Talent mladého Slováka uchvátil svet. O jeho fotografie má záujem Netflix, Jaguar aj Vogue
Oliver Takáč, fotograf z Košíc, sa do sveta vizuálneho umenia dostal takmer náhodou. Vo svojich 14 rokoch sa pristihol pri tom, že pozoruje hry svetla a tieňov. Vtedy ešte nevedel, že ho táto fascinácia privedie k fotografii. „Nepozoroval som to preto, že by som chcel fotiť, jednoducho ma to očarilo, ani neviem prečo,“ spomína Oliver.
Jeho otec, povolaním lekár, mal dlhé roky fotografovanie ako hobby, čo Olivera ovplyvnilo a vďaka tomu sa naučil niektoré základy. Vzťah k umeniu a vizuálnej tvorbe sa u neho formoval aj pri sledovaní filmov, ktoré mu otec a stará mama často púšťali. Dokonca aj bežné chvíle strávené s babkou pozeraním telenoviel v ňom posilnili cit pre vizuálny prejav a rozprávanie príbehov.

Na VŠMU ho prijali až na druhý pokus
Oliver sa od mladosti venoval rôznym podnikateľským aktivitám. Už ako osemnásťročný skúšal rôzne projekty a v devätnástich si s kamarátmi založil firmu, ktorá prevádzkovala reklamné cyklovozy. Hoci ich podnikanie nemalo veľký úspech, Oliver si to veľmi užíval.
„Keď som mal 20 rokov, rozhodol som sa prihlásiť na VŠMU, ale nezobrali ma,“ hovorí. Napriek tomu, že mu členovia komisie povedali, že mal najlepšie napísaný scenár spomedzi všetkých 36 uchádzačov, nepomohlo mu ho.
„Pamätám si, že raz ma ‚označkoval‘ holub a myslel som si, že teraz ma určite prijmú a naozaj mi zavolali, že áno, ale následne mi povedali, že sa pomýlili,“ spomína so smiechom. Nakoniec som sa však na školu predsa dostal, aj keď len o chlp.
Moment nájdenia si jedinečného štýlu
Skutočný zlom prišiel až vo chvíli, keď sa rozhodol nájsť si svoj vlastný štýl. Býval ešte u rodičov, keď si uvedomil, že musí začať niečo robiť, aby si našiel svoje miesto v umeleckej brandži.
„Bol to škaredý zimný deň a ja som bol vo svojej detskej izbe. V sivej miestnosti som postavil posteľ na výšku a zapol 160 wattové svetlo s červeným gélom. Dal som si na seba kabát a pózoval som pred fotoaparátom. Vtedy som začal experimentovať s tieňmi a svetlom,“ opisuje Oliver moment, keď našiel svoj štýl.
Táto spontánna tvorba inšpirovaná dielami Stanleyho Kubricka a jeho psychologickými postavami viedla k vzniku jedinečných fotografií s výraznými červenými a čiernymi tieňmi, ktoré sa stali charakteristickými pre Oliverovu tvorbu. „V tomto momente som si uvedomil, že som našiel niečo, čo milujem. Cítil som obrovské zanietenie a vášeň,“ dodáva. Vtedy ešte netušil, že sa stane uznávaným fotografom s vlastným, nezameniteľným štýlom.

Fotil som, fotil, fotil… a nič
Mladý umelec priznal, že spočiatku bojoval s pocitmi, že nemá talent. Tieto myšlienky ho často trápili a demotivovali, no napriek tomu neprestával fotografovať. „Fotil som, fotil, fotil, a nič z toho nevychádzalo. Mal som pocit, akoby som bol na psychiatrickej klinike, kde všetky moje pokusy o fotomontáže boli nepremyslené a nekvalitné,“ priznáva Oliver. Napriek tomu ho niečo poháňalo ďalej. Výsledky sa však nedostavovali a Oliver začal prežívať obdobie depresie a frustrácie.
Zlom nastal, keď presvedčil svojho kamaráta, aby mu pózoval na fotku. Vzali generátor, parostroj a vybrali sa do malej uličky pri stanici. Využili vietor, bežnú pouličnú lampu na vytvorenie atmosférického záberu, kde jeho kamarát v čiernom kabáte a klobúku pôsobil ako gangster. Tento experimentálny záber Oliver zdieľal na svojom Instagramovom účte, ktorý mal vtedy len okolo tristo sledovateľov. Následne sa táto fotografia začala šíriť v magazínoch s veľkou sledovanosťou.
Čím väčšia blbosť, tým lepší detail
Tento úspech ho nabudil k tomu, aby pokračoval vo fotografovaní a ďalej sa zlepšoval. Ako sám hovorí, „čím viac som robil blbostí, tým viac som videl do detailov.“ Jeho snímky, ktoré predtým vnímal ako neuspokojivé, začali získavať čoraz väčší ohlas a Oliver zrazu videl ich hodnotu. Jeden z najvýznamnejších momentov jeho kariéry prišiel, keď jeho prácu ocenil aj oscarový kameraman Dan Laustsen, známy svojou prácou na filmoch ako John Wick či Yvan Lucas, ktorý je známy farbením slávnych filmov, ako napríklad Once upon a time.

