https://standard.sk/305547/pri-vzniku-samostatneho-slovenska-konzervativci-zavahali-nasledky-nesu-dodnes/

Aj na základe textov kolegov z Postoja mám pocit, že minimálne medzi „mladšou generáciou konzervatívcov“ o tom, že KDH v rokoch 1990 až 1992 pri národnej téme zaváhalo, nie je spor.

Odpoveď pána Čarnogurského mi však potvrdila hypotézu, ktorú som formuloval vo svojom prvom texte, a teda, že KDH sa v tom období nechalo zaslepiť Mečiarom a za zvrchovanosť nehlasovalo práve kvôli nemu. Samostatnosť aj napriek tomu prišla. Mečiar bol po čase odstránený, štát však pretrval. Akurát, že bol postavený na korupčných základoch, ktoré nás mátajú dodnes a sú súčasťou neschopnosti konzervatívcov presadiť sa.

Ako sa zmenilo KDH medzi rokmi 1990 až 1992

A tu sa už dostávam k tomu, v čom sa nezhodujem s Hanusom a Krivošíkom, teda k otázke ďalšieho vývoja a toho, prečo na Slovensku trpíme krízou konzervativizmu a prečo nemáme stabilnú, primerane silnú konzervatívnu stranu.

S Martinom Hanusom súhlasím v tom, že do značnej miery za to môže absencia lídra, ktorý by dokázal vystúpiť z geta KDH. No podľa mňa to nebol najmä dôsledok absencie istého šťastia či príliš veľkého ega niektorých členov KDH, ako naznačuje on vo svojom texte, ale toho, akou cestou sa rozhodlo vydať KDH, a teda aj slovenský konzervativizmus v rokoch 1990 až 1992.

To, čo sa udialo v KDH v tých rokoch, dobre ukazuje štúdia s názvom Slovensko a jeho regióny od sociológov združených okolo profesora Vladimíra Krivého, ktorá bola v 90. rokoch veľmi populárna (a ktorú cituje aj Hanus). Krivý v nej v súvislosti s KDH konštatuje tri zaujímavé trendy.

Prvý je, že medzi rokmi 1990 až 1994 sa zoslabila väzba medzi KDH a voličmi rímskokatolíckeho náboženstva a posilnila sa u voličov bez vierovyznania (s. 125 – 127).

Druhý je, že v KDH sa v tomto období mierne oslabila väzba s vidieckym voličom, no jasne posilnila väzba s mestským voličom, najmä Bratislavou, v menšej miere aj Košicami a Prešovom (s. 115 a 121). Výsledkom je, že KDH v tých voľbách najviac narástlo v Bratislave (zo 6,75 na 12,4%). Mimochodom, Krivý v danej publikácii konštatuje, že „voľby 1994 vyhrala dedina“ (s. 121).

A po tretie, táto práca bola populárna preto, že ukázala súvis medzi voličmi HSĽS a HZDS. Pre nás je však zaujímavé, že autori v nej konštatujú, že aj keď po prvých voľbách sa prekrývali najmä územné zisky HSĽS s KDH a SNS, v každých ďalších voľbách sa už v prípade KDH toto spojenie zoslabovalo, pričom jeho úlohu prebralo najmä HZDS.

Krivý teda ukazuje, že KDH sa medzi rokmi 1990 až 1992 stalo menej zaujímavým pre tradičných voličov takzvaných ľudových (národných) strán. Čiže pre vidieckych, nábožensky založených, ekonomicky skôr ľavicovo orientovaných voličov.

Z toho vyplýva, že v tomto období sa čiastočne zmenilo DNA strany a konzervatívcov všeobecne, keďže tí sa začali, obrazne povedané, sťahovať z dediny do mesta. Výsledkom bolo, že značná časť nespokojných, najmä vidieckych či ľudových voličov od KDH odišla k HZDS, v menšej miere k SKDH či SNS. Naopak, kresťanskí demokrati sa dostali do spoločného koša k stranám ako VPN, neskôr SV (Spoločná voľba), či DS. A ešte neskôr SDKÚ, OĽaNO, Sieť, Za ľudí a mnohým ďalším, ktoré operujú v tomto segmente a sú zamerané viac-menej na toho istého mestského voliča.

