Pred pár dňami sme na Štandarde mali reportáž prevzatú z New York Times o vojne na Ukrajine. Bola zaujímavá, ale o jej obsahu tu nebude reč. Reč bude o malom detaile v nej. Malom, ale dôležitom a ilustrujúcom dobu, v ktorej žijeme.
O jednom „nacionalistickom hnutí“ na Ukrajine, ktoré zrazu nemalo meno
V reportáži sa spomína ukrajinská obec Chodoriv z Ľvovskej oblasti, v ktorej – a teraz počúvajte – „rodiny majú dlhú históriu bojov za nezávislosť Ukrajiny a boli popravené alebo poslané do vyhnanstva počas násilných sovietskych represií proti jej nacionalistickému hnutiu v minulom storočí“.
Čítam zmienku o nacionalistickom ukrajinskom hnutí z minulého storočia a začudujem sa. To hnutie nemalo meno?
Samozrejme to som len sám v duchu žartoval. Isteže to hnutie malo meno, len to meno autorka Natalia Yermak radšej nespomenula. Ale to meno poznala. Jednak do New York Times nepíšu ignoranti, jednak Yermak je Ukrajinka. Dobre vedela, o čom píše.
Veď to hnutie bola OUN-B, Organizácia ukrajinských nacionalistov. To B je iniciála priezviska Stepana Banderu, zakladateľa a vodcu hnutia. Skrátka, boli to banderovci.
Zdá sa, že ak by v článku bolo spomenuté, že šlo o banderovcov, niektorých čitateľov by to mohlo odradiť. Mohli by si spomenúť, čo boli banderovci zač.
Mohli by si spomenúť, že v roku 1943 sa OUN-B a jej vojenské krídlo UPA dopustili nebývalej genocídy zavraždením 50 až 100 tisíc poľských civilov, vrátane starcov, žien a detí.
Že v roku 1941 sa príslušníci OUN-B po boku hitlerovských vojsk zúčastnili vojny proti Sovietskemu zväzu.
Že Banderova OUN dávno predtým, než bojovala proti Sovietom, páchala najprv teror a vraždy na území predvojnového Poľska, do ktorého vtedy patrila i dnešná Ľvovská oblasť.
Zdá sa, že ak by si čitatelia New York Times toto uvedomili, mohlo by to v ich mysliach to povojnové násilie sovietskych represií v Chodorive relativizovať. A to si elity dnešného Západu neželajú.
A tak sa radšej OUN-B zmenilo na akési bezmenné „nacionalistické hnutie“. Na plátne dejín sa z ostro nakresleného detailu zrazu stala nejasná machuľka.
Je to len jeden detail z jedného článku. Ale uvedomil som si, že ten detail ako kamienok zapadá do mozaiky novučičkých, čerstvo prepísaných dejín celého obdobia po druhej svetovej vojne. Koľko takých machuliek a veľkých machúľ sa za posledných desať rokov na plátne dejín objavilo.
Človek sa pýta, je to možné?
Prirodzená reakcia človeka, ktorý pozná fakty, na takúto manipuláciu je nasledovná. Je to vôbec možné? pýta sa. Sníva sa mi? To im predsa nemôže prejsť.
Ale ono im to prejde. Keď sa do toho vložia všetky politické a mediálne elity Západu, tak áno. A oni sa do toho vložili. Prejde im to nadlho.
A prejde im nielen jeden ilustrujúci detail. Na plátne dejín sa objavujú oveľa väčšie machule. A niektoré z nich neostanú machuľami, ale na ich mieste sa objaví nová, vymyslená maľba.
Nad časťou histórie padá opona.
Teda v týchto dňoch, keď si práve pripomíname koniec druhej svetovej vojny a porážku fašizmu, sa postupne ruší konsenzus, ktorý panoval v rámci Západu i sovietskeho bloku počas studenej vojny a dlho i po nej. V tom konsenze porazení z druhej svetovej vojny, ktorí bojovali po boku Hitlera, nikdy nie sú pozitívnymi postavami. Ak sa ten konsenzus aj niekým porušoval, tak skôr tajne, nik sa s tým nechválil.