„Bola to fotka, na ktorej mala modelka veľké pery, držala v ústach horiacu zápalku a pozerala von oknom. Horná časť jej tváre bola zahalená do tieňa, pričom dolná bola osvetlená červeným svetlom,“ opisuje Oliver. Tento záber, ktorý sa pôvodne fotil v obyčajnej garáži, získal uznanie a záujem aj zo strany prestížnych magazínov.
Lacné, jednoduché a kreatívne nápady
Oliverov proces tvorby často zahŕňal jednoduché, no účinné triky. Napríklad pri jednej snímke použil obyčajný kartón, ktorý umiestnil na okno a vyrezal doň dieru, cez ktorú presvitalo slnečné svetlo priamo na oči modelky. Tieto jednoduché techniky kombinoval s kreatívnymi nápadmi a začal experimentovať aj s technológiami, ako je umelá inteligencia (AI). Jedným z jeho posledných experimentov bolo vytvorenie veľkého zrkadla pomocou malých zrkadiel a následné pridanie efektu vodnej vlny pomocou AI, čo vytvorilo dokonalú ilúziu.
Postupne sa jeho práca dostala do povedomia väčšieho počtu ľudí a Oliver sa začal venovať aj online workshopom, v rámci ktorých učil svoje techniky a získal tak novú príležitosť zarábať. „Vďaka tomu som cez zoom každý mesiac zarobil minimálne 6-tisíc eur za 15 hodín práce,“ hovorí fotograf. Napriek všetkým týmto úspechom si stále uvedomoval, že kreativita je niečo, čo prichádza a odchádza, a že je dôležité ju neustále podporovať a rozvíjať.

Olivera začali oslovovať významné spoločnosti
Postupom času sa Oliver stal známejší, jeho práce si všimli aj významné spoločnosti a začali ho oslovovať s ponukami. Jednou z nich bola práca pre seriál, kde za jednu fotografiu dostal 800 eur. Ďalšou bola snímka pre taliansky magazín Vogue. „Najprv sa mi nepáčila a nevedel som prečo. Modelka na fotografii vyzerala ako umelkyňa z 20. storočia, ktorá sa pozerala do svetla v tvare kríža. Nemám rád fotky, kde sa človek nepozerá do kamery a túto som pochopil neskôr. Ona sa pozerala do svetla priamo na Boha. Ak by sa pozerala do kamery, fotografia by nemala hlbší význam.“
Neskôr sa mu ozval Netflix, niekoľkokrát Xiaomi, ktorý si ho vybral ako fotografa pre Česko a Slovensko. Práca pre svetové značky ako Jaguar ho katapultovala na novú úroveň. Ten si od neho objednal 9 fotografií, za ktoré dostal 8700 eur aj s autom na dva týždne.
Oliverove skúsenosti sú však rôznorodé. Raz ho oslovila fotogenická žena z Brooklynu, aby s ňou niečo nafotil. „Nemal som dobrý deň, tak som sa drzo opýtal, za koľko? A ona povedala, že za 100 eur. Povedal som jej, že nemusí nič platiť, ale nech príde do Košíc. Do polhodiny si kúpila letenku. Nakoniec som jej povedal, že sa stretneme v Londýne, pretože som sa chcel stretnúť osobne so spoločnosťou Jaguar, čo sa aj podarilo.“

