Misionár Rastislav Dluhý: Roky útlaku a boja poznačili dušu litovského národa

Práve v poslednej menovanej krajine pôsobí od septembra 2018. So spolubratom Petrom sa na misii v litovskom Kaunase venujú pastorácii na miestnej univerzite, ale aj vo väznici v mestečku Praveniškės. „Arcibiskup a laici sa sa s nami často stretávajú, aby sme mohli spolu snívať a tvoriť nové cesty pre ohlasovanie evanjelia,“ približuje prajný vzťah s miestnymi páter redemptorista Rasťo Dluhý.

Malý, ale hrdý národ

Hoci je Litva malou krajinou – počtom obyvateľov len polovica Slovenska –, Litovci sú podľa neho národ hrdý na svoje dejiny. Majú totiž za sebou aj obdobie, keď bola Litva najväčšou krajinou v Európe. No táto krajina si veľa vytrpela od cárskeho Ruska a neskôr od Sovietskeho zväzu. „Pre nás Slovákov znejú príbehy litovských rodín až neuveriteľne. Nestretol som zatiaľ jednu jedinú rodinu, ktorá by vo svojej histórii nemala niekoho, kto bol vyvezený, väznený, mučený alebo zabitý v nejakom lágri, väčšinou niekde v Sibíri,“ opisuje páter Rasťo. Vymaniť sa zo sovietskej okupácie trvalo dlho a národ to stálo mnoho strát, bojov i obetí.

„Nestretol som zatiaľ jednu jedinú rodinu, ktorá by vo svojej histórii nemala niekoho, kto bol vyvezený, väznený, mučený alebo zabitý v nejakom lágri, väčšinou niekde v Sibíri.“

R. Dluhý

„Roky útlaku a boja poznačili dušu litovského národa. V duchovnej atmosfére tejto krajiny cítiť ešte akúsi ťažobu, zranenosť, krivdu, niečo z otrockej mentality,“ opisuje svoje dojmy páter a pokračuje: „Tak ako duša slovenského národa, aj mentalita Litovcov je poznačená komunizmom, v každom smere a intenzívnejšie. Nová generácia Litovcov je však už slobodnejšia. V dobrom aj zlom sú ovplyvňovaní západnou kultúrou a životným štýlom.“

Hlavné mesto Litvy, Vilnius, je známe tým, že práve tu hovoril Boh svätej sestre Faustíne Kowalskej o obraze Božieho milosrdenstva a Korunke Božieho milosrdenstva. „Uvažujem nad tým, či sa Boh práve kvôli bolestným dejinám Litvy nerozhodol zjaviť tajomstvo milosrdenstva v litovskom Vilniuse sestre Faustíne,“ poznamenáva páter Rasťo.

Pozvanie do Litvy

Dvaja misionári redemptoristi sa nevyskytli v Litve náhodou. Vyslala ich rehoľa Kongregácia Najsvätejšieho Vykupiteľa, provincia Bratislava – Praha ako reakciu na pozvanie litovského biskupa, ktoré prišlo pred piatimi rokmi.

„Rehoľa si dala čas na zváženie, modlitbu, rozlišovanie a hľadanie konkrétnych ľudí, ktorých by prípadne vyslala. Vedenie rehole sa rozhodlo vyslať práve nás,“ opisuje páter. „Od začiatku si však vedenie rehole uvedomuje, že toto riešenie – dvaja misionári – je len počiatočné. Z viacerých dôvodov nie je dobré, aby boli v komunite len dvaja. Preto sa modlíme a veľmi čakáme na ďalšieho či ďalších,“ dodáva.

Pozvaniu predchádzalo niekoľko súvislostí. Redemptoristi z Podolínca a spoločenstvo Rieka života boli s niektorými spoločenstvami z Litvy už dlhé roky prepojení prostredníctvom evanjelizačných aktivít. Formačné a evanjelizačné podujatia podľa pátra Rasťa vytvorili akési prvé puto. „Redemptoristi z Podolínca viedli pred rokmi dokonca aj duchovné cvičenia pre kňazov z arcidiecézy Kaunas pri národnej mariánskej svätyni v Šiluve,“ približuje páter Rasťo. Niektorí litovskí biskupi ešte ako mladí kňazi študovali morálnu teológiu, a preto poznali redemptoristickú fakultu morálnej teológie v Ríme.

Výzvy pre misionárov

Pozvanie do Litvy prišlo so zámerom robiť ľudové misie. Obaja pátri sa postupne pripravujú, no veľkou výzvou je okrem iného litovčina. “Keď je človek na misiách, modlí sa aj preto, že prekonať všetky nové výzvy je náročné. Všetko to zvládnuť, pochmúrnejšie počasie, pesimizmom nasiaknutú atmosféru a kultúru, sklamanie z pomalého pokroku s litovčinou, to všetko chce nie malú dávku Božej milosti,” opisuje znásobenú potrebu modlitby páter Rasťo a pokračuje: “Často sa modlíme za zázraky. Ja sa často modlím: Pane, pošli robotníkov na svoju žatvu. Pošli nám spolupracovníkov. Uzdrav naše choroby. Posilni nás pri hlásaní evanjelia. Daj, aby som sa nebral príliš vážne, keď mi nevychádzajú veci a keď moja práca je veľmi nedokonalá kvôli jazyku a zdraviu. Pomôž mi to prijať.”

