V Klenovci hrozili Nemci počas SNP zastrelením desiatok ľudí. Zachránil ich farár

Niekoľko desiatok ľudí mohlo vtedy prísť o život pre podozrenie zo spolupráce časti obyvateľov s partizánmi.

Presný termín tejto udalosti po 80 rokoch už nie je známy, všetky okolnosti však poukazujú na to, že to bolo počas neskorej jesene.

Svedčí o tom i samotný fakt, že Klenovec v tom čase plne ovládali Nemci. V prvej fáze povstania, pred prechodom na partizánsky spôsob boja, to bolo opačne – obec bola jedným z centier odboja a bola plná povstalcov.

Posledná pamätníčka

Za to, že spomínaná udalosť úplne nezmizla v zabudnutí, môžeme vďačiť takmer 101-ročnej Zuzane Mázorovej, rodenej Kamoďovej. V súčasnosti žije v Kalinove v okrese Poltár, ale v Klenovci sa narodila a prežila tam 50 rokov.

Ako uviedla v rozhovore pre Štandard, na dianie pred 80 rokmi, ktoré sa mohlo skončiť hroznou tragédiou, si dodnes jasne spomína, keďže ho sama zažila.

„My sme o ničom nevedeli, robili sme, čo bolo doma treba. Zrazu však prišli dvaja Nemci a povedali, že musíme ísť s nimi dole na hradskú, na hlavnú cestu smerom do Kokavy nad Rimavicou,“ zaspomínala si Mázorová s tým, že v tom čase bola doma ona so sestrou a rodičmi.

Brat slúžil ako vojak a bol mimo Klenovca. Pod hrozbami Nemcov rodina odišla, pričom v strese a zhone dokonca nechali otvorené dvere na dome.

Tie sa síce v tom čase v Klenovci nezamykali, ale v tomto prípade zostali otvorené dokorán. Hrozba bola obrovská aj pre to, že u Kamoďovcov sa zvykli zastaviť a ukryť partizáni. Ak by ich nemeckí vojaci našli, rodinu by určite čakala okamžitá smrť.

Nemci Kamoďovcov spolu s ďalšími rodinami z klenovskej časti nazývanej Javorinky odviedli na už spomínanú cestu. Šlo o rodinu Jankovú, Števkovú, Parobekovú, Kováčikovú, Jasenskú, Kamoďovú, Moncoľovú a dve rodiny Bencovcov.

Presný počet nie je známy, ale spolu tam mohlo byť 30 až 50 ľudí. Kľukatou cestou ich potom hnali hore do sedla Chorepa.

„Tam nás postavili do radu. Od strachu sme len hľadeli do zeme. Ja som sa však občas ukradomky pozrela na nemeckých vojakov, ako sa medzi sebou rozprávali a vyzeralo, že sa hádali,“ pokračovala pamätníčka.

Z jej rozprávania vyplýva, že časť Nemcov chcela zhromaždených ľudí postrieľať, ale zdalo sa, že iní boli proti tomu. Celé to trvalo viac ako hodinu, ale pre odvlečené rodiny sa každá minúta vliekla ako večnosť.

Záchrana napokon prišla doslova v hodine dvanástej. Z Klenovca totiž došla spojka na motorke, ktorá oznámila, že ľudí netreba zastreliť, ale prepustiť.

„Keď sme sa vrátili domov, náš maličký psík ležal na posteli a čakal nás. Boli sme veľmi potešení, že to všetko dobre dopadlo. To bola naša najväčšia radosť, že nás neodstrelili a mohli sme sa šťastne vrátiť domov,“ zdôraznila Mázorová.

Do konca vojny sa v Klenovci už nič podobné nezopakovalo a obyvatelia Javoriniek sa neskôr dozvedeli, kto ich zachránil. Bol to miestny evanjelický farár Pavel Slosiarik, ktorý vedel dobre po nemecky a navyše sa spriatelil s jedným z nemeckých dôstojníkov, synom evanjelického biskupa. Toho presvedčil, aby ľudí nechali nažive.

„Ak by nebolo pána farára Slosiarika, tak nás všetkých vystrieľajú. On jediný nás zachránil, vďaka nemu sme tú hrôzu prežili,“ zdôraznila pamätníčka udalosti.

Nezodpovedanou zostáva otázka, prečo Nemci na Chorepu odvliekli len obyvateľov z Javoriniek. Ako najpravdepodobnejšia sa javí hypotéza, že šlo o reakciu na podozrenie z ukrývania partizánov, čo, napokon, bolo opodstatnené.

Túto skutočnosť možno prezradil nejaký zradca, ktorý označil práve Javorinky za oblasť, kde sa partizáni skrývajú.

K podozreniu možno prispelo i to, že drevenicu rodiny Kamoďovej na Javorinkách dokončili len deň pred vypuknutím SNP bratia Štefánikovci, ktorí potom povstalecký odboj v Klenovci organizovali.

Nezmapovaná časť dejín

Klenovec bol pred vojnou veľkou obcou. Ako v publikácii Príbehy starej Hnúšte uvádza historik Viktor Brádňanský, podľa sčítania obyvateľstva tam v roku 1930 žilo 4408 obyvateľov, čo je zhruba o 1400 viac ako dnes. Dedina bola jedným z centier života v regióne a stala sa aj centrom odboja.

Na nedávnom pietnom akte v sedle Chorepa, presne na mieste, kam pred 80 rokmi Nemci odvliekli obyvateľov Javoriniek, starostka Klenovca Katarína Pribilincová pripomenula, že do neďalekej usadlosti Jána Bálinta (nazývanej v Klenovci ako Hámošova kolešňa) ešte pred vyhlásením SNP doviezli z kasární v Brezne zbrane nielen pre Klenovčanov, ale aj pre okolité obce.

„Po vyhlásení Povstania sa do zbrane prihlásilo vyše 800 mužov. Povstanie organizoval revolučný národný výbor. Predsedom bol Ján Štefánik, významnými členmi Ľudovít Kačáni a najmä nedocenený evanjelický farár Pavel Slosiarik, ktorý bol tajomníkom,“ uviedla starostka.

Istou zvláštnosťou je však skutočnosť, že zatiaľ čo priamo v Klenovci a ostatných okolitých lokalitách, napríklad na Ráztočnom či Skorušine, je priebeh Povstania dobre zmapovaný novodobými historikmi i v kronikách, dianie na Javorinkách a Chorepe je dodnes takmer neznáme. Spomienky žijú len vďaka poslednej pamätníčke, ostatní účastníci sú už mŕtvi.

Napríklad udalosti Povstania sú v klenovskej obecnej kronike zaznamenané až na 25 stranách, avšak hrozivú udalosť spomínanú v tomto článku v nej nenájdeme. V budúcnosti by sa to však mohlo zmeniť.

V Klenovci bola počas SNP tiež povstalecká nemocnica a vydávali tam časopis Napred. V priebehu Povstania zahynulo 12 Klenovčanov a do koncentračných táborov bolo odvlečených 37 obyvