Bývalá šéfredaktorka Biskupických novín: Po kritike magistrátu ma čakali sankcie

Do konca júla ste boli šéfredaktorkou Biskupických novín, pravidelného mesačníka MČ Podunajské Biskupice. Čo všetko ste mali na starosti?

Ja som bola zamestnaná v mestskej časti Podunajské Biskupice na plný úväzok od roku 2017, keď som začínala ešte ako referentka na oddelení školstva a kultúry a o pár mesiacov neskôr som nastúpila po pani Kostkovej na pozíciu šéfredaktorky Biskupických novín.

Nemala som žiadnu redakciu, ani kolegov, tie noviny som tvorila sama. Mojou úlohou ich bolo naplniť obsahom, to znamená článkami, zaujímavosťami z mestskej časti, ale aj inzerciou, teda som musela komunikovať aj s inzerentmi.

No a tým, že bolo moje súkromné číslo uverejnené v novinách, tak mi často s mnohými problémami telefonovali aj samotní Biskupičania, takže som veľakrát zastávala aj úlohu takzvaného prvého kontaktu mestskej časti a snažila som sa ich nasmerovať na kompetentných na úrade, ktorí by im pomohli s ich problémom.

Ako šéfredaktorka ste zažili troch starostov mestskej časti. Mali ste počas tohto obdobia s nimi nejaké problémy?

Začínala som ešte počas funkčného obdobia Alžbety Ožvaldovej, neskôr bol starostom Zoltán Pék a teraz Roman Lamoš, ktorý bol predtým mestský poslanec. Ako šéfredaktorka som, samozrejme, komunikovala aj s poslancami a dostala som do novín rubriku Priestor pre poslanca, ktorá bola po celý rok pre všetkých poslancov k dispozícii.

Tí ju však využívali väčšinou len pred voľbami. Ale napríklad terajší pán starosta Lamoš priestor využíval dosť často a sám dobre vie, aký to bol veľakrát boj, zverejniť jeho názor v novinách za minulého vedenia. No aj napriek častým výhradám vždy uverejnený bol.

No a práve za starostovania Romana Lamoša ste na pozícii šéfredaktorky skončili a od augusta už nie ste ani zamestnankyňou miestneho úradu. Čo sa stalo?

Prvýkrát si ma zavolal starosta Lamoš na koberček, keď som na svojom osobnom profile na sociálnej sieti uverejnila súhlasné stanovisko hlavného architekta Bratislavy pána Šujana k výstavbe päťpodlažnej bytovky s podzemným parkoviskom hneď oproti osemstoročnému Kostolu Svätého Mikuláša v Podunajských Biskupiciach, čo je pre mňa absolútne neakceptovateľné.

Starosta bol podľa jeho slov veľmi pobúrený, že som takéto niečo uverejnila. Neskôr som mala opäť problémy, keď som zverejnila masívnu urbanistickú štúdiu zóny Závodná, kde si developer zjavne na žiadosť pána primátora urobil rozšírenú urbanistickú štúdiu aj na pozemkoch, ktoré nevlastní, čiže na súkromných pozemkoch. Pritom som sa len pýtala, ako si to môže dovoliť. 

V oboch prípadoch som vedeniu mestskej časti povedala, že ja si uvedomujem, že som zamestnancom mestskej časti. Moje príspevky hoci sa týkali mestskej časti Podunajské Biskupice, nijakým spôsobom sa nedotýkali vedenia mestskej časti a teda môjho zamestnávateľa. Písala som ich ako obyvateľka Podunajských Biskupíc, ako mama detí, ktorá tu rovnako žije ako ostatní a považuje za dôležité sa vyjadriť.

Najväčšie problémy ale prišli po vašom príspevku o bufete na Železnej studničke, ktorý hlavné mesto v minulosti zrekonštruovalo a teraz ho prenajíma.

Ja úplne neviem, či to spolu súvisí, ale zrejme áno. Môj príspevok o takzvanom Žufete na Železnej studničke, ktorý som navštívila s deťmi ešte na začiatku letných prázdnin totiž rozvíril vody.

Podotýkam, že opäť na mojom osobnom profile som sa zamyslela nad tým, že pokiaľ je to mestský bufet, tak by mal byť pre všetkých, to znamená prispôsobený širokej skupine ľudí výberom jedál a nápojov a rovnako by mal byť aj pre tých, čo majú hlbšie do vrecka.

No a tento môj príspevok bol dosť šírený a rozpútala sa okolo neho intenzívna diskusia. Na ďalší deň som dostala textovú správu, že sa mám zastaviť u pána starostu.

Ako toto stretnutie prebiehalo?

Hneď na začiatku mi pán starosta Lamoš povedal, že vždy, keď ide na magistrát a potrebuje niečo vybaviť pre Podunajské Biskupice, tak má na tanieri to, že zamestnáva Činovskú. Pretože oni všetko sledujú a sledujú aj môj osobný profil na sociálnej sieti.

Takto doslova to povedal. Následne mi prítomný prednosta úradu odkázal, že mi rušia homeoffice, ale keďže kanceláriu pre mňa nemali, mala som si sadnúť do zasadačky. No a samozrejme mi mali znížiť plat. 

No a keď som sa pýtala, ako si vlastne moju pracovnú činnosť v zasadačke predstavujú a rovnako ako odôvodnia zníženie môjho platu, veď to predsa nejde napísať, že dôvodom je moja kritika smerom k magistrátu, tak mi odkázali, že vlastne so mnou do budúcna nepočítajú a bude sa meniť organizačná štruktúra.

Ja som nakoniec tieto podmienky neprijala a ku koncu júla som na úrade, ale aj v pozícii šéfredaktorky skončila.

Viete čo bude teraz ďalej s Biskupickými novinami?

Tvorbu novín vraj budú riešiť externe. Najbližšie by mali noviny vyjsť až v septembri, čo bude ďalej naozaj, neviem. Ale samozrejme chcem byť nápomocná, pretože pre mňa tie noviny znamenali predovšetkým informovanie verejnosti, hlavne tých ľudí, ktorí nemajú internet, alebo nie sú na sociálnych sieťach.

A bohužiaľ žijeme práve v takej dobe, keď sa komunikácia obmedzuje len na príspevky na sociálnych sieťach a dôležité informácie ľudia nemajú teda odkiaľ čerpať, preto sú pre mňa noviny dôležité.

Okrem práce v novinách sa angažujete a pomáhate aj v TV Bratislava. Vieme však, že aj tá si prechádza nie najlepším obdobím.

Ja som dokonca v TV Bratislava začínala, čo už je zhruba pred sedemnástimi rokmi. Televízia vtedy vznikla na podnet hlavného mesta s cieľom informovať obyvateľov o dianí v Bratislave prostredníctvom nezávislého média.

Bolo to práve po mojom návrate zo štúdii v Anglicku a moje prvé pracovné kroky smerovali tam. No a po tom, ako primátor Vallo na začiatku svojho druhého volebného obdobia zrušil s TV Bratislava zmluvu o spolupráci, ma oslovila pani majiteľka Mária Urlandová s ponukou na spoluprácu, hoci mi vysvetlila, že situácia nie je jednoduchá.

No a tak ako pri novinách, aj pri televízii mi záleží na tom, aby ľudia boli informovaní, tak som ponuku prijala.

Čo vlastne stálo za zrušením zmluvy zo strany hlavného mesta?

Podľa štatútu Mediálnej a kultúrnej komisie sa k výpovedi mala vyjadriť komisia, ako
poradný orgán. Komisia to neprerokovala na podnet Magistrátu, ani na náš podnet, dokonca o tom nevedeli ani poslanci a starostovia.

Pritom práve o aktivitách v mestských častiach a činnosti poslancov sme najviac informovali, čiže sa ich to dotýka. Komunikovaným dôvodom ukončenia spolupráce bolo šetrenie financií na magistráte. Ale nie som si o úprimnosti tohto dôvodu vôbec istá.

