Nedávno a takmer súčasne písali dvaja významní odborníci na medzinárodnú politiku o vzťahoch Číny s Ruskom a Európou. Jedným z nich je náš stály autor Petr Drulák. Druhým je rusko-americký ekonóm Vladislav Inozemcev, ktorý o téme písal v Novoj gazete. Aj Inozemcev je dobre známym čitateľom Štandardu, okrem iného ako jeden z prvých – hoci kritik vojny na Ukrajine – písal, ako táto vojna pomáha ruskej ekonomike.
Predmetom takéhoto skoro synchrónneho komentára je analýza cesty čínskeho lídra Si Ťin-pchinga do troch európskych krajín a návštevy Číny ruským prezidentom Putinom. Obaja autori si všimli dôležité trendy, ktoré sa objavili počas týchto ciest, ale hodnotia ich výrazne odlišne. Preto, aj keď písali úplne nezávisle od seba, ich publikácie možno považovať za korešpondenčnú polemiku.
Rád by som odlišnosti predstavil čitateľom, dopredu avizujem, že budem častejšie citovať Inozemceva než Druláka, a to nie preto, že by mi boli jeho názory bližšie, skôr preto, že Drulákov text je čitateľom dostupný a známy.
Hľadanie rebelov
Začneme z Európy. Drulák sa len zľahka dotkol tejto témy, viac sa zameral na bilaterálne rusko-čínske vzťahy. Inozemcev Európe venoval väčšiu pozornosť, pretože sa domnieva, že jednotlivé udalosti sú užšie prepojené a naznačujú jednotné smerovanie čínskej zahraničnej politiky, ktorá sa teraz implementuje na pozadí globálnej konfrontácie medzi Ruskom a Spojenými štátmi.
Podľa Inozemceva sa Číňania nie náhodou rozhodli navštíviť práve tieto tri štáty: (1) Francúzsko – silného európskeho hráča, náchylnejšieho k nezávislému správaniu, ako sú ostatné štáty EÚ, (2) Maďarsko – ten enfant terrible Únie, ktoré viac ako raz konalo aj na úkor európskej solidarity, a (3) Srbsko, ktoré ešte nie je členom EÚ, ale je neustále vystavené tlaku z Bruselu, aby zmenilo svoju politiku. Čínskym cieľom bolo ukázať v troch hlavných európskych mestách, že existuje alternatíva k euroatlantickému kurzu a sú pripravení poskytnúť podporu tým, ktorí sa pre ňu rozhodnú.
Inozemcev zdôrazňuje, že „ ...medzi čínskym a ruským chápaním Európy je zásadný rozdiel od poňatia amerického. Amerika vníma Európu viac-menej ako niečo jednotné, preto je pre USA veľmi dôležitý Brusel, NATO, spoločné úsilie, spoločný postoj Európskej únie a tak ďalej. Čína a Rusko vnímajú Európu [...] ako súhrn štátov, pre ktoré EÚ vôbec nie je nadriadenou [...]. Preto je prístup (Číňanov) takýto: najprv pôjdeme do krajiny, ktorá má veľký vplyv v Európe, potom pôjdeme k rebelovi Orbánovi, potom do Srbska, ktoré sa zdá byť v Európe, ale nie v EÚ. Ale do Bruselu nepôjdeme, lebo vôbec nechápeme, čo tam je, a nezaujíma nás, čo sa tam deje...“
Inozemcev takýto prístup považuje za nesprávny.
Dovolím si však poznamenať, že sa tým pre jednotlivé štáty otvára možnosť širokej spolupráce s Čínou, ktoré sú na to pripravené. A to nie je až taká zlá správa, najmä pre strednú Európu.