Stretnutie so ženou sa mu vyplatilo, pretože výsledok bol skvelý – fotografia, ktorú urobil, si našla svoje miesto aj v Paríži, v prvej európskej prevádzke spoločnosti Edifier. „Na čiernej, holej hlave mala biele slúchadlá. Zaklonila hlavu, zavrela oči a v pozadí za ňou prešiel vlak. Bol to pekný kontrast a fotka naznačovala, že s hudbou rýchlejšie beží čas,“ opísal Oliver.
„Najradšej fotím mačky“
Oliver sa nenecháva unášať len materiálnymi úspechmi. „Rád fotím mačky, pretože majú čarovnú energiu a sú vďačné na fotografiu,“ prezradil s úsmevom. Tento záujem ho dokonca priviedol k spolupráci s vydavateľstvom Def Jam, ktoré spadá pod Sony Music Entertainment a od neho kúpilo fotografiu na obal EP platne.
Oliver sa tiež priznal, že ho občas prepadne pocit, že to, čo robí, je zvláštne, akoby to ani nemohol robiť normálny človek. „Keď pozriem na niektoré fotky, tak ma občas zamrazí. Vyzerajú psycho,“ hovorí. Hoci je úspešný, občas má výčitky, že trávi čas upravovaním fotografií na počítači, zatiaľ čo iní ľudia chodia do práce. Tento vnútorný konflikt je pre neho stále aktuálny a ešte sa s ním úplne nezmieril.

Najkrajšie sú náhody
Oliver zdôrazňuje, že najkrajšie veci vznikajú práve z nečakaných situácií, ktoré sa stávajú súčasťou nápadu. Jeden z jeho známych záberov vznikol práve vďaka náhode. Pri fotografovaní v ateliéri mal sivé plátno a svetlo prenikajúce cez žalúzie, ktoré vytvorilo zaujímavé tiene. Postavil vázu na stolík, naplnil ju vodou a nastavil fotoaparát na samospúšť. Keď sa skrýval za vázu, všimol si, že voda z nej kvapká na stôl. Táto náhoda vytvorila na fotke efekt, ktorý pôvodne neplánoval – kvapka vody vytvorila dojem plačúceho muža v kontraste s rozprávkovou atmosférou svetla.
Fotografia sa stala úspešnou aj vďaka šíreniu na sociálnych sieťach, čo Olivera nadchlo. „Úspech pre mňa nespočíva len v predaji fotografií, ale aj v tom, keď niekto zdieľa moju prácu,“ hovorí Oliver, ktorého obzvlášť potešilo, keď jeho tvorbu zdieľal fan page s 1,5 miliónom sledujúcich.
Čo je to úspech?
Fotograf priznáva, že úspechom je to, keď ho napadne konkrétna múza. „Pekných fotiek môžeme nafotiť milión. Ale spraviť niečo, čo si budú ľudia pýtať a budú to chcieť vidieť v galériách? To už je o niečom inom.“

Jeho spôsob práce je zvláštny – niekedy fotografie upravuje až po dlhom čase. „Veľa snímok som napríklad editoval až o dva roky,“ hovorí. Tieto neskoré úpravy často prinášajú úspech – jeho fotografie získavajú dvojnásobné množstvo lajkov, a niekedy sa práve vďaka tomu stanú virálnymi.
Keď prišiel van Gogh o ucho
Oliver zdôraznil, že za každým dobrým výsledkom stojí vnútorná chuť a vášeň pre danú vec. „Keď niekto má niečo úprimne rád, tak to bude vedieť dobre vytvoriť,“ hovorí Oliver. „Moja rada je, že keď to príde, tak to spoznáš. Povedal to Steve Jobs a je to pravda. Vtedy je človek naplnený, teší ho to aj ďalšie dni a bude z toho žiť. Je to neopísateľný pocit, ktorý sa nedá kúpiť.“
Mladý umelec tiež vysvetľuje, že na vytvorenie kvalitnej fotografie nestačí len technika. „Keď to robíte úprimne, tak vám to zoberie veľa energie. Človek musí byť v pokoji, byť vyrovnaný a nájsť si vo všetkom čo robí konzistentnosť,“ ozrejmuje Oliver. „Napríklad, keby Vincent van Gogh nemal schizofréniu, mohol by vytvoriť oveľa viac obrazov. Jeho psychické problémy ho trápili natoľko, že si nakoniec odrezal ucho. Človek musí nájsť spôsob, ako sa vyrovnať s vnútornými démonmi, aby mohol tvoriť niečo mimoriadne.“
