Veľký problém s trestným oznámením na Hegerovu vládu

Po mediálnych výstupoch vládnych predstaviteľov, kde obviňovali bývalého ministra obrany Jaroslava Naďa z vlastizrady, prišlo k zobjektívneniu právnej reality v podobe racionálnejšieho zhodnotenia situácie okolo stíhačiek. Opatrne to naznačoval už Robert Kaliňák, keď v súvislosti s vlastizradou hovoril ako o politickom vyjadrení, a nie ako o trestnoprávnom pojme.

Spor o ústavnosť darovania

Rezort obrany v trestnom oznámení viní bývalú vládu z nezákonného darovania stíhačiek Ukrajine, nakoľko na to ako dočasne poverená vláda nemala zákonné a ústavné kompetencie. Na tejto skutočnosti sa zhoduje aj odborná obec, okrem iných aj Právnická fakulta Univerzity Komenského či ústavný právnik Bujňák.

Jaroslav Naď tvrdí, že darovanie bolo právne čisté a že k takémuto kroku ich oprávňovala právna analýza, ktorú si v tom čase nechalo ministerstvo vypracovať. Analýzu najprv minister Naď odmietol zverejniť, následne predseda vlády Heger tvrdil, že taká analýza neexistuje, len aby nakoniec Naď zverejnil šesťstranové anonymné vyjadrenie, ktoré sám nazval právna analýza.

Verejný ochranca práv Dobrovodský sa snažil využiť svoje kompetencie na to, aby sa dopátral k obsahu analýzy, no ministerstvo obrany, ako aj ministerstvo spravodlivosti mu odpísalo, že žiadnu takúto analýzu nemá. Pod rozhodnutie ministerstva obrany sa podpísal Jaroslav Naď ako vtedajší minister.

Keďže tento čin bol predmetom veľkej právnej a politickej diskusie o možnej trestnosti takéhoto postupu vlády a súčasné ministerstvo obrany podľa štátneho tajomníka Melichera rovnako tvrdí, že žiadna právna analýza neexistuje, rozhodlo sa ministerstvo konať vo forme trestného oznámenia. Podľa Melichera darovaním došlo k odzbrojeniu krajiny v čase, keď Ukrajina bola vo vojenskom konflikte s Ruskom, čo predstavuje vážne riziko pre obranyschopnosť štátu. Navyše vznikla verejnosti vysoká finančná škoda.

Vlastizrada už v trestnom oznámení nie je

Vlastizrada ako trestný čin nie je predmetom trestného oznámenia, aj keď podľa ministerstva obrany mohlo dôjsť darovaním lietadiel k sabotáži, čo je jeden z úkladov proti Slovenskej republike, z ktorých trestný čin vlastizrady pozostáva.

Sabotáž spácha ten, kto v úmysle poškodiť ústavné zriadenie alebo obranyschopnosť Slovenskej republiky zneužije svoje zamestnanie, povolanie, postavenie alebo svoju funkciu alebo sa dopustí iného konania preto, aby maril alebo sťažoval v tomto prípade plnenie dôležitej úlohy ozbrojených síl alebo spôsobil poruchu alebo inú závažnú škodu takejto inštitúcii.

V tomto prípade bude rovnako ako pri vlastizrade problém dokazovať úmysel. Úmysel poškodiť ústavne zriadenie tým, že boli darované bojové lietadlá Slovenskej republiky inej krajine. Možno to nazvať neznalosťou práva alebo potrebou zapáčiť sa v očiach zahraničných spojencov, ale nič nenasvedčuje tomu, aby bývalá vláda alebo Jaroslav Naď chceli štátu úmyselne uškodiť darovaním lietadiel.

Sám Naď tvrdil, že výmenou za stíhačky dostaneme iný systém protivzdušnej ochrany a finančnú kompenzáciu z prostriedkov Európskeho mierového nástroja, čo nemožno označiť ako úmysel škodiť. To, že tieto sľuby neboli z veľkej miery dodržané svedčí skôr o politickom či právnom amaterizme ako o sabotáži krajiny.