Povedané dnešným jazykom, KDH sa v tomto období stalo stranou, ktorá sa zamerala najmä na voliča z tábora, ktorý dnes bratislavská kaviareň nazýva „demokratickým voličom“ a stratilo podporu v ostatných vrstvách obyvateľstva.

Dedičstvo Andreja Hlinku

Dá sa to povedať ešte inak. Martin Hanus smerovanie KDH a odmietnutie zvrchovanosti Slovenska pomerne zaujímavo spája s príbehom tajnej cirkvi. Hanus píše: „Mnohí vedúci predstavitelia hnutia vyšli z prostredia tajnej cirkvi Jukla a Krčméryho, obaja boli za zachovanie Československa, odmietali nacionalizmus a hneď od začiatku aj Mečiarove spôsoby.“

S tým sa určite dá súhlasiť, ale aj keď dosah Krčméryho a Jukla bol okolo roku 1989 skutočne impozantný, je potrebné uvedomiť si, že stále tvoril menšinovú časť katolíckej cirkvi, pričom väčšina mala na viaceré udalosti v dejinách rozdielny názor (netvrdím, že správny). Jasne sa to ukázalo aj pri samostatnosti Slovenska, kde tretí generál tajnej cirkvi, kardinál Korec (aj Martin Hanus mu pripomína jeho zvláštny postoj voči Vladimírovi Mečiarovi) zastával odlišné stanovisko ako Krčméry a Jukl.

Ale tu je dôležité si uvedomiť, že Korec v tomto príbehu predstavuje aj symbol akéhosi hlinkovského katolíckeho prúdu, ktorý v sebe spája kresťanské, národne a sociálne cítenie, a ktorý ostal aj napriek štyridsiatim rokom komunistického útlaku tradičným a asi aj väčšinovým katolíckym postojom. Okrem sociologických štúdií profesora Krivého sa to ukázalo aj v tom, že po vyhlásení zvrchovanosti nechali biskupi po celom Slovensku rozozvučať zvony na kostoloch.

KDH však vtedy tento prúd nereprezentovalo. V jednej z najdôležitejších otázok svojej doby bolo inde ako značná časť voličov, ktorých chcelo zastupovať. Výsledkom bola strata tretiny členov strany, ku ktorej došlo po odchode Klepáčovej skupiny, a odcudzenie sa značnej časti voličov, ktorí mali na vec zjavne iný názor. A tu treba pripomenúť, že pohľad po tridsiatich rokoch ukazuje, že to bol legitímny názor.

Mestský volič tlačí stranu k liberalizácii

Aké to malo dôsledky?

Krivý síce konštatuje, že KDH takýmto postojom získalo „dvojitú zakotvenosť,“ teda „jednak v tradičnom až sociálnokonzervatívnom prostredí, jednak v modernejšom urbánnom prostredí“ (s. 116), ale neskorší vývoj ukázal, že KDH vinou toho taktiež v oboch prostrediach stratilo schopnosť rásť a uzatvorilo sa do geta KDH. Inak povedané, pre vidieckeho voliča tvorilo KDH súčasť mestského mainstreamu a pre mestského liberála tvorilo súčasť vidieckej „zaostalosti,“ ktorá bránila rozvoju Slovenska. Navyše, trendy v spoločnosti sa vyvíjali tak, že tieto dva prúdy, ktoré sa KDH rozhodlo reprezentovať v rokoch 1990 až 1992, sa od seba čoraz viac vzďaľovali.

