Michal Čop

To skonštatoval napríklad aj Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutí s názvom OOO Flavus a ďalší proti Rusku z roku 2020. Čitateľom Štandardu určite netreba pripomínať, že tento súd rozhodne nie je naklonený konzervatívnej agende. Avšak aj napriek tomu sudcovia tohto súdu v rozhodnutí uviedli, že nikoho nemožno umlčať definitívne. A ak sa niekto previní proti slobode prejavu, tak môže byť zastavený len konkrétny príspevok, kde tak urobil, pričom mu to musí byť riadne zdôvodnené.

Nič z toho nie je prípad Daniela Bombica.

Ten rovnako ako pred ním lekár Igor Bukovský, pred ním poslanec Rudolf Huliak alebo ešte pred nimi napríklad americká (konzervatívne ladená) satirická stránka Babylon Bee či americký (konzervatívny) komentátor Matt Walsh boli vypnutí úplne inak.

Všetci vyššie spomínaní po zmazaní dostali len stručné upozornenie, že porušili pravidlá danej sociálnej siete. Ktoré konkrétne – to sa nikto z nich nedozvedel. V tomto sú Meta, ktorá prevádzkuje Facebook a Instagram, ako aj Google, ktorý prevádzkuje Youtube, rovnakí.

Potom však prichádzajú ďalšie zaujímavé a dosť podstatné rozdiely.

Google napríklad maže účty natrvalo. To znamená, že ak vám raz účet (bez presného vysvetlenia) zmaže, už nikdy si ho nemôžete obnoviť. Môžete si skúsiť vytvoriť nový účet, ale keď vám na to Google príde, tak vám ho znova zmaže.

Takže ak raz niekoho z administrátorov najrozšírenejšej platformy na Slovensku – lebo takou youtube je – z hocijakého dôvodu nahneváte a oni vám zrušia účet, tak k tomu nielenže nedostanete vysvetlenie, ale máte to na doživotie.

Alebo ako sa vravelo počas komunizmu, „do konca režimu“. To aspoň ukázala zmena majiteľa v prípade Twitteru, keď došlo k obnoveniu mnohých účtov, mimo iných aj u spomínaného Matta Walsha či stránky Babylon Bee.

Meta ide ešte ďalej a tých najväčších hriešnikov zaraďuje na takzvaný „zoznam nebezpečných organizácií a jednotlivcov“. Toho, kto je na tomto zozname, sa nemôžete na ich sociálnych sieťach dokonca ani zastať, lebo vás takisto vypnú.

Ani tu sa však bizarnosť nekončí, pretože tou najväčšou je, že tento zoznam je tajný. To prakticky znamená, že facebookový alebo instagramový profil vám môžu zrušiť aj za to, že spomeniete osobu, o ktorej vám Meta nikdy nepovie, že hovoriť jej meno je vlastne zakázané.

To bol prípad Rudolfa Huliaka, ktorému zrušili stránku na Facebooku so 60-tisíc sledovateľmi, lebo sa pochvalne vyjadril práve o Bombicovi. Pritom Huliak v tom čase ani nemohol vedieť, že sa to nesmie, keďže táto informácia bola zverejnená až po otázkach polonovinára, poloaktivistu Martina Hodása (ktorý údajne stál za vypnutím Bukovského) na spoločnosť Meta.

Poslednou bizarnosťou je, že na Bombica je predsa vydaný medzinárodný zatykač. To znamená, že jeho prípadom sa zaoberajú slovenské, ako aj britské štátne úrady, ktoré majú plnú kompetenciu vyriecť nad obvineniami voči nemu kvalifikovaný rozsudok a určiť mu spravodlivý trest.

Do akého sveta sa to dostávame, ak túto kompetenciu v istej, hoc obmedzenej miere, preberá akýsi bezmenný zamestnanec nadnárodnej firmy s neznámou kvalifikáciou sediaci si niekde za počítačom, ktorý sa nemusí obťažovať ani tým, že by tomu, koho vypne, poslal aspoň základné zdôvodnenie?

To celé potom otvára otázku slobody a suverenity slovenskej spoločnosti. A toho, kto nám vlastne vládne.

Preto ak by sme súhlasili s trvalým vypnutím kanála Daniela Bombica, hlásime sa k akémusi zvláštnemu dystopickému svetu, ktorý je opakom demokracie, ľudskej slobody a vlády práva. Teda viacerých zo základných hodnôt, na ktorých bola vybudovaná naša západná spoločnosť.

Zrušenie účtu Dannyho Kollára je zlou správou, nech už si o ňom myslíme čokoľvek.