Prechádzka po plošine
Drulák vidí rýchly rozvoj rusko-čínskych vzťahov a konštatuje, že „predovšetkým [...] raketovo narastá vzájomný obchod“. Inozemcev však tvrdí niečo odlišné: „Osobne mám pocit, že po prudkom rozvoji vzájomných väzieb v rokoch 2022 – 2023 sa ekonomické vzťahy medzi Ruskom a Čínou dostali na akúsi plošinu.“ V posledných mesiacoch sa obchodný obrat dokonca mierne znížil. Tieto krajiny sú si navzájom dôležitými obchodnými partnermi, ale každá zo svojich vlastných dôvodov nemá záujem o zvyšovanie vzájomnej závislosti.
Podľa ruského autora o tom svedčia aj výsledky návštevy Číny obrovskou ruskou delegáciou (takmer celé vedenie štátu odišlo z Moskvy) na čele s prezidentom. Presnejšie povedané – svedčí o tom nedostatok výrazných výsledkov tejto návštevy. Odborníci a novinári od takejto reprezentácie očakávali grandiózne prelomy. No nič také sa nestalo.
Samozrejme, boli podpísané mnohé dohody o jednotlivých otázkach, z ktorých najväčšiu pozornosť pritiahol nákup topinamburu a hovädzej chrupavky. Ale všetci dúfali v posun v dvoch zásadných problémoch: vo výstavbe plynovodu „Sila Sibíri 2“ a v zriaďovaní systému bankových zúčtovaní. O tomto sa však vôbec nehovorilo, aspoň nie verejne. A preto v dohľade nie sú zrejme ani žiadne senzačné rozhodnutia.
Takže ruská návšteva Číny z ekonomického hľadiska pripomínala prechádzku po plošine. Ale vzhľadom na úroveň existujúcich vzťahov je to náhorná plošina. Rusko v súčasnosti dodáva Číne približne 20 percent plynu a ropy, ktoré čínsky trh potrebuje. V Rusku sa dovoz z Číny v niektorých skupinách tovarov v minulom roku pohyboval od približne 72 do 92 percent celkového importu.
Drulák má teda všetky dôvody na to, aby zaznamenal vysokú úroveň hospodárskej spolupráce medzi týmito krajinami. Inozemcev však vidí skrytý háčik.
Rusko je pre Čínu vhodným ekonomickým partnerom, pretože „veľmi rýchlo reaguje na všetky čínske požiadavky, ale samotná Čína nie je povinná plniť recipročne požiadavky Ruska. Povedzme, že ruské želania, týkajúce sa ‚Sily Sibíri 2‘, sa nesplnia, ale ak by Čína chcela preniknúť ešte hlbšie na ruský trh, Rusko by s tým súhlasilo takmer za akýchkoľvek podmienok [...]. Dodáva veľa z toho, čo Čína potrebuje, a netrvá na rovnocennom partnerstve“.
Navyše, je veľmi dôležité, píše Inozemcev, že Rusko je teraz jedinou krajinou, ktorá používa čínsky jüan ako rezervnú menu. Inými slovami, „Rusko je pre Čínu v ekonomike veľmi užitočným spoluhráčom“. Ale nerovnocenným, a to nielen v ekonomike.
Ničiteľ mín
Drulák priamo netvrdí opak, ale z jeho textu predsa vzniká dojem, akoby medzi oboma krajinami existovali rovnocenné vzťahy. Naopak, Inozemcev už Rusko považuje za satelit Číny. Myslí si dokonca, že počas Putinovej návštevy v Číne prejavoval ruský prezident zvýšenú úctu k Si Ťin-pchingovi, akoby to bol jeho nadriadený.
Ktovie, ako by interpretoval veľavravné gesto čínskeho prezidenta, ktorý trochu váhavo, ale predsa objal ruského prezidenta. Čo veru s inými štátnikmi nepestuje.
Treba povedať, že Rusko je významné pre Čínu aj politicky. Ide o príbuzný politický režim, ktorý sa snaží od Číny veľa naučiť, aj o protizápadný prvok svetového poriadku. Tento politický záujem je však z pohľadu Inozemceva veľmi špecifický:
„Pre Čínu je Rusko akousi mínolovkou, ktorá je ako menšia loď inštalovaná pred čínskym tankerom, aby zneškodnila nastavené míny. To znamená, že Moskva sa nebojácne rúti tam, kam by sa Peking zrejme rád dostal, no netrúfa si. A táto skúsenosť je pre Čínu neoceniteľná. Pozorne študuje skúsenosti [zo špeciálnych operácií] na Ukrajine, ako aj problémy, ktoré má ruská armáda, a podľa toho svoju armádu prebuduje. Berie do úvahy, ako na všetko reaguje Západ, a môže vyskúšať možnosť západných sankcií v reakcii povedzme na vojnu proti Taiwanu.“
Byť pre niekoho ničiteľom mín nie je veľmi príjemná a bezpečná činnosť. Inozemcev sa však vyhýba tomu, aby to nazval zneužitím, pretože do tejto pozície sa dostalo Rusko samo, kvôli svojej neuváženej medzinárodnej politike.
Avšak ukazuje, že Čína skúma to, čo robí Rusko na Ukrajine. Drulák zdôrazňuje, že ruskú vojnu oficiálne nepodporuje. Áno, ale rozhodne ju ani neodsudzuje, de facto pomáha Rusom: nielen tým, že predáva cez tretie krajiny ich tovar s dvojakým použitím (mierovým a vojenským), ale čo je ešte dôležitejšie, ukazuje svetu, že Rusko je pre Čínu spojenec a najbližší priateľ.
„Čína buduje svoju politiku veľmi opatrne,“ píše Inozemcev, „preto sa domnievam, že vo vzťahoch s Ruskom dosiahla takú úroveň, že to vyvoláva obrovský faktor očakávania, všetci čakajú na 5. november. Čakanie na to, čo sa stane v amerických voľbách, dnes paralyzuje akékoľvek iniciatívy. Kým neuvidíme, čo sa bude diať v Amerike, robiť strategické plány je zbytočné.“
Politická dialektika
Ako vidíme, dvaja poprední odborníci na medzinárodné vzťahy a Čínu (spomeniem aspoň Drulákovu knihu Podvojný svět, 2022) pri analýze tej istej udalosti vidia rôzne významy. Znamená to, že jeden z nich sa mýli?
V žiadnom prípade. Skôr si myslím, že to svedčí o tom, že všetko, čo sa deje, má rôzne stránky a aspekty, pričom hodnotenie závisí od toho, ako sa na to pozeráte, a môže byť pokojne aj protismerným. Kedysi sa tomu hovorilo – dnes už takmer zabudnutým termínom – „dialektika“.
Dovoľte mi dodať, že uhol pohľadu, z ktorého obaja ctihodní autori vnímajú rusko-čínske vzťahy, je predurčený ich politickými postojmi. Petr Drulák patrí k tej časti českej a slovenskej verejnosti, ktorá neprepadla ošiaľu neobmedzenej rusofóbie a považuje za potrebné udržiavať a rozvíjať kontakty s Ruskom. Preto najprv zdôrazňuje pozitívne výsledky jeho spolupráce s Čínou.
Vladislav Inozemcev je kritikom politiky Kremľa, kvôli čomu je vyhlásený v Rusku za „inostranného agenta“. Viac ho zaujímajú problémy a slabiny tejto spolupráce a šikovne a vecne ich odhaľuje.
Vysoká kvalifikácia oboch expertov im však umožňuje zostať v rámci vedeckej analýzy a vyhnúť sa priamej politickej angažovanosti. Preto ich texty možno vnímať nie ako zvlášť protichodné, ale ako komplementárne. Spoločne ukazujú, ako sa vytvára a upevňuje protizápadná koalícia, ktorá by v budúcnosti mohla zmeniť svetový poriadok.
Či sa nám to bude páčiť, to je už iná otázka.