Preto KDH nemohlo vyprodukovať lídra, ktorý by stranu vytiahol z jej geta. A preto bolo 10 percent, ktoré strana získala vo voľbách v roku 1994, stropom, ktorý bola takto ideologicky zakorenená strana schopná dosiahnuť. Neskôr, keď na mestskom poli začali pôsobiť strany ako ANO, SDKÚ, Most-Híd, Sieť, SaS či OĽaNO, a na opačnom konci boli zas strany ako HZDS, SNS, Smer a ďalší, mali, skrátka, voliči oboch táborov zaujímavejšiu ponuku.

Čo je však pre našu tému ešte dôležitejšie, je to, že ak sa strana v rokoch 1990 až 1992 rozhodla opustiť priestor ľudovej strany, bolo zákonité, že v nej bude pokračovať proces prispôsobovania sa mestskému voličovi, teda proces liberalizácie. Je predsa logické, že ak chce konzervatívna strana zaujať mestského voliča, musí upustiť od konzervatívnych princípov. Spor s Mikulášom Dzurindom bol preto prirodzeným pokračovaním cesty, ktorou sa KDH rozhodlo ísť v prvých rokoch po páde komunizmu.

CDU, alebo PiS?

Pri pohľade na európskych konzervatívcov totiž vidíme, že kresťanská demokracia môže mať v konečnom dôsledku len dve podoby. Buď to bude strana typu nemeckej Kresťanskodemokratickej únie, teda mestskej strany, ktorá je konzervatívna len „na papieri,“ ale v skutočnosti je na nerozoznanie od liberálov, alebo to bude strana typu poľskej strany Právo a spravodlivosť, teda skôr ľudovej strany, ktorá skutočne háji konzervatívne hodnoty.

Aj keď Hanus s Krivošíkom odmietajú prirovnanie Slovenska s Poľskom (a pripúšťam, že v prípadoch, ktoré uvádzajú, majú pravdu), mne sa predsa len zdá, že Poľsko tu pre nás môže poslúžiť ako dobrý príklad. Aj tam je, dokonca ešte vo väčšej miere ako na Slovensku, populárne delenie krajiny na dve časti. To, čo tu predstavuje „demokratický volič“ a „nedemokratický volič“, u nich volajú „Poľsko A“ a „Poľsko B“. Zjednodušene povedané, zatiaľ čo „Poľsko A“ tvoria skôr liberálne, sekulárne, mestské vrstvy obyvateľstva, ktoré volia Občiansku platformu, „Poľsko B“ tvoria skôr konzervatívne, religiózne malomestské a vidiecke vrstvy, ktoré volia Právo a spravodlivosť.

Ako som už na dvoch príkladoch (Krivý, Korec) ukázal, slovenskí konzervatívci zdedili po páde komunizmu hlinkovskú líniu, čo bol prúd značne podobný „Poľsku B,“ teda voličom PiS. Samozrejme, nie úplne, ale v základných rysoch, teda zameraním viac na vidieckeho, sociálne, národne a religiózne orientovaného voliča, určite.

Ale KDH sa túto skupinu voličov rozhodlo v prvých rokoch svojej existencie čiastočne opustiť. Jediný smer, ktorým sa mohlo otočiť, bol k mestským voličom, čo bol však zákonite liberalizujúci smer nemeckej CDU. Preto začalo v strane rásť duo Šimko-Dzurinda. Navyše, toto duo to malo v štruktúrach KDH ľahšie, pretože strane chýbala tretina členov, ktorá by pravdepodobne nebola naklonená liberalizácii hnutia. A tiež preto, že mentalita člena KDH už bola iná ako v rokoch 1990 až 1992.

Dzurinda je len dôsledok

Potom prišlo to, čo všetci moji kritici považujú za kľúčový moment nášho konzervativizmu, teda súboj s Dzurindom. Jeho výsledkom bolo, že tí, ktorí sa rozhodli kráčať liberálnou cestou CDU, odišli do novovzniknutej SDKÚ, kde sa postupne zmenili na skorumpovaných eurohujerov.

S mojimi kritikmi súhlasím v tom, že súboj s Dzurindom bol pre KDH zlomovým momentom. Už v prvom texte píšem, že konzervatívci tento súboj nerozchodili dodnes a paralyzuje ich už dvadsaťpäť rokov (pozri posledné príklady– Kabina, Heger). Ale nemyslím si, že to, čo sa stalo v roku 1992, bolo oproti tomu „len záchvevom,“ ako to formuloval Martin Hanus.

Mám na to minimálne dva dôvody.

Prvý som popísal vyššie, keď som sa snažil ukázať, že súboj s Dzurindom bol len pokračovaním cesty, na ktorú sa KDH a s ňou takmer celý slovenský konzervativizmus vybrali v roku 1992. Takisto treba chápať aj situáciu po Dzurindovi a nekonečné flirtovanie KDH s liberalizmom (k tomu viac neskôr).

Druhý je, že súboj s Dzurindom neznamenal ideologickú zmenu alebo nasmerovanie na iný typ voliča, tak ako sa to udialo v roku 1992. Naopak, súboj s Mikulášom Dzurindom znamenal „len“ udržanie dvojitej zakorenenosti KDH.

Na záchvev to sú príliš veľké dôsledky.

Liberálne mentálne geto

Ďalším dôsledkom zamerania sa na mestského voliča je to, že konzervatívci sa okrem politického dostali aj do mentálneho zajatia liberalizmu. To na nich malo a má ďalekosiahle dôsledky. Už som ukázal, ako to viedlo k snahám o liberalizáciu KDH Mikulášom Dzurindom. Ale niekdajší líder SDKÚ nie je ojedinelý prípadom. Naopak, konzervatívci sa jeho cestou vyberú takmer vždy, keď sa chcú vymaniť zo svojej dvojitej zakorenenosti.

Platí to tak pre Daniela Lipšica, ktorý odišiel z pozície podpredsedu KDH a založil stranu Nová väčšina, ako aj Radoslava Procházku, ktorý odišiel z rovnakej funkcie a založil stranu Sieť. Platí to pre Alojza Hlinu, ktorý sa pokúsil o pakt s progresívcami, ako aj Juraja Šeligu s Veronikou Remišovou, ktorí sa pokúšali o spojenie s liberálmi pod krídlami Andreja Kisku. No a platí to aj pre Milana Krajniaka, ktorý sa spojil s multioteckom Borisom Kollárom, pričom jeho životný štýl nie je ničím iným ako výkrikom liberálnej kultúry. A rovnako to platí aj pre charizmatikov, ktorí v OĽaNO nevytvorili alianciu s nikým iným ako s liberálmi.

Na otázku, prečo je to tak, sa na Slovensku automaticky ponúka odpoveď „lebo Fico“ (predtým „lebo Mečiar“). Netvrdím, že na tom nie je kus pravdy. Ale nemyslím si, že to je celá odpoveď.

Kam sa podeli voliči HZDS

Ukazuje to aj pohľad do roku 1999, keď vznikla strana Smer. Jej zakladateľ Robert Fico sa ju medzi rokmi 1999 až 2002 snažil profilovať ako takzvanú „novú ľavicu“, o čom svedčil aj jej pôvodný názov, Smer- tretia cesta, čo bol odkaz na politický štýl britského premiéra Tonyho Blaira. Ficovi sa však nepodarilo napodobniť úspech britského vzoru. S treťou cestou oslovil len bývalých voličov SDĽ, KSS a ďalších ľavicových strán, čo mu vo voľbách v roku 2002 stačilo „len“ na tretie miesto.

Po nich však Fico prehodnotil svoju stratégiu a uvedomil si, že voličský potenciál svojej strany môže výrazne zväčšiť, ak sa okrem ekonomicky ľavicového voliča zameria aj na národný a konzervatívny segment. Výsledkom bolo zanechanie politiky tretej cesty a zameranie sa na ľudového voliča. To sa v roku 2004 pretavilo aj do zmeny názvu strany, ktorá sa odvtedy volala Smer-sociálna demokracia. A v nadchádzajúcich a každých ďalších voľbách aj do výhry.

O tom, že toto spojenie zaujalo aj konzervatívnych voličov, svedčí fakt, ktorý spomína aj Martin Hanus, teda, že zhruba v tomto istom čase, keď Smer menil názov strany, v KDH s prekvapením zistili, že Fica volí, rovnako ako KDH, približne tretina praktizujúcich kresťanov. Teda zhruba tí istí voliči, ktorí krátko po revolúcii volili KDH a neskôr sa stali voličmi HZDS.

Zrejme nebude náhoda, že približne v tom istom čase, keď sa na ľudového voliča preorientoval Smer, vznikla v Poľsku strana Právo a Spravodlivosť bratov Kaczynských a v Maďarsku sa na čelo Fideszu vrátil Viktor Orbán, ktorý stranu postupne premenil na dominantný politický subjekt. Z tejto perspektívy sa zdá, že zatiaľ čo za našimi severnými a južnými hranicami sa na začiatku nového tisícročia formovali silné konzervatívne strany, ktoré odvtedy vyhrávajú voľby a sú poslednými baštami konzervatívcov v Európe, slovenským konzervatívcom ušiel vlak, na ktorý namiesto nich nasadol Robert Fico.

Konzervatívci vo svete anywheres

Slovenský spoločensko-mediálny naratív by povedal, že to je samozrejmé, pretože do Smeru, ktorý vedie populista s autoritárskymi sklonmi menom Robert Fico, sa preliali bývalí voliči populistu s autoritatívnymi sklonmi menom Vladimír Mečiar.

Podľa mňa to však nie je správna odpoveď. Skôr si myslím, že našim konzervatívcom sa stalo to, čo ich britským (či americkým) kolegom. Po brexite to v knihe The Road to Somewhere opísal David Goodhart. Táto kniha vysvetľuje brexit ako boj medzi dvoma skupinami obyvateľstva, ktoré autor nazýva „Somewheres“ a „Anywheres.“ Hlavný rozdiel je v tom, že somewheres veria na kolektívne identity ako náboženstvo, národ, spoločnosť a podobne (a preto hlasujú za odchod). Na druhej strane anywheres sú hlavne individualisti schopní prežiť v akomkoľvek meste globalizovaného sveta (a preto hlasujú za zotrvanie). V Spojenom kráľovstve pritom podľa autora tvoria anywheres zhruba 20 až 25 percent spoločnosti, somewheres približne polovicu.

Ale anywheres sa cítia (nielen) morálne nadradení, sú netolerantní k iným ako liberálnym názorom, a samozrejme, oni sú tí, ktorí ovládajú mediálny diskurz. Spoločenské dôsledky toho môžeme vidieť v celom západnom svete. Príklady dobre poznáme- homosexuálne zväzky, migrácia, potraty, najnovšie už aj transagenda. Vo všetkých týchto a ďalších otázkach si konzervatívci prestali klásť otázku, čo by sme mali robiť a pýtajú sa, čo ešte si môžu dovoliť povedať bez toho, aby boli označení za extrémistov. Aj keď v skutočnosti extrémne názory tu zastáva opačná strana.

Inak, Goodhartova kniha je cenná aj v tom, že ukazuje, že rozdiel medzi somewheres a anywheres nie je delenie na elitu a luzu a tiež, že medzi somewheres je len zopár ľudí s autoritárskymi sklonmi. Drvivá väčšina z nich nie sú ani hlúpi rasisti, ani zaostalí radikáli, ale ľudia s legitímnymi názormi na svet a spoločnosť. To je dobré uvedomiť si aj v našom kontexte.

Problémom našich konzervatívcov teda nie sú chýbajúci voliči, ale to, že rovnako ako britské politické a spoločenské elity, aj oni ostali zväčša uväznení vo svete anywheres. A na rozdiel napríklad od Fica, Kaczynského, Orbána, ale aj Trumpa, De Santisa, Cummingsa, či Faragea a ďalších, sa z neho nedokázali vymaniť. Výsledkom boli neustále pokusy preraziť vo svete zarámcovanom liberálnym naratívom, čo sa zákonite muselo skončiť buď neúspešne, alebo splynutím s liberálnym naratívom, čo v posledných dňoch exemplárne predviedol dosluhujúci premiér Eduard Heger.