Pred misionármi stojí aj neľahká úloha pripraviť tím laikov – misionárov, s ktorými budú misie realizovať. “Tak sme to robili na Slovensku a tak by sme veľmi radi pracovali aj tu. Zatiaľ nám to ide veľmi pomaly,“ priznáva páter Rasťo.

Popri týchto prípravách na ľudové misie miestny arcibiskup zveril slovenským pátrom nemalé úlohy. Pracujú na univerzite a sú súčasťou nového arcidiecézneho tímu pastorácie povolaní, pričom sú v živom kontakte s mladými ľuďmi. Zapájajú sa do rôznych formačných kurzov ako Alfa kurz či Kurz Samuel.

Pozostatky pohanskej kultúry 

V Litve, ktorá ako posledná európska krajina prijala kresťanstvo, sa slovenskí misionári stretávajú s pozostatkami pohanstva. „Dodnes sú v Litve pohanskí kňazi a kňažky. Nie je ich veľa, ale prekvapuje ma, že sú,“ opisuje situáciu páter Rasťo. „Neďaleko historického centra Kaunasu, v parku Santaka (Sútok), je aj oltár božstvám Litvy. Raz do týždňa na oltári horí oheň a malá skupinka ľudí sa tam zhromažďuje a prináša obety, obilie, olej, mlieko a podobne. To je jeden z prejavov pozostatkov pohanstva,“ približuje.

Opisuje aj ďalšie pohanské zvyky, ktoré sa v krajine pestujú: „Na sviatok sv. Jána (litovsky Joninės) množstvo ľudí prichádza k riekam Nemunas a Neris, dievčatá púšťajú po rieke venčeky, ľudia sú oblečení v krojoch, horia ohne, pri nich sa spieva množstvo piesní, mnohé s textami, ktoré obsahujú prvky pohanstva. Na Fašiangy, v utorok pred Popolcovou stredou, sa často páli Morena a ľudia okolo horiacej Moreny tancujú a spievajú spamäti piesne, ktoré hovoria o pochovaní či vyhnaní zimy, a ako symbol tohto vyháňania sa páli Morena. Prekvapilo ma, keď som bol pozvaný na takýto obrad. Zistil som, že niektorí ľudia vedia naspamäť veľa piesní spojených s fašiangovým obradom a dokážu vyspievať množstvo slôh piesní bez používania textov. To sa však nedá povedať o liturgických piesňach, ktoré ľudia spamäti tak dobre nevedia. Keď som sa rozprával s niektorými bohoslovcami, s ktorými som bol na tomto ‚obrade‘, a povedal som im, že ma udivuje, že spievajú piesne s jasne pohanským obsahom, povedali mi, aby som to nebral tak vážne, že je to len folklór.“

„Čas načúvania, spoznávania a vnímania je prvá fáza, ktorú misionár nemôže ignorovať.“

R. Dluhý

Spoznávanie kultúry a obyčajov národa bez okamžitého posudzovania a odsúdenia je podľa pátra „súčasťou inkulturácie, hlbšieho vstupovania do kultúry národa, ktorý chceme evanjelizovať.“ Ďalej dodáva: „Čas načúvania, spoznávania a vnímania je prvá fáza, ktorú misionár nemôže ignorovať.“

Znepokojujúce prejavy kajúcej zbožnosti

Páter Rasťo spomína ďalej postreh z návštevy litovskej národnej mariánskej svätyne v Šiluve. “Máme to hodinu autom z Kaunasu, radi sa tam so spolubratom Petrom modlievame, je to silné miesto. Je unikátne. V roku 1608 sa tu Panna Mária zjavila kalvínskemu pastorovi a deťom. Mária v zjavení vyzerala smutne a povedala: ‚Tu uctievali môjho Syna a teraz sa tu len orie a seje.‘ Niektorí duchovní autori tvrdia, že Litva ostala katolícka vďaka tomuto zjaveniu. Atmosféra miesta je veľmi hlboká aj vtedy, keď tu nikoho niet. Rovnako aj počas pútí. Je to miesto evanjelizácie. No na jednu veci si ešte len zvykám. Jedným z prejavov ľudovej zbožnosti je aj obchádzanie hlavného oltára v hlavnej svätyni a v kaplnke zjavenia kolenačky. Je to prejav akejsi kajúcej zbožnosti. Viem, že všetci potrebujeme pokánie, denne, avšak prejav tejto zbožnosti ma trochu znepokojuje.

