Zároveň mala moja reakcia racionálne vysvetlenie. Veď my predsa nie sme TAKÁ krajina, kde sa TAKÉTO veci dejú. U nás sa na politikov nestrieľa a už vôbec nie z politických dôvodov. Niektoré krajiny sú TAKÉ, ale nie my! Sme na Slovensku, sme emotívni, nadávame si, ale TAKÉTO veci nerobíme.

Syn dodal: Dostal to do hrude a do brucha. Konečne som tú správu prijal.

A všetci na Slovensku sme sa dozvedeli, že aj my sme TAKÁ krajina, alebo aspoň sa ňou môžeme stať, ak to premiér neprežije.

Aj tí nešťastní ochrankári sa to dozvedeli. Asi to bolo tak, že v kútiku duše neverili, že sme TAKOU krajinou.

Premiérovi Ficovi prajeme všetci, aby prežil a uzdravil sa. Jednak kvôli nemu a jeho blízkym, ale aj kvôli nám všetkým, lebo nechceme, aby Slovensko bolo TAKOU krajinou.

Akí sme krehkí

Všetci sme sa dozvedeli i jednu vec, ktorú sme síce vlastne aj vedeli, ale aj sme ju vytesňovali z nášho života. A to, akí sme krehkí.

V jednej chvíli muž, mocný v zmysle fyzickom aj politickom, kráča po meste. Prásk, prásk! V ďalšej sekunde je všetko inak. Nesú ho v zmätku a tečie z neho krv. Jedna sekunda rozhodne.

Človek je krehký tvor. Všetci sme krehkí. Nie sme pánmi svojich osudov. Nevieme dňa, ani hodiny.

Toto povedomie nás môže spojiť. Vari na chvíľku.

Dozvedáme sa, kto z nás je kto

Dozvedáme sa tiež, kto z nás je kto. Kto ako reaguje.

Niektorí sa stíšia. Na webe čítam poznámku: nemal som ho rád, ale toto som nechcel, toto nie...

Iní reagujú tak, že to radšej ani nespomenúť.

Potom sú takí, ktorí merajú hodnotu svojho zármutku počtom iných ľudí, ktorých obvinia z toho, že za to všetko môžu.

Iní smútia len tak, obyčajne.

Osobitnou kapitolou sú politici, čo obviňujú iných z nenávisti, pričom oni sami sa jej šírením preslávili.

V tejto chvíli radšej nemenovať.

Dozvedáme sa, aké zložité je to s tým slušným Slovenskom

Mnohí verili, že politický zápas v krajine je zápasom medzi slušným Slovenskom a tým druhým Slovenskom, zrejme tým neslušným.

Ono to tak v niektorých momentoch aj býva. Ale tie momenty sú prchavé. Pretože, ako hovorí klasik, hranica medzi dobrom a zlom prebieha cez každé ľudské srdce.

Teda nikto nemá srdce nepretržite plné dobra, čiže slušnosti.

Keď sa pozeráme na životopis atentátnika, vidíme výraznú symboliku. Nie je možné dlhodobo ho zaradiť len do jedného tábora.

Teraz bol podporovateľom Zuzany Čaputovej, Ukrajiny, a kritikom Fica a Putina. Ale pred pár rokmi bol nevraživý voči Rómom, vyjadroval súhlas Kotlebom, navštívil Slovenských brancov.

A keďže neplatí strelcovo jednoznačné dlhodobé zaradenie do niektorého z dvoch znepriatelených táborov, je preto veľmi ošemetné spoluzodpovednosť za jeho osobný zločin pripisovať jednoznačne niektorému z týchto táborov.

Dozvedáme sa teda, aké je to s tým slušným Slovenskom zložité. A je dobre, že sa to dozvedáme.

Čo teraz potrebujeme

V týchto dňoch sa dozvedáme ešte jednu vec o nás. Premiér je ťažko postrelený druhý deň. Zdá sa, že celé Slovensko je postrelené, zranené, oveľa dlhšiu dobu. Možno sme si neuvedomovali ako ťažko. Prešli sme cez pandémiu covidu, prechádzame cez vojnu. Rozorvalo nás to.

Potrebujeme stíšenie a viac pokoja. Niektorí si to uvedomujú. Prezidentka Čaputová reagovala dobre. Robert Kaliňák zatiaľ tiež dobre.

Nemám na mysli falošné ticho a falošný pátos. Budeme musieť hovoriť možno o celých uplynulých tridsiatich rokoch. Pravdu, žiadne zamlčiavanie. Občas to bude i bolieť, raz tých, raz tamtých.

Ale od spôsobu, ako budeme o stave Slovenska hovoriť, a ako sa pritom budeme k sebe správať, bude záležať, či sa Slovensko bude uzdravovať alebo nie.