Porušovanie povinnosti by za iných okolností obstálo

Porušovanie povinnosti pri správe cudzieho majetku ako trestný čin už vo svojej podstate obsahuje možné konanie bývalej vlády. Toho sa dopustí ten, kto z nedbanlivosti inému spôsobí značnú škodu tým, že poruší všeobecne záväzným právnym predpisom ustanovenú povinnosť alebo povinnosť uloženú právoplatným rozhodnutím súdu opatrovať alebo spravovať cudzí majetok.

Bojové lietadlá boli majetkom všetkých občanov a ich darovaním bez právneho základu vznikla verejnosti zrejme značne vysoká škoda, ktorú súčasné ministerstvo obrany vyčíslilo na 420 miliónov eur za darovanie stíhačiek a 50 miliónov eur za darovanie systému PVO KUB.

Tento trestný čin nevyžaduje úmysel, ale stačí skutočnosť, že vláda mala vedieť z titulu svojho postavenia, ako správne postupovať. A porušenie všeobecne záväzného predpisu znamená porušenie zákona, v tomto prípade Ústavy SR, na ktorom sa zhodujú odborníci.

Aj pri zneužívaní právomocí je potrebné dokázať úmysel

Zneužívanie právomoci verejného činiteľa je trestný čin, ktorý opäť vyžaduje úmysel verejného činiteľa spôsobiť škodu alebo zadovážiť sebe neoprávnený prospech, ak prekročí svoju povinnosť alebo vykonáva svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu. Štátny tajomník Melicher v tomto prípade hovoril o konkrétnych konaniach bývalého ministra Naďa, ktorý mal ako verejný činiteľ v rozpore so zákonom podpisovať dokumenty odobrujúce darovanie stíhačiek.

Trestné oznámenie je pri tomto skutku smerované iba voči Jaroslavovi Naďovi. Opäť bude problematické z hľadiska dokazovania vyvodiť úmysel Naďa, že chcel spôsobiť škodu alebo zabezpečiť sebe prospech. Zo zverejnených informácií vyplýva, že vtedajšie dohody pri darovaní stíhačiek jednoducho neboli dodržané pre iné okolnosti ako tie, že mali byť iba zásterkou pri Naďovom úmysle škodiť Slovenskej republike.

Samotný záver bude na orgánoch činných v trestnom konaní, ktoré budú mať širší prístup k jednotlivým detailom a dôkazom. V prípade Naďa ako verejného činiteľa je aj teoreticky možné vzniesť obvinenie. O dosť väčší problém bude stíhať vládu ako kolektívny orgán v prípade sabotáže a porušovania povinností.

Problém s vládou ako kolektívnym orgánom

Ako prvý problém sa pri možnom rozpornom konaní bývalej vlády s Ústavou SR javí absencia záväzného konštatovania tejto skutočnosti. Tento záver môže prijať iba Ústavný súd, a ten ani v minulosti, ani v súčasnosti nemá na stole takto položenú otázku. Právnická obec na to má pomerne jasný názor, ale stále ide iba o nezáväzné posúdenie veci.

Druhý, omnoho závažnejší problém je v trestnom stíhaní vlády ako celku. Podľa Ústavy SR je vláda najvyšším orgánom výkonnej moci. Podľa záveru Ústavného súdu pod sp. zn. II. ÚS 31/1999 vládu nie je možné stotožňovať s ústrednými orgánmi štátnej správy, a preto treba z hľadiska vyvodenia trestnoprávnej zodpovednosti zistiť, či je vôbec možné vládu ako kolektívny orgán trestne stíhať.

Trestne možno stíhať iba právnické alebo fyzické osoby. Je zrejmé, že v prípade kolektívneho orgánu nemožno hovoriť o fyzickej osobe. Zákon pozná vyvodzovanie zodpovednosti pri rozhodnutiach kolektívnych orgánov v prípade právnických osôb, avšak obsahuje aj ustanovenie, ktoré vylučuje trestnú zodpovednosť konkrétnych subjektov. Medzi tie okrem zahraničných štátov a ich orgánov či iných subjektov patrí aj Slovenská republika a jej orgány. Zo zákona teda nemožno stíhať ministerstvo ako štátny orgán, ale možno trestne stíhať ministra ako zodpovednú osobu.

