Vallo s Vagačom milujú cyklotrasy a parkovacie miesta, ale neznášajú cyklistov a chodcov

Ako petržalský Staromešťan, respektíve staromestský Petržalčan, sa pohybujem po oboch mestských častiach väčšinou pre výraznú časovú úsporu ako vodič. Naposledy sa však stalo, že som musel vybaviť zásielku na pošte na staromestskom úrade a majúc viac času a nula detí na starosti som sa vybral do mesta na bicykli.

Cesta po petržalskej hrádzi vždy ujde ako dunajská voda, ktorú má v prípade krízy zadržať. Prvá komplikácia sa objavila za Starým mostom, kde som sa chcel konečne prvý raz previezť po slávnej Cyklo Avenue na dvoch kolesách. Vedel som, že bude prázdna (bola), a tak som sa chcel na ňu napojiť. To sa však ukázalo ako výrazný problém.

Semafory, ktoré primátor Vallo sľuboval nastaviť „optimálne“, sú totiž nastavené úplne katastrofálne. Autá z Dostojevského radu sa jednoducho nezmestia do priestoru jedného pruhu a zostanú stáť v križovatke, kde prekážajú tak chodcom, ako aj cyklistom, nehovoriac o električkách vo všetkých smeroch jazdy.

V momente, keď som prechádzal cez križovatku ja, šla spolu so mnou asi 10-členná skupinka študentov a situácia bola naozaj kritická. Tí sa pomedzi autá „preštrikovali“ pomerne rýchlo, ale predstava, že by prechádzali cez prechod mamičky s kočíkmi, bola veľmi znepokojujúca.  

Ja sám, keďže podľa pravidiel som im musel dať pred napojením sa na cyklotrasu prednosť, som si tiež pripadal ako slon v porceláne. Niekto by možno argumentoval, že sa to mohlo stať iba raz, ale veru nie.

Keďže som sa cez túto stavbu všetkých bratislavských stavieb o hodinu vracal aj naspäť, tú istú situáciu sa mi podarilo zadokumentovať opäť. Trúbiace autá, vyzváňajúce električky, proste poobedná magistrátom organizovaná idylka.

Stiesnenosť na prechode potom vystriedala náhla voľnosť trojmetrovej cesty a prvá myšlienka, ktorá mi prešla hlavou, bola, že keby aktivisti z radov Znepokojených matiek a Cyklokoalície používali mozog, tak by tú cestu normálne využili autá a nevznikali by život a zdravie ohrozujúce situácie spomaľujúce dopravu a prispievajúce k väčšej koncentrácii exhalátov v oblasti, ktoré som potom musel ako cyklista vdychovať. Veľmi pekne za túto nevyžiadanú možnosť ďakujem.

Potom som sa previezol cez Medenú, Kúpeľnú, Jesenského, Štúrovu a hore námestím SNP k Hlavnej pošte. Rozdrobené krajnice tu, jama tam, veľká jama na Jesenského, viď titulné foto, na námestí SNP takmer neviditeľné značenie pre cyklistov, o oranžových bodkách nehovoriac.

Najväčšie prekvapenie prišlo pri pošte, kde jednoducho absentovali cyklostojany a musel som si svojho tátoša prikovať k akejsi rúrke na stĺpe trakčného vedenia…

Tých prekvapení bolo cestou viac, napríklad v kontexte medializovanej „krádeže“ parkovacích miest hotelu Devín som si všimol, že úrad staromestského starostu Mateja Vagača stále okupuje od 7 do 17 dvanásť parkovacích miest, ktoré už dávno mohli byť začlenené pod systém PAAS v zóne SM0. Spomínate si ešte na rečičky progresívcov, že nebudú žiadne výnimky a sami pôjdu príkladom?

Nuž, základným kameňom mentálnej výbavy progresívnych politikov je, že obmedzujú najprv a predovšetkým „inostrancov“, a až nakoniec, ak vôbec, aj seba a svojich ľudí. Na druhej strane, ak ide o ideologickú tupinu, ktorá v mene akéhosi vysnívaného upokojenia dopravy obmedzí a ohrozí každého, nepoznajú brata a nadelia spravodlivo každému. Či už na kolesách, alebo so znepokojeným kočíkom.