Plánujú oživiť projekt vodnej elektrárne. Malebnú dedinku by zatopili, obyvatelia sú proti

Nad Ďubákovom, v ktorom žije niečo cez 70 prevažne starších obyvateľov, visí už desaťročia Damoklov meč v podobe plánu výstavby Prečerpávacej vodnej elektrárne (PVE) Ipeľ – Ďubákovo.

Pokiaľ predošlá vláda zámer pochovala, tá súčasná ho chce znova oživiť. Realizácia projektu by znamenala, že dedinka skončí pod vodnou hladinou novej nádrže.

Z dejín

Plán na vybudovanie takéhoto vodného diela sa objavil už na prelome 70. a 80. rokov minulého storočia. Podľa projektu mali elektráreň v Ďubákove tvoriť dve nádrže.

Tá horná by bola priamo na mieste dnešného intravilánu dediny. Elektrinu mali vyrábať štyri turbíny s výkonom takmer 600 megawattov. Išlo by tak o druhý najväčší výkon svojho druhu na Slovensku, po sústave na Čiernom Váhu.

Náklady na jej vybudovanie boli na začiatku 80. rokov odhadované vo výške zhruba štyroch až šiestich miliárd korún. Začiatok výstavby plánovali na rok 1996 a ukončenie v roku 2005. Podľa plánov sa mali obyvatelia Ďubákova po zatopení presídliť do novovytvorenej obce za kopcom.

Ďalší z variantov hovoril o tom, že by sa presťahovali do susedných obcí ako napríklad Kokava nad Rimavicou, takisto sa uvažovalo aj o vyplatení obyvateľov. Výstavba a vysťahovanie sa však nakoniec nekonali.

Oživenie projektu

O projekte PVE sa potom hovorilo ešte niekoľkokrát, naposledy pred zhruba deviatimi rokmi, keď ho chcela „oprášiť“ vláda Roberta Fica.

V roku 2020 ho však stopol vládny kabinet na čele s Igorom Matovičom a zdalo sa, že veľká vodná stavba definitívne skončí v zásuvke, ako nikdy nezrealizovaná.

Teraz však projekt PVE ožíva opäť. Súčasná koalícia tvrdí, že je potrebný z dôvodu stabilizácie elektrickej siete. Podľa ministra životného prostredia Tomáša Tarabu bol tento projekt v minulosti vo veľmi pokročilom štádiu prípravy, no neskôr bol zavrhnutý.

Vláda podľa neho rozhodla o oživení zámeru a ministerke hospodárstva Denise Sakovej určila, aby jej rezort do konca roka 2024 vypracoval finančný a projektový plán realizácie.

„Súbežne s tým postupne začneme rokovať aj o tom, kto by to vedel realizovať, aké konzorcium by tam vedelo vzniknúť,“ avizoval Taraba.

Nová hydroelektráreň by podľa vlády mala zabezpečiť dostatok elektrickej energie pre rozvoj hospodárskych aktivít, ako aj na postupný prechod na elektromobilitu. Rezorty životného prostredia a hospodárstva nateraz neuviedli, či počítajú s pôvodným plánom stavby, alebo s iným riešením.

„Slovenské elektrárne majú v súčasnosti prioritu dokončenia 4. bloku jadrovej elektrárne Mochovce. Zároveň vnímame postavenie prečerpávacej vodnej elektrárne ako mimoriadne zaujímavý projekt a budeme radi na ňom participovať s naším tímom odborníkov,“ uviedla hovorkyňa Slovenských elektrární, a. s. Oľga Baková.

Vodné dielo na Ipli s dvomi nádržami a týždenným cyklom prečerpávania by malo byť doplnkom jadrových elektrární.

To by znamenalo, že cez víkendy a po nociach, keď je spotreba nižšia, by nadbytočnú energiu využívala na prečerpávanie vody z dolnej nádrže do hornej. Cez pracovné dni, keď je spotreba najvyššia, by zase vodu vypúšťali z hornej nádrže cez potrubia s turbínami.