S tým je už koniec. Teraz je čas sympatických nacionalistických hnutí, ktoré radšej nemajú meno.
Nové dejiny
Po novom sa dozvedáme, že v podstate nás od Hitlerovho nacizmu neoslobodili Rusi, ale Ukrajinci. Lebo to boli vojaci niektorých zo štyroch ukrajinských frontov. Keď som to počul pred pár rokmi prvýkrát, pomyslel som si, že niekto chybne z názvu usúdil, že tými vojakmi musia byť Ukrajinci. Pritom názov tých frontov sa odvíjal od smerov útoku.
Lenže ono sa to v tých médiách opakuje.
Hladomor spôsobený začiatkom 30. rokov v Sovietskom zväze Gruzíncom Stalinom sa zrazu považuje za zločin, ktorý spáchali Rusi na Ukrajincoch, hoci od hladu umierali Ukrajinci, Rusi, a percentuálne najviac Kazachovia.
Vojna na Ukrajine sa vyhlasuje za zrážku medzi svetom demokracie a svetom (putinovskej ) autokracie. Ale veď na Ukrajine bolo hneď po začiatku vojny v roku 2022 jedenásť opozičných strán zakázaných. A opozičné ruskojazyčné televízie boli zakázané ešte pred vojnou.
O niekoľkodňovej rusko-gruzínskej vojne v dňoch 7. – 16. 8. 2008 sa nám hovorí, že ju začali Rusi. Bolo to inak. Tisícstranová správa EÚ z roku 2009 nám hovorí, že ju začal gruzínsky prezident Saakašvili ostreľovaním juhoosetského mesta Cchinvali.
Počúvať nepravdivú propagandu je ponižujúce
Prvých tridsať rokov svojho života som žil v štáte, ktorý bol sovietskym satelitom. Preto nemám žiaden dôvod pociťovať zvlášť veľké sympatie voči Rusom.
Ale dnes médiá a politika hlavného prúdu vnucujú falošné dejiny, ktoré sú v rozpore s faktami. Je to ponižujúce a nemali by sme sa nechať ponižovať.
Najväčším prepisovaním dejín je lož o vojne na Ukrajine
Pred pár dňami týždenník Die Welt priniesol podrobnosti o návrhu mierovej dohody, ktorá bola dojednaná na rokovaniach medzi Ruskom a Ukrajinou. Niežeby priniesla niečo, čo by sme už predtým nepoznali. Za posledné dva roky sú médiá nútené veľakrát sa k obsahu rokovaní vrátiť.
Ale vždy nám udrie do očí, o čo Rusom išlo v prvom rade. No predsa žiadali, aby sa NATO nerozšírilo na Ukrajinu. Veď o to im vždy šlo. Nie o dobytie Ukrajiny a jej pripojenie k Rusku.
Vyplýva to z predpovede päťdesiatich významných amerických diplomatov a politikov, ktorí v 90. rokoch verejne varovali vo vyhlásení, že rozhodnutie Clintonovej vlády porušiť sľub daný Gorbačovovi a pristúpiť k rozširovaniu NATO môže viesť k vojne s Ruskom.
Vyplýva to z varovaní veľvyslanca Burnsa, ktorý písal svojim nadriadeným do Washingtonu v roku 2008, že NATO na Ukrajine znamená pre každého ruského politika „najjasnejšiu zo všetkých červených čiar“, inými slovami – vojnu.
Vyplýva to zo slov prezidenta Putina, ktorý po rozhodnutí samitu NATO v Bukurešti prijať Ukrajinu do NATO povedal, že to predstavuje pre Rusko hrozbu.
Vyplýva to z ultimáta, ktoré Rusko zaslalo USA a NATO v decembri 2021, keď sa už na ukrajinských hraniciach zhromažďovali ruské vojská. Rusko žiadalo garanciu, že Ukrajina nebude v NATO. USA a NATO to odmietli garantovať, na čo Rusko povedalo, že v takom prípade ono podnikne „vojensko-technické opatrenia“. No a tými bola invázia vo februári 2022.
