7 dní v kocke: Zrejme to bola len otázka času. Pred vražednými útokmi varoval aj Fico

V rubrike 7 dní v kocke Dag Daniš komentuje hlavné udalosti týždňa. Dnes o atentáte na predsedu vlády, ktorý útočník plánoval od prehry opozície v prezidentských voľbách; o zodpovednosti médií za depresívny stav časti spoločnosti; o prekvapujúco triezvych slovách českého prezidenta k vojne na Ukrajine a o súťaži deviantov pod vlajkou Eurovízie 2024, ktorá nakoniec dopadla výborne.

1. Od slova k streľbe

Slovensko sa v stredu dostalo na prvé stránky svetovej tlače. Postaral sa o to Juraj C., ktorý strieľal na predsedu vlády.

Pre Slovensko aj pre Európu to bol šok. No zároveň sme kdesi v hlbšej úrovni vedomia cítili, že niečo podobné, prípadne niečo veľmi zlé sa asi dalo čakať. Aj keď nie v takej krvavej podobe. Na stránkach Štandardu sme opakovane varovali, že hysterické kampane proti víťazovi volieb smerujú k šialenému a vysoko výbušnému stavu. Alebo k bodu varu, ktorý môže viesť k násilným konfliktom vnútri spoločnosti.

Podobne sa pred pár týždňami vyjadril aj Robert Fico. Povedal, že čaká, kedy sa frustrácia, ktorú živia protivládne médiá, „pretaví do vraždy niektorého z popredných vládnych politikov“.

Zlomovým a kritickým obdobím, ktoré veľká časť ľudí nezvládala, bola prehra Korčoka v prezidentských voľbách. Frustrácia a nenávisť v porazenom tábore nabrala chorobné rozmery.

Politiku prevalcovala psychiatria.

Presne v tomto chorom čase zrejme vznikali plány Juraja C. na vraždu premiéra. Priznal to krátko po zadržaní. Pre vraždu sa rozhodol približne pred mesiacom. Krátko po prezidentských voľbách. Niektorí vtedy siahli po liekoch proti úzkosti. Alebo po alkohole. Iní napínali svaly (tie facebookové), že emigrujú. Ďalší tasili klávesnice a prisahali, že vytrvajú v hrdinskom boji proti Zlu. A jeden z nich – jeden z ťažko frustrovaných, ale pevne odhodlaných jedincov – siahol po svojej zbrani.

Nakoniec z nej vystrelil päť rán namierených na Roberta Fica. S vysvetlením, že už nemohol zniesť zastavenie vojenskej pomoci Ukrajine, zrušenie špeciálnej prokuratúry, útoky na médiá, zmeny v RTVS, odvolanie Mazáka zo Súdnej rady… Slovom, Juraj C. pôsobí ako konzument tej najjednoduchšej, prvoplánovej podoby politickej propagandy.

Streľba na predsedu vlády zásadným spôsobom prekreslila scénu a jej politické kulisy. Progresívci, Naďovi Demokrati, Matovič a spolu s nimi väčšina médií postavili politický boj na mytológii o boji Dobra so Zlom. Vyhlásili vojnu tým, ktorých vyfarbovali ako frustrovaných a spoločensky nebezpečných zločincov, konšpirátorov, agresívnu zberbu… Nakoniec s prekvapením zisťujú, že pretlak nenávisti a agresivity je v ich radoch. A z Fica sa stala obeť krvavého útoku, ktorá bojuje v nemocnici o život…

Poniektorých nezastavilo ani to. Zločin vysvetľujú krkolomnými konšpiračnými teóriami. „Umelec“ Nikita Slovák usúdil, že objednávateľ útoku je zrejme z Ruska.

Samozrejme, dalo by sa namietať, že útok jedného pomätenca na premiéra predsa nie je možné spájať s politikou opozície. Iste, to by sedelo – za normálnych okolností. Normálne pomery tu však už dlhšie nemáme. Tvrdenie, že zločin Juraja C. je nepochopiteľné vybočenie z normálu, ktoré nemá nič spoločné s politickými a mediálnymi kampaňami, by bolo útekom pred realitou.

Mrazivé je práve to, že útok Juraja C. je pochopiteľný. Zapadá do besného stavu v slovenskom politickom živote. A v slovenskom mediálnom priestore. Zapadá do toho ako krajný, extrémny prejav širšieho problému: problému so stratou príčetnosti a radikalizáciou časti spoločnosti.

Aj o tom hovoril Fico a v tom istom videu, v ktorom varoval pred útokmi na ministrov: „Nebojujeme s táborom iného názoru, iných riešení, bojujeme s nebezpečným táborom netolerantných ľudí.“ S táborom, ktorý neznesie iné názory ani iné výsledky volieb ako tie svoje.

Tam niekde je jadro problému.

2. Zodpovednosť médií

Treba však spresniť, že tento problém nevyrobili len politické strany. O niečo väčší diel zodpovednosti nesú progresívne médiá a ich mimoriadne zúrivé kampane.

Politické kampane médií boli roky postavené na šírení strachu, na odsudzovaní Fica ako hrozby – a na pretláčaní jediného východiska z katastrofy, ktorým je víťazstvo Progresívneho Slovenska v parlamentných voľbách. Alebo aspoň víťazstvo Korčoka v prezidentských voľbách.