Vláda chce teda nájsť niekoho, kto by tento projekt vedel zrealizovať, a zistiť, aké náklady by si to vyžiadalo a kedy by sa mohlo s výstavbou začať. PVE však vyvoláva nevôľu a otázniky nielen u obyvateľov maličkej obce.

Rozporuplný plán

„Nedá sa žiadnym spôsobom hodnotiť efektivita a dosahy tohto vodného diela. Nás teda zaujíma, aké to bude veľké, ako by malo pracovať, ako by malo byť v tej krajine osadené,“ uviedla ekologička Svetového fondu na ochranu prírody Martina Paulíková.

Podľa nej toto všetko vyvoláva viacej otáznikov ako odpovedí. „Pretože nie je jasné, ako chce štát budovať takúto veľkú infraštruktúrnu stavbu pre potreby v podstate súkromného investora,“ dodala Paulíková.

Plánovaná výstavba vodného diela začala sťažovať život obyvateľom v Ďubákove už od roku 1982. Kvôli plánovanej vodnej nádrži bola v obci stanovená stavebná uzávera, takže úrad už nevydával stavebné povolenia na výstavbu nových nehnuteľností.

Obec sa postupne vyľudňovala a ľudia nemohli zveľaďovať svoje domy, čím klesala ich hodnota na pripravované vykupovanie.

Po sťažnostiach miestnych nakoniec Ústavný súd po viac ako 15 rokoch, v roku 1998, stavebnú uzáveru zrušil. Sudca Ústavného súdu dokonca skonštatoval, že išlo o teror štátu voči malým obciam.

Ďubákovo leží v lone prírody doslova na konci sveta. Vedie tam úzka, každoročne poctivo „plátaná“ asfaltka, ktorá končí v obci. Takýmto miestam ľudia zvyknú hovoriť, že tam líšky dávajú dobrú noc, alebo že sa tam aj muchy otáčajú.

V Ďubákove nemajú školu, krčmu a ani obchod. Centrom je obecný úrad a miniatúrne námestíčko s autobusovou zastávkou, z ktorej jedenkrát za deň idú autobusy do okolitého sveta, ako napríklad do Hriňovej či Poltára.

Kúsok od námestia stojí chátrajúca bytovka. V roku 1974 bolo totiž v Ďubákove založené stredisko Jednotného roľníckeho družstva (JRD) Pokrok Poltár a nad obecnou školou postavilo JRD „družstevnú“ bytovku pre šesť rodín.

Tá roky chátrala, až o ňu prejavili záujem dvaja bratia z okresného mesta, ktorí ju začali opravovať. Aký však bude jej ďalší osud je teraz otázne.

„Samozrejme, že tu elektráreň nechceme. Nikto sa nechce sťahovať preč. Nikto nechce, aby naša obec zanikla. V tomto období k nám chodia zvedavci, novinári, ale tí, ktorí rozhodli, že tu bude elektráreň, sem neprišli,“ povedal pre Štandard 83-ročný Ladislav, ktorý sa v Ďubákove narodil, neskôr odišiel za prácou do väčšieho mesta a na dôchodok sa na rodnú hrudu vrátil.

„Dvadsať rokov tu bola uzávera, teraz zas toto. My tu ale chceme byť. Ľudia kupujú prázdne domy na chaty. Veľa ľudí aj z Bratislavy. Stále sú na predaj. Ja som rodák odtiaľto. V minulosti som sa presťahoval do neďalekej Hriňovej, ale pred 20 rokmi sme sa vrátili s manželkou naspäť. Na dôchodok, dožiť. Kúpili sme dom a prerobili si ho,“ doplnil Ladislav. 

„Roky sme tu prežili, tak je ťažké každému odtiaľto odísť. Väčšinou tu totiž žijú starší ľudia. Ťažko to bude, nevieme, čo nás čaká,“ doplnila ďalšia obyvateľka.

