam prešlo televízne komentovanie veľkým vývojom. Keď si pozriete záznam z finále majstrovstiev sveta z roku 1966, ako ho komentoval Kenneth Wolstenholme a ako potom komentovali jeho nasledovníci Barry Davies či John Motson, tak uvidíte obrovskú zmenu. Postupne začali zápasy komentovať dvojice, pribudli spolukomentátori, informácii je výrazne viac.
Pre mňa bol vzorom a veľkým idolom Karol Polák, dodnes sa k nemu hlásim. On vychoval možno štyri, možno päť generácií televíznych divákov. Mal dlhočiznú 35-ročnú kariéru, podľa mňa to bola najpopulárnejšia televízna osobnosť. Mal som dojem, že v Česku bol ešte populárnejší ako u nás doma. No a Karol Polák má na svojom hrobe v Slávičom údolí epitaf: Hovor málo, povedz veľa. Ale aj Karol sa počas kariéry vyvíjal, postupne hovoril viac, prinášal informácie, čo povedali tréneri pred zápasom, informačná doba si to, skrátka, vyžaduje.
Vždy mi príde ľúto, keď komentujete zo štúdia. Koľko vlastne stojí komentátorské miesto na štadióne?
Na posledných majstrovstvách sveta to bolo 3 800 eur, čiže je to taký skoro najdrahší lístok. Rozdiel pozná každý, kto zažil futbalový zápas. Vidíte viac toho, čo sa deje. Je to ako zážitok z divadla a divadelného predstavenia v televízii. Ale, samozrejme, naučili sme sa. Pamätám si Karola Poláka, keď komentoval zo štúdia, bol som ešte chlapec niekedy v 80. rokoch, divákovi, ale najmä tým súdruhom, ktorí rozhodli, že nepôjde, to vedel dať jasne najavo.
Ako?
Že by im aj povedal, čo sa deje mimo ihriska, kto sa rozcvičuje, ale vidí v štúdiu len to, čo diváci. Štyrikrát to počas zápasu zopakoval. Ale dnes je to už bežná prax vo všetkých televíziách. Zmenila sa výrazne aj práca s kamerou.
Ktorý je tvoj obľúbený tím?
Tatran Prešov. Bolo to presne 17. apríla 1982, keď som prvýkrát išiel na prešovský štadión, hrali sme so Slovanom, bol som prvák na základnej škole. Prehrávali sme po polčase 0:2, Bohuš Víger a Milan Luhový nám dali góly. No a Tatran napokon vyhral 3:2, Pišta Varga – stopér – dal 2 góly, jeden z penalty, a skóroval aj Jožko Bubenko. Vtedy sa niečo zrodilo, až neskôr som pochopil čo.
Určite si skúsil aj hrať.
Áno, ale to nebol môj svet, nevedel som sa uplatniť so svojimi nohami. Prišli mladší a boli lepší, rýchlo som pochopil, že ja taký dobrý nikdy nebudem. Tak som sa futbalu začal venovať trošku inak. Ale Tatran Prešov je mi najbližší stále. Sme najstarší klub na Slovensku, vlani sme oslávili 125 rokov. Po Slovane sme tuším druhý alebo tretí slovenský klub s najväčším počtom sezón v čs. lige.
Ako vzniklo spojenie prešovský betón?
Vzniklo za čias Milana Moravca, ktorý v Prešove trénoval v prvej polovici 70. rokov. V sezóne 1972/73 skončil Tatran druhý, bod za takzvanou Veľkou Trnavou, ktorá brala posledný titul svojej slávnej éry. Tatran mal skvelý úvod sezóny, z 12 kôl mal 11 víťazstiev a 1 remízu. Hráči vedeli hrať takú tvrdú obranu ako betón. Agresívne, tvrdo, bolo to vtedy také catenaccio.
A tvoje obľúbené mužstvo z Európy?
Vždy sa mi páčili trendové mužstvá, keď niekto vo futbale vedel niečo zmeniť, posunúť hru a udať trend. Takým tímom prajem, aby k skvelému futbalu pridali aj trofej. Vlani som bol veľmi rád, že Manchester City vyhral Ligu majstrov, naozaj si to zaslúžil – aj za sezónu, aj za tie roky. To, kam sa za štyri roky dostali, posunulo futbal. Nemusíte mať rád Pepa Gaurdiolu, ale výsledky spojené so skvelou hrou má.
Trénerov máš rád viacerých, v pondelok si opäť si skvele napísal o Xabi Alonsovi, predtým o Kloppovi a Guardiolovi. Chcem sa ale spýtať na niečo iné. Futbal je asi posledná vec, kde ešte globálne dominuje Európa, máme v tom ešte postavenie hegemóna, inak sme už perifériou. Keď teraz vidíme nárast peňazí vo futbale, kupovanie hráčov do Saudskej Arábie, Ameriky či inde, keď vidíme ako šejkovia ovplyvňujú globálny biznis okolo futbalu, podarí sa im to zmeniť? Príde Európa o svoj primát?
