Michal Čop

O tom, čo si myslieť o trojici Holečková, Mikloško, František Majerský, ktorí tvrdia, že by nehlasovali za ústavné zmeny s vládnou koalíciou, si spravme krátku skúšku správnosti. Ako by asi táto trojica hlasovala, ak by minister Erik Tomáš alebo niekto zo Smeru predložil návrh, ktorý by obsahoval zvýšenie opatrovného, čo je srdcová politická téma poslankyne Holečkovej?

Zachovali by sa rovnako „principiálne“ a hlasovali by proti len preto, že by museli hlasovať s predstaviteľmi koalície, ktorá slovami poslankyne Holečkovej „chráni svojich ľudí, prenasleduje sudcov, vyšetrovateľov“ alebo „neľudským spôsobom útočili na Máriu Kolíkovú (SaS) a robili z nej živý terč"?

Odpoveď je všetkým jasná.

Ten, komu Holečková a spol. svojím konaním pomáhajú pritom nie sú len progresívci, ale aj dvojica Smer a SNS, ktorým táto skupina dala priam nahrávku na smeč.

Predseda Majerský môže v lepšom prípade čakať na video, v ktorom sa Fico vysmeje návrhom KDH, keďže sa ukázalo že pre ne nemá podporu ani vo vlastnom poslaneckom klube.

No Fico môže hrať aj vyššiu hru.

Teraz totiž môže využiť rozpoltenosť poslaneckého klubu KDH, zodvihnúť ponúkanú rukavicu a prijať niektorý z verejných návrhov KDH alebo podať vlastný návrh zákona z kultúrno-etickej oblasti. Podľa toho, čo dnes vidíme v klube KDH, sa zdá, že výsledkom by bolo buď zničenie reputáciu KDH alebo rozbitie jeho poslaneckého klubu z ktorého by odišlo liberálne krídlo.

Na druhej strane sa dá povedať, že KDH opäť čaká boj o podobu strany. Teda o to, či sa presadí historická koncepcia dvojitej zakorenenosti KDH, o ktorej v 90. rokoch hovoril významný slovenský sociológ Vladimír Krivý a ktorú dnes presadzuje predseda KDH a podpredseda Viliam Karas.

Alebo liberálna koncepcia, ktorá ide v súlade s historickou líniou, ktorú v KDH razili Ivan Šimko a Mikuláš Dzurinda a ktorú dnes reprezentuje najmä dvojica Mikloško, Holečková.

Tá prvá trvá na tom, že strana musí ostať v kultúrno-etických témach konzervatívna aj keď bližšia jej je spolupráca s liberálmi. Druhá navrhuje opustiť konzervatívne pozície a naplno sa pripojiť k liberálom a progresívcom a vytvoriť akúsi slovenskú obdobu nemeckej CDU-CSU, ktorá je kresťanskou už len podľa názvu, no politický obsah je opačný.

Tento boj je, zdá sa, v KDH večný, veď čoskoro uplynie tridsať rokov od chvíle keď s ním Ivan Šimko začal. Je paradoxom doby, že František Mikloško vtedy stál na opačnej strane barikády a dnes pomáha stvoriť to, proti čomu kedy úspešne bojoval. Aj to bude podľa všetkého patriť k epilógu jeho politického príbehu.

Problém dnešného KDH je, že v ňom už niet silných osobností ako boli Ján Čarnogurský a Vladimír Palko a že František Mikloško zmenil stranu.

Osud hnutia je tak dnes v rukách dvojice Milan Majerský a Viliam Karas, ktorá však musí pre to, aby obhájila svoju pozíciu buchnúť po stole a jasne ukázať, že v strane nie je priestor na sabotáž a ideologické posuny smerom k CDU-CSU či podvolenie sa politickému obcovaniu s progresivizmom.  

No keď tak človek sleduje vývoj v hnutí, akosi je ťažké zbaviť sa pocitu, že dnes veľmi nie je ochota zdvihnúť hlavu a buchnúť po stole, a nevidieť ani vieru vo vlastné sily.