Stačí sa totiž pozrieť na výrobu relácie s názvom Diškurz Klarisky, ktorú vyrábalo Bratislavské kultúrne a informačné stredisko (BKIS). Náklady len na jednu epizódu boli nad 10 -tisíc eur a vianočná epizóda stála dokonca až 15 -tisíc, pritom sledovanosť mali tieto relácie len v desiatkach videní.

Veď len Metropolitný inštitút už má stovku videí. Na rozdiel od TV Bratislava, ktorá za 14 300 eur mesačne vyrábala celý mesiac denné spravodajstvo, denný magazín, ktorý tvorila reportáž, hosť v štúdiu a dvakrát týždenne diskusná relácia. V podstate TV Bratislava stála občana 30 centov ročne a každý deň mohol mať aktuálny program.

S neporovnateľne vyšším dosahom, čo dokazuje prieskum. Skrátka, nič neušetrili, naopak, začalo sa plytvať na videotvorbu, kde si obsah vytvárajú vo vlastnej réžií. To je téma na podrobnejšie informácie, ktoré máme k dispozícií.

Chcem ešte jednu vec spomenúť. Podobná vec sa pred pár dňami stala v Kežmarku, kde ich miestna televízia skončila po devätnástich rokoch. Písalo sa o tom všade, pomaly na titulných stranách celorepublikových denníkov.

Dokonca Denník N priniesol veľký rozhovor s redaktorkou tejto Kežmarskej televízie. Veľká kauza. Keď sa toto isté stalo pred dva a pol rokom TV Bratislava tak bolo úplne ticho. To ma rovnako mrzí.

Keď sa naspäť pozrieme na udalosti z posledných dní, nemohol niekto na magistráte nadobudnúť dojem napríklad z vašich reportáží v televízii, že ste kritická smerom k vedeniu hlavného mesta?

My máme nad sebou radu pre vysielanie, nemôžeme si v televízii dovoliť odvysielať reportáž, ktorá by bola zaujatá, alebo by nebola vyvážená. To, že ja prinesiem reportáž zo zastupiteľstva, kde si vyberiem jeden bod programu rokovania a dám tam napríklad vyjadrenie hlavného ekonóma, s tvrdením, že je najlepší čas vziať si pre hlavné mesto úver a rovnako odvysielame aj stanovisko starostu Petržalky Hrčku, ktorý povie, že nie nie je najlepší čas na branie si úveru, to je len informovanie o dianí na zastupiteľstve.

Je vyvážené, objektívne a už ten divák si spraví vlastný názor, ja svoj názor do tých reportáží nedávam.
Ani si to nemôžem dovoliť. To ale neznamená, že nemôžem mať svoj vlastný názor na mojej vlastnej sociálnej sieti.

Sú podľa vás magistrát a vedenie mesta schopné znášať kritiku? Že sa im pozerá takpovediac na prsty a že sa o tom pravdivo informuje?

Keď si pozriete tie informačné kanály, cez ktoré sa dostávajú Bratislavčanom informácie, tak väčšinou sú pod kontrolou magistrátu. Sú to ich sociálne siete, je to časopis in.ba, alebo sú to ich ďalšie spriaznené médiá. Tieto všetky sú informačne zamerané len jednostranne.

Tých médií, ktoré sa snažia priniesť aj názor druhej strany, tých je veľmi málo, to môžeme spočítať na prstoch jednej ruky. No a často vidíme, že každý kritický názor je nežiaduci, čo by ale nemalo byť, lebo predstavitelia magistrátu sú volení zástupcovia a musia zniesť istú dávku kritiky, ktorá by mala toto mesto posúvať dopredu. Jednoznačne tu chýba dialóg.

My v Štandarde máme celkom veľký problém dostať od magistrátu akúkoľvek odpoveď. Ja už som to viackrát spomínal, ale posledný mail, na ktorý mi odpovedal hovorca hlavného mesta, bol z februára. Akú máte skúsenosť s odpovedaním magistrátu a jeho komunikáciou vy?