Nepodarí sa im to. Aspoň si myslím, že sa toho nedožijem. Vo futbale funguje istá hierarchia, ktorá je postavená na tom, že futbal riadi Medzinárodná futbalová federácia FIFA, pod ňou sú kontinentálne konfederácie, pod nimi národné futbalové asociácie. Raz za štyri roky sa organizujú majstrovstvá sveta. Funguje tu systém kvalifikácie, na kontinentálnej úrovni máme majstrovstvá Európy s rovnakou štruktúrou a zároveň ten istý systém funguje v klubových súťažiach. Ten systém posilňuje to, ako dokáže zarábať peniaze. Liga majstrov je zlaté vajce. Je to úspešný projekt, ktorý generuje zisk po celom svete, za televízne práva sa zarábajú šialené peniaze, každé tri roky sa robia nové televízne kontrakty, dlhodobo v týchto trojročných cykloch sledujeme nárast objemu peňazí o 15 až 20 percent. Najsilnejšie kluby potom automaticky lákajú najlepších hráčov zo sveta do Európy, vytvára to silný kruh. Nemám preto obavy, že by sa mohlo v dohľadnej dobe niečo zmeniť. Napokon, prešli sme si aj skúškou, keď mala vzniknúť Superliga, aby sa vytvorilo niečo nové, ale vyvolalo to kritiku a nepodarilo sa to.
Musím sa spýtať na otázku môjho syna: Messi alebo Ronaldo?
Messi. Ale je krásne, že sme 15 rokov boli svedkami týchto debát, a vlastne ešte stále sme, lebo stále hrajú, aj keď už nie sú na tej špičkovej úrovni. Veľmi mi v Európe chýbajú, nech by už hrali kdekoľvek. Futbal nemal doteraz takú dvojicu fenoménov naraz v jednej dobe, nedá sa to porovnať, keď hrali Beckenbauer a Cruyff, Platini a Maradona, nedá sa to porovnať ani s érou Pelého a Eusébia, pretože nikdy to netrvalo 15 rokov! Tú rivalitu, ktorú vytvorili, a ako dlho to trvalo, plus že boli priamymi konkurentmi, keď hrali v Reale a Barcelone, to je unikátne. Messiho meno som však vyslovil z iného dôvodu.
Povedz.
Odvolám sa pri tom na jeden rozhovor. Bolo to raz v debate Ria Ferdinanda a Thierryho Henryho, riešili otázku tvojho syna, Ferdinand hrával s Ronaldom v Manchestri United šesť rokov, Henry hral s Messim tri sezóny v Barcelone. Debata prebiehala počas MS 2014 v Brazílii v štúdiu ktorejsi z anglických televízií.
Najprv Ferdinand hovorí, že on by sa priklonil k Ronaldovi, lebo s ním hral a nikdy nevidel takého profesionála, taký talent od mladého chlapca, ktorý na sebe tak tvrdo pracoval, aby sa zdokonaľoval a bol ochotný urobiť všetko, aby bol ten najlepší. Potom išiel Henry. Počúvaj, hovorí Ferdinandovi, pamätáš si, keď sme hrávali futbal na škole, keď bol nejaký školský turnaj a hral si za svoju triedu, už vtedy sme boli lepší ako spolužiaci. Keď sme dostali gól, bežal si a zobral loptu, všetkých si prekľučkoval, s niekým si sa narazil a dal gól za svoje mužstvo, pamätáš? My sme to urobili na základnej škole. A teraz si predstav tréning Barcelony, oproti sebe stoja dve jedenástky špičkových hráčov z celého sveta, a keď Messiho tím dostane gól, beží pre loptu, kľučkuje a dá gól. Pre tú radosť. Messi aj Ronaldo sú svetová špička, ale Messi má podľa mňa z futbalovej geniality kúsoček viac.
Stretol si ich osobne?
Ronaldo bol v Bratislave už v roku 2005, hral tu kvalifikačný zápas. Bol ešte mladý chlapec. Vlasy mal ako takú kefu. Hral na pravom krídle, na starosti ho mal Rasťo Michalík. Lenže po polhodine sa zranil a Dušan Galis poslal na ihrisko Mariána Hada. Hral proti Ronaldovi a zvládol to výborne. Neskôr prestúpil do Sportingu Lisabon, v ktorom Ronaldo začínal. Messiho som videl naživo až neskôr, prvýkrát na olympiáde v Pekingu 2008.
Trúfol by si si povedať, akí sú to vlastne ľudia? O Ronaldovej manželke išiel kedysi seriál na Netflixe, nedalo sa to pozerať, Ronaldo takmer vôbec nebol doma, pôsobil tam skromne. Messi, ktorý pôsobí skromne stále, mal zase kauzu, že neplatil poriadne dane. Mediálny obraz a realita môžu byť odlišné veci, čo myslíš?
To naozaj netuším, myslím si len, že obaja boli špičkoví profesionáli a Ronaldo musel trošku viac robiť na to, aby sa udržal na vrcholnej úrovni. A pokiaľ ide o tie dane, ťažko si na to robiť názor, možno o tom ani nemusel vedieť, predpokladám, že sa mu o to stará niekto iný.
Poviem to ešte inak. David Beckham bol vynikajúci hráč, mal takú pravačku ako málokto, ale málokedy som videl, že by zaujal kľučkou, že by vedel vyhrať hlavičkový súboj, ale bol, samozrejme, vynikajúci. Pointa je v tom, že urobil zo svojho mena značku, a značky sú aj Ronaldo a Messi. Značky a futbalovú genialitu však navrhujem oddeľovať. A ešte jedna veta, aby to nevyznelo zle. Kylian Mbappé hrá krásne, s úsmevom, ale nie som presvedčený, že raz bude považovaný za tak dobrého futbalistu ako Ronaldo s Messsim.