Raz sme počas mimoriadneho misijného mesiaca október, ktorý sa slávil na celom svete, mali hostí zo Škótska a Anglicka, ktorí nám pomáhali s misijným programom v našej katedrále v Kaunase. Vzali sme ich aj do mariánskej svätyne v Šiluve, kde škótsky redemptorista, niekdajší provinciál redemptoristov provincie v Londýne, kázal v tomto chráme asi pol hodiny. Bola to silne ohlásená radostná zvesť o láske Boha Otca, ktorý nám neváhal dať svojho Syna. Mnohí ľudia, ktorí na kolenách obchádzali oltár, však ani nezdvihli hlavu, aby sa započúvali. Nielen ja, ale aj spolubrat Peter a naši hostia, misionári z Anglicka a Škótska, sme boli z toho smutní. Pomysleli sme si: ‚Pokánie áno! Ale keď sa hlása radostná zvesť, keď ti ukazujú Ženícha, daj si prestávku v pôste.‘ Rád by som pochopil a viac prenikol do podstaty tohto prejavu nábožnosti, ale nechcem stratiť zo zreteľa to, čo je podstatné: nezaslúžená láska Boha skrze Ježiša, z ktorej sa treba tešiť, prijať ju ako dar, vstrebať ju do seba, aby som mal silu na pokánie a zmenu života. To je však až druhý krok…”

Spoznávanie srdca litovského národa

Páter Rasťo spomína na skúsenosť ešte zo začiatkov svojho pôsobenia v Litve práve v súvislosti so spoznávaním srdca litovského národa.

„Hneď na začiatku, krátko po príchode do Kaunasu, sme sa so spolubratom Petrom rozhodli začať spoznávať srdce tohto národa. Už neviem, či nám to niekto poradil, alebo sme to našli na internete či v nejakom turistickom sprievodcovi, jednoducho sme sa vybrali do takzvanej IX. pevnosti. Je to opevnenie postavené ešte na konci 19. storočia z čias cárskeho Ruska. Počas druhej svetovej vojny tu postrieľali okolo 30-tisíc Židov z rôznych krajín. Traumou je, že na popravách participovali nielen nemeckí vojaci, ale aj litovskí mladí muži, ktorí si chceli zarobiť. Niekedy strieľali svojich vlastných ľudí za fľašu vodky. Svedčia o tom aj videozáznamy zo súdnych pojednávaní, kde vypovedajú títo obžalovaní vrahovia. Väčšina z nich bola po vojne odsúdená na trest smrti. So spolubratom Petrom sme boli v IX. pevnosti viackrát. Vždy sme sa tam modlili pri stene, kde ľudí strieľali. Zadržať slzy je veľmi ťažké. Takmer každej našej návšteve sme ponúkli návštevu tohto miesta. Veríme, že ten silný dojem ich bude viesť k modlitbe za Litvu.“

„Na popravách participovali nielen nemeckí vojaci, ale aj litovskí mladí muži, ktorí si chceli zarobiť. Niekedy strieľali svojich vlastných ľudí za fľašu vodky.“

R. Dluhý

Litovský národ je podľa skúseností slovenských misionárov veľmi pohostinný a má mimoriadne rozvetvenú službu Charity vo farnostiach. „Takmer v každej farnosti sú pomocníci alebo reprezentanti Charity, ktorí sa snažia byť vnímaví na potreby ľudí vo svojom okolí a farnosti,“ opisuje páter Rasťo. „Veľmi aktívne tu pôsobí aj Centrum rodiny. Funguje pod hlavičkou arcibiskupstva, ale veľkú časť príjmov na platy a službu získavajú z rôznych projektov,“ dodáva.

Litovským národným športom je basketbal. „Niekedy ma basketbal nezaujímal, no teraz si ho s priateľmi rád pozriem a usmievam sa a aj sa nahlas smejem, ako ich dokáze zdrtiť prehra Litvy alebo ich najlepšieho národného tímu Žalgiris Kaunas. Dokáže im to úplne pokaziť deň. Vyskakujú z kresiel a kričia od radosti, keď vyhrávajú, tak ako my pri hokeji,“ opisuje páter a dodáva: „Už len pohľad na túto radosť je nákazlivý.“

Pandémia a misie

Pandémia zasiahla aj do misionárskej činnosti. Misionári museli zmeniť štýl práce, takmer všetky stretnutia so skupinami ľudí, obnovy pre mladých, prednášky pre kurzy, farnosti a spoločenstvá realizovali online. „Teraz oceňujeme všetky priateľské vzťahy s misionármi z celého sveta, s kňazmi i laikmi, s katolíkmi aj protestantmi,“ opisuje páter Rasťo. „Práve oni nám pomáhajú realizovať naše úlohy počas pandémie. Priatelia zo Slovenska, Škótska, Írska, Anglicka či USA nám svojimi prednáškami pomáhajú vo formácii arcidiecézy Kaunas a univerzity Vytautas Veľkého,“ dodáva.

Pokiaľ to situácia dovoľovala, misionári mali individuálny kontakt s ľuďmi. „Stretávali sme sa s rúškami, modlili sme sa, rozprávali,“ opisuje páter. „Napriek tomu, že som čítal a počul mnohé prognózy o tom, ako to bude po pandémii, neviem, ako to bude. Viem však jedno, človek je stvorený pre Boha a Ježiš je s nami po všetky dni nášho života, až do konca sveta,“ uzatvára páter Rasťo.