Vyplýva to z toho, čo už sme spomínali, že Rusko na rokovaniach v marci a apríli 2022 v Istanbule trvalo najmä na požiadavke ukrajinskej neutrality, teda žiadne NATO.
Potvrdzujú to verejné výroky prezidenta Zelenského z toho obdobia, keď Zelenskyj v záujme dohody o mieri súhlasil so vzdaním sa zámerov Ukrajiny stať sa členom NATO.
A opakovane sa to dozvedáme z času na čas, keď svetové médiá prinášajú podrobnosti o návrhu mierovej dohody z roku 2022. Pred štvrťrokom Wall Street Journal, teraz Die Welt. Rusko žiadalo predovšetkým neutralitu Ukrajiny.
Keď sa Stoltenberg preriekol
A v jednom prípade to potvrdil člen establišmentu NATO Jens Stoltenberg. Zrejme sa pomýlil a neuvedomil si, že porušuje tabu. V septembri 2023 potvrdil, že vojnu spôsobila snaha NATO o rozšírenie na Ukrajinu.
Chyba, pán Stoltenberg. Neviete, čo máte hovoriť? Máte hovoriť, že Putin obnovuje Sovietsky zväz, chce pripojiť Ukrajinu k Rusku. No a potom chce ísť ďalej. Obsadiť Pobaltie, dobyť Poľsko, Slovensko a tak ďalej. A máte opakovať po Zelenskom, že Ukrajina bojuje za nás všetkých a bráni nás pred Rusmi. Toto sú nové dejiny, prepísané hlavným prúdom politiky a médií.
No veď Stoltenberg si už dáva pozor.
Tvrdenie, že vojna na Ukrajine nijako nesúvisí s rozširovaním NATO, je podvod monumentálnych proporcií. V slovenských pomeroch je rozsahom porovnateľný s tvrdením z čias našej „normalizácie“, že invázia vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968 bola „internacionálnou, bratskou pomocou“. Tá lož vydržala dvadsať rokov. Viac-menej však bola iba lžou lokálnou. Falošné vysvetľovanie príčin vojny na Ukrajine je však fenomén globálny.
Zároveň je táto lož, na rozdiel od falšovania starších udalostí spred mnohých desaťročí, falšovaním najnovších dejín. Falšovaním niečoho, čo si predsa dobre pamätáme.
Pamätáme si Gorbačova, ktorý zlikvidoval komunistickú teóriu i jej prax, ktorou bola Varšavská zmluva. Pamätáme si Jeľcina, ktorý sa dôverčivo bratal s prezidentom Clintonom. Pamätáme si Putina z rokov 2000 – 2008, ktorý sa snažil o partnerskú spoluprácu so Západom. Táto časť dejín nám pred očami mizne.
Lož má veľkú silu
Komunistická totalitná moc sa snažila, aby opozičné názory nemali ani milimeter štvorcový legálneho priestoru. Mala monopol na 100 percent médií.
Zdá sa, že to komunisti zbytočne preháňali. Na súčasnej situácii vidíme, že stačí ovládať 90 percent, 80 percent, možno aj menej. A pokojne opakovať lož. Tá vie mať veľmi dlho odstrašujúcu silu. A luhára neohrozí, ani keď sa z času na čas jasne objavia fakty, ktoré lož odhalia. Tie fakty sú ako ten hrach, ktorý sa hádže o stenu. Zatiaľ.
Možno lži pomáha aj krehká ľudská psychológia na strane klamajúceho i klamaného. Jeden i druhý sa pristihne, že vidí fakt, ktorý vyvracia to, čo hlása, či tomu verí. No a jeden i druhý to poznanie jednoducho zaženie. Rozlúčka s nepravdou sa často odkladá, lebo je to niekedy bolestivý akt.
Sme v novej ére
Vo vojne bojuje Rusko s Ukrajinou, ale po jej začiatku sme my všetci vstúpili do novej éry. Architekti tej novej éry sa na zmenu pripravovali desať rokov, možno viac.
V novej ére čelíme novej minulosti.
Všetko dočasu, Pán Boh naveky. Tak hovorí ľudová múdrosť. Dočasnosť platí aj pre falošné prepisovanie dejín.
Ale môže to trvať ešte dlho.