„My turisti asi o veľa neprídeme. Príroda a jej krásy tu hádam zostanú. Určite sa to ale dotkne ľudí, ktorí tu žijú. Niektorí aj celý život. Pre nich je to ťažké, i táto neistota,“ doplnil Milan z Hnúšte, ktorí chodí do okolia Ďubákova na turistiku či huby pravidelne.

Krásy prírody v tejto oblasti vyhľadávajú turisti, hubári, či chatári už dlhé roky. Ich kroky vedú k 10-metrovej rozhľadni na vrchu Jasenina, ku ktorej vedie cez obec turistická značka.

Turisti neobídu ani Kaplnku Krista Pána na vjazde do obce. Kaplnku postavili obyvatelia v rokoch 1935 až 1941, keď bola aj vysvätená.

Mäsožravá rastlina

Iba málokto vie o rarite, ktorou sa táto lokalita môže pýšiť. V chránenom území Jasenina, ktoré sa nachádza v katastri obce Ďubákovo, rastie mäsožravá rastlina.

Ide o rastlinu s názvom rosička okrúhlolistá, ktorá kvitne práve v tomto období – od júla do augusta. V roku 1990 ju na Jasenine objavil tunajší ochranár prírody Ján Dobrocký.

Starí ľudia z Ďubákova tvrdia, že tam, kde Dobrocký rosičku objavil, bolo kedysi dávno morské oko. Rosička okrúhlolistá je na zozname chránených druhov a kvitne od konca júna do konca augusta.

Na chytanie hmyzu rosička využíva žľaznaté chĺpky umiestnené na listoch. Hmyz lapá pomocou lepkavej tekutiny.

Demografia obce

V Ďubákove už dlhodobo klesá počet obyvateľov. Ešte v povojnových časoch sa to tu hmýrilo životom a v asi 60 domoch bývalo približne 300 ľudí.

Od 70. rokov však mladá generácia začala postupne odchádzať do okolitých zindustrializovaných miest, a dedina začala pomaly vymierať.

V čase sčítania obyvateľstva v roku 2001 tu žilo už iba 127 ľudí. V roku 2013 to bolo 96 obyvateľov a pri poslednom sčítaní ich bolo 75.

„Bolo 75  obyvateľov, ale je ich už 77. Na trvalý pobyt sa prihlásili aj dvaja ľudia, ktorí tu majú chalupu. Zrejme si tu dali trvalý pobyt, aby pri zatopení chalupy dostali odškodné,“ vysvetlil dôchodca Ladislav, ktorý je zároveň otcom súčasného starostu.

Prípad ako cez „kopirák“

V podobnej neistote ako obyvatelia Ďubákova žili aj ľudia v dedinke Slatinka v okrese Zvolen. Viac ako 60 rokov tam čakali na zatopenie, z ktorého nakoniec nič nebolo.

Slatinčanov taktiež vyhnala z vlastných domov plánovaná megalomanská stavba priehrady. Vodné dielo Slatinka bolo plánované medzi Zvolenom a Zvolenskou Slatinou na rieke Slatina a malo zatopiť 12 kilometrov dlhé údolie s cennými biotopmi a ojedinelými prírodnými spoločenstvami.

Za obeť výstavbe mala padnúť aj dedina. Proti výstavbe vodného diela a zbúraniu obce bojovali takmer 30 rokov ľudia zo Združenia Slatinka, ktorí boli nakoniec úspešní.

Vláda a vtedajší minister životného prostredia Ján Budaj projekt zastavili. Dôvodom boli ekonomické argumenty, ale najmä obrovský negatívny zásah do prírody.

Nie je však vylúčené, že súčasná vládna garnitúra a ministerstvo životného prostredia na čele s Tomášom Tarabom prehodnotí a oživí aj tento projekt. Tak, ako pri Ďubákove.