Pozrime sa na obe strany tejto mince.
Do voľby sa prihlásilo sedem kandidátov. Šesť prokurátorov a jeden sudca. Keď sa na nich pozrieme po odbornej stránke, všetci sú spôsobilí na výkon funkcie generálneho prokurátora. Môžeme diskutovať o ich konkrétnych prípadoch, ako bola kauza Cervanová v prípade sudcu Klimenta alebo pokus stíhať poslanca Fica pre nenávistné prejavy a na druhej strane ignorovanie slovných výpadov Arpáda Šoltésa zo strany prokurátora Honza, ale viac-menej sa ich profesijnej činnosti nedá veľa vyčítať.
Ako podstatné kritériá na výber generálneho prokurátora možno považovať schopnosť postaviť a ozvať sa nahlas, keď sa v justícii vyskytli problémy, riadiaca skúsenosť a akceptácia medzi prokurátormi.
V schopnosti ozvať sa, keď to mohlo znamenať osobný postih, jednoznačne dominujú sudca Kliment a prokurátori Hrivnák a Žilinka. Vedeli hrdo vztýčiť hlavu a ozvať sa v správnom čase a na správnom mieste, keď to bolo podstatné.
S riadiacimi skúsenosťami je to horšie. Pochváliť sa nimi môžu viac-menej iba prokurátori Čentéš a Žilinka. Ostatní majú za sebou iba riadenie malých tímov. Možno sa toto kritérium zdá nedôležité, ale prokuratúra má viac ako dvetisíc zamestnancov po celom Slovensku, z čoho je asi 1 100 prokurátorov. Je to kolos a bez manažérskych zručností a schopností sa úspech nedostaví.
Tretie kritérium je akceptácia, respektíve rešpekt v samotnej prokuratúre. Asi mnohí budú argumentovať, že prokuratúra je monokratický orgán, kde generálny prokurátor vydá pokyn a všetci musia zraziť opätky. Technicky je to tak, ale každý, kto pozná prokuratúru, ako aj iné orgány verejnej moci, vie, že aj radoví úradníci majú skoro nekonečnú možnosť zdržovať, odsúvať, pozmeňovať rozhodnutia vedenia. Bez autority, prijatia zo strany podriadených a vlastného tímu ľudí sa to nedá. Argumenty typu, veď ich povymieňajú, neobstoja. My potrebujeme od prvého dňa akčnú prokuratúru, ktorá dotiahne korupčné prípady do úspešného konca, nie prokuratúru zahltenú vleklými vnútornými spormi medzi vedením a zvyškom prokuratúry. Preto možno považovať viaceré paušalizujúce tvrdenia sudcu Klimenta na adresu prokurátorov za škodlivé a poškodzujúce jeho vyhliadky úspešne zvládnuť prebratie prokuratúry. Aj bez takýchto vyhlásení by to mal ťažké, bol by „prišelec“, nie ich vlastný.
Zaiste je zaujímavý argument, že ak chceme vyčistiť Augiášov chliev, potrebujeme niekoho zvonku. Teda niekoho, kto nemá priateľské väzby vnútri prokuratúry. Ale je taký niekto medzi kandidátmi? Slovensko je malé. Všetci sme chodili do rovnakých právnických škôl, bývali sme spolu na internátoch a pod. Nikto nie je bez väzieb. Veď nakoniec manželka sudcu Klimenta vedie na Generálnej prokuratúre SR netrestný úsek, teda je v najvyšších poschodiach súčasnej prokuratúry.
Kandidáti na generálneho prokurátora majú svoje za a proti, dôležité sú kritériá, ktoré si politici stanovia. Oni sú tí, ktorí majú určiť (a ponesú za to zodpovednosť), čo Slovensko momentálne potrebuje, aký typ generálneho prokurátora.
Skúsme sa teda pozrieť na druhú stranu tohto procesu – politikov.
Politická scéna je, ako všade na svete okrem diktatúr, rôznorodá a jej úlohou je nájsť dohodu, ktorá má väčšinu. Zároveň pri hľadaní tejto dohody nesmie dôjsť podkopávaniu štátnych inštitúcií a dôvery ľudu k štátu.
Dohoda zatiaľ nie je. Ani sme ju v tejto fáze nečakali, keďže v prvom kole malo byť voľné hlasovanie. To sa zmenilo pred pár dňami, keď si zrejme časť špičiek uvedomila, že generálny prokurátor môže byť zvolený už v prvom kole. Dnešný slovenský parlament je totiž veľmi osobitý. Je čiastočne obsadený skúsenými politikmi, hlavne v dnešnej opozícii, a tiež politickými nováčikmi súčasnej koalície. Vládny parlamentný stroj zatiaľ vždy nakoniec zafungoval, ale nikdy doteraz nešlo o takú mocensky dôležitú otázku. Neistota je spojená aj s tým, že mnohí poslanci do voľby išli s predpokladom voľnej ruky a za pochodu sa to mení a oni sa majú či musia prispôsobiť.
Včera (24. 11. 2020) nebola koaličná rada, lebo sa najprv musia dohodnúť poslanecké kluby na svojich kandidátoch. Istú rozháranosť bolo vidno už na vypočutiach kandidátov. Teraz nechajme stranou to, že niekedy vypočutie kandidátov vyzeralo ako nejaká reality šou, že sa to sem-tam zvrhávalo na nepodložené urážanie kandidátov, čo si určite nezaslúžili. To, k čomu mierim, je nejasnosť toho, čo politici u kandidátov hľadajú, čo okrem úplného „vyzlečenia“ kandidátov chceli dosiahnuť. Z vypočúvaní vyšli prirodzene lepšie kandidáti s kratšou a menej žiarivou kariérou. Lebo ako sudca či prokurátor si každý urobí mnoho nepriateľov a je otázka, či je dobré, aby rôzne nepodložené klebety boli legitimizované ich prezentovaním na verejnom vypočutí v priestoroch parlamentu, a teda mohli byť použité neskôr zo strany napr. obžalovaných.
Zaiste, bolo to prvé plnohodnotné vypočutie kandidátov na akýkoľvek verejný úrad v dejinách nášho parlamentarizmu, tie predchádzajúce boli skôr formálne, ale aj tak je dôležité neskĺznuť k bulváru.
Justícia vyprodukovala slušných kandidátov, dnes sú na ťahu politici, aby začali prekonávať spoločenskú krízu. Jedným z krokov je aj dobrá dohoda na generálnom prokurátorovi. Nehľadať to, prečo je konkrétny kandidát pre toho-ktorého poslanca osobne nevoliteľný, ale hľadať a nachádzať zhodu najprv na kritériách a vzápätí na menách.
Dnes sme v dôležitej chvíli. Je podstatné, kto bude nový generálny prokurátor. Je ťažko predstaviteľné, že tie najväčšie kauzy budú dotiahnuté do úspešného konca a justícia vyčistená, ak parlament nezvolí vhodného kandidáta. Sú to politici, ktorí určujú kritériá a volia. Parlament má pred sebou niekoľko veľmi dobrých kandidátov. Možno až prekvapivo dobrých.
Treba pamätať ešte na niečo: či by sa v prípade neúspechu tejto voľby podobne kvalitní kandidáti prihlásili znova.
Tento článok nie je redakčným obsahom, vyjadruje osobný názor autora, ktorý pôsobí ako poslanecký asistent a manažér Kresťanskej únie.