Vláda nie je trestne zodpovedná

Na základe Ústavy SR je teda vláda orgánom Slovenskej republiky, a to dokonca najvyšším. Z rozhodnutia Ústavného súdu ale vyplýva, že ju nemožno stotožňovať s ústredným orgánom štátnej správy, akým je napríklad ministerstvo. Vláda má teda postavenie sui generis, ktoré má veľmi špecifické a doteraz v trestnej rovine rozhodnutiami súdov neupravené postavenie. Podľa analogického výkladu ale možno dôjsť k záveru, že nemožno trestne stíhať vládu ako celok, pretože patrí medzi orgány Slovenskej republiky, ale možno stíhať jednotlivých členov vládnej moci.

V tomto smere sa prezentuje aj právna teória, podľa ktorej nie je účelné, aby štát trestal seba samého, nehovoriac ešte o tom, že by to v ľuďoch vyvolávalo zbytočnú nedôveru v právny štát (ktorá sa však musí upevňovať tvrdým postihom prípadného zneužitia moci jednotlivými fyzickými osobami) a navyše by aj tak tie najzásadnejšie tresty (napríklad trest zrušenia právnickej osoby) nemohli byť uložené, pretože jednotlivé orgány štátnej správy jednoducho musia fungovať, o Slovenskej republike ako celku ani nehovoriac.

Zákon o trestnej zodpovednosti právnických osôb teda pomerne jasne hovorí, že vláda ako štátny orgán Slovenskej republiky, ale aj iné inštitúcie ako Národná rada SR, Ústavný súd, prokuratúra či Súdna rada SR ako celky sú vylúčené z vyvodzovania trestnej zodpovednosti.

Z tohto dôvodu sa javí, že trestné oznámenie na vládu bude odmietnuté. Neexistuje totiž právna úprava, ktorá by definovala trestnú zodpovednosť vlády, a to ani v Ústave SR, ani Trestnom zákone či poriadku a ani v zákone o trestnej zodpovednosti právnických osôb. Ústava SR síce hovorí, že vláda je za výkon svojej funkcie zodpovedná Národnej rade SR, ale nejde o zodpovednosť trestnoprávnu. Národná rada môže vláde v prípade pochybení vysloviť nedôveru.

Vyšetrovať možno jednotlivcov

Uvedené ale neznamená, že orgány činné v trestnom konaní nemôžu pri vyšetrovaní darovania stíhačiek nájsť a začať vyvodzovať trestnú zodpovednosť voči konkrétnym osobám, ktoré sa nejakým spôsobom dopustili porušenia zákonov. To, samozrejme, za predpokladu, že porušenie zákona bude spĺňať rozmer trestného činu, pretože pri chýbajúcom úmysle, nedostatočnej závažnosti činu alebo absencii všetkých znakov trestného činu nemožno hovoriť o trestnej zodpovednosti za skutok.

V prípade darovania bojových lietadiel Ukrajine možno iba dúfať, že ak došlo k porušeniu zákona, bude vyvodená zodpovednosť voči konkrétnym osobám. V prípade vlády je tento boj dopredu odsúdený na neúspech. Zákon momentálne iba v teoretickej rovine, ale zato pomerne dôrazne vylučuje postih vlády ako celku. Nemožno ani rozumne očakávať, že v prípade obžaloby by sa k tejto veci súdy postavili opačne s iným právnym názorom.

Pre minimálne zadosťučinenie spravodlivosti v prípade, keď bývalá politická moc flagrantným spôsobom zrejme prekročila svoje právomoci ale bude žiaduce, aby sa vyšetrovanie nieslo v znamení profesionality a vyvodzovaní maximálnej zodpovednosti všetkých, ktorí sa podieľali na právne nedomyslenom ochudobňovaní štátu.

Pretože pochybné darovanie stíhačiek vyvolalo množstvo otázok o tom, čo všetko si môže vláda dovoliť. Uvedené platí o to viac, ak nemá trestnú zodpovednosť. Pomerne laxný prístup súčasnej moci k vyšetrovaniu tohto skutku prejavený v zle koncipovanom trestnom oznámení napovedá, že buď skutočne nemajú záujem vec riadne vyšetriť, alebo jednoducho nepoznajú základné právne rámce trestného práva.