My sme mali v televízii zasa skúsenosť, že debata, za ktorej výrobu si hlavné mesto ešte dokonca platilo, bola bez účasti zástupcu hlavného mesta, lebo jednoducho nikto neprišiel. Tá debata musí tiež byť podľa regulí objektívna a vyvážená.

Musíte pozvať aj jednu aj druhú stranu, teda aj zástupcu z magistrátu, ktorý by mal vedieť kroky hlavného mesta obhájiť a zároveň potom niekoho z odbornej obce, ale niekoho, kto má na vec iný, možno aj kritický názor.

No pokiaľ vám zástupca hlavného mesta nepríde, ale vy tú debatu chcete vyrobiť, tak potom je tam moderátor, ktorý by mal ako keby zastúpiť tú druhú stranu. To pokiaľ ide o odbornú tému.

Ale nám sa stalo, že na nás dokonca aj po predvolebnej debate niekto udal. Moderátor nemohol predsa hovoriť za kandidáta, ktorý sa nezúčastnil. Našťastie, všetky podania boli vyhodnotené ako neopodstatnené.

A keď pri reportážach kladiete bežné otázky, na tie vám hovorca, tlačové oddelenie alebo predstavitelia mesta odpovedajú?

Pre mňa je zaujímavá taká jednotná komunikačná stratégia, ktorú razia v hlavnom meste. Pri jednej z reportáží som oslovovala vedúcu komunikačného oddelenia novej organizácie s názvom Bratislavské centrum služieb.

Keď som jej poslala otázku s prosbou, koľko zamestnancov má momentálne ich organizácia, tak bolo dlho ticho a až neskôr mi pani vedúca zaslala odpoveď s tým, že sa mám obrátiť na pána Bublu, hovorcu hlavného mesta, pretože všetky novinárske otázky musia ísť cez tlačové oddelenie magistrátu. 

Podobná situácia sa mi stala pri reportáži o plánovanej kompostárni v Podunajských Biskupiciach, s cieľom vysvetliť obyvateľom, že sa nemusia báť, že to v okolí ich domov a bytov nebude smrdieť.

Svoje otázky som poslala hovorkyni spoločnosti OLO (ODVOZ A LIKVIDÁCIA ODPADU a. s., pozn. red.) s tým, že ona sa mi asi po týždni ozvala, že momentálne hlavné mesto túto tému nechce otvárať a komunikovať. 

Dokonca aj pri reportáži v Zologickej záhrade, že sa im narodila napríklad nová opička a vy chcete o tejto udalosti informovať, oni to musia mať najprv odsúhlasené od hlavného mesta.

Takéto obdobie tu už ale bolo pred viac ako tridsiatimi rokmi, nevnímate to tak?

Ja som to už aj na tom stretnutí s vedením Podunajských Biskupíc hovorila, že či si uvedomujú kam sme sa to dopracovali. Za osem rokov práce sa totiž zvykla napríklad kytička dať.

A pri mne pravý opak. Ja som bola sankcionovaná za to, že som si dovolila vyjadriť svoj názor. A dokonca nie na svojho zamestnávateľa, lebo nebola som zamestnancom magistrátu.

Viacerí novinári máme niekedy zvláštny pocit z diania na magistráte, z ich komunikačného oddelenia, ale aj podoby komunikácie. Vyhýbajú sa kritike, neodpovedajú na novinárske otázky, ich PR články niekedy ani nereflektujú realitu, zmení sa to podľa vás niekedy?

Neviem, či sa to zmení. Ale podľa mňa je dôležité obyvateľov trochu naučiť myslieť v kontexte, že je tu celkom veľké množstvo ľudí, ktorí obyvateľom podávajú len také informácie, ktoré niekomu vyhovujú. Či už sú to predstavitelia mesta, alebo často aj štátu.

Ľudia by sa mali naučiť pozerať na veci aj z druhej strany, byť k informáciám kritickí a nebyť leniví, pretože len tak sa vám v mnohom otvoria oči a začnete vnímať aj tie stránky, o ktorých sa práve nehovorí. A práve to môže byť začiatkom tej zmeny.