Konzervatívny kŕč

Napokon, výsledok takéhoto premýšľania vidíme aj v dnešných dňoch. Spojenie s liberálmi sa kvôli čoraz väčšej radikalizácii tohto smeru rozpadlo, čo si až na premiéra uvedomujú aj konzervatívci (pozri postup KDH). Ale mentálna uzatvorenosť konzervatívcov v liberálnom gete spôsobila, že si nevieme nájsť žiaden nový priestor, kde by sme sa mohli posunúť. Nemáme žiaden nápad, ako z toho von a tak len prestupujeme na mieste a čakáme, kto a ako problém rozhodne bez nás. A my budeme opäť len do počtu. Povedané dnešným jazykom, nevieme byť influenceri, sme len followeri. Alebo ako hovorí Norbert Boltz, sme ľudia, ktorí sa boja hlavne „toho, že svojím názorom vybočia."

A to je aj moja odpoveď na text Lukáša Krivošíka. Ak sa Krivošík sťažuje na slabú akcieschopnosť, toto je jej dôvod. Ja si však na rozdiel od neho myslím, že jej korene ležia aj v histórii KDH.

Mimochodom, keď preferencie KDH klesli pod päť percent, hnutie hneď skúsilo to, čo mu odporúča Krivošík – našli lídra, pri ktorom sa nedá povedať, že by nevedel upútať pozornosť. Hlinovým problémom však nebolo ničnerobenie. Ale to, že sa už nespočetnekrát pokúsil rozbiť hlavou múr a spraviť z KDH CDU. Výsledok bol rovnaký ako vždy.

Ako ďalej?

Na otázku, čo sa s tým teda dá robiť, by sa dala uskutočniť celá konferencia. Možno aj séria konferencií. Mne napadajú hlavne dve veci. Prvou je prestať sa neustále pozerať na to, čo si o nás myslí liberálna časť spoločnosti. To znamená ich médiá a ďalšie elity. Oslobodiť sa od nich a skúsiť sa reálne poobzerať po voličoch a témach, ktoré môžeme reprezentovať.

https://standard.sk/223312/preco-nestaci-hladat-slovenskeho-trumpa-americka-lekcia-slovenskym-konzervativcom/

Druhou je začať budovať zdravé konzervatívne podhubie. Už v lete minulého roka, po tom, čo Najvyšší súd USA zrušil rozhodnutie v prípade Roe vs Wade, som upozorňoval na to, že bez organizácií ako Federalist society, ktorá systematicky vychováva konzervatívnych profesionálov, by niečo také nebolo možné, keďže Trump by nenašiel konzervatívnych sudcov, ktorých by mohol na uprázdnené posty na Najvyššom súde vymenovať. Inak povedané, ak by pred štyridsiatimi rokmi niekto nezačal v USA systematicky prepájať a vychovávať právnikov a sudcov, dnes by tam len ťažko našli sudcov, ktorí by boli ochotní postaviť sa elitám z anywheres a presadzovať konzervatívne hodnoty. Ak sa pozrieme do vlastných radov, musí nám byť jasné, že práve túto úlohu sme dramaticky zanedbali.

Záver

Na záver by som už len chcel pripomenúť, že som sa snažil ukázať, že to, čo sa udialo v KDH medzi rokmi 1990 až 1992 a čo vyvrcholilo pri hlasovaní o zvrchovanosti Slovenska, malo ďalekosiahle následky. Najhlavnejším z nich bolo, že slovenskí konzervatívci vtedy vykročili na cestu od ľudového voliča k mestskému. Výsledkom bolo, že konzervatívci ostali politicky zaseknutí v dvojitej zakorenenosti a mentálne vo svete liberálnych elít. To konzervatívcov zväzuje natoľko, že stratili schopnosť vlastného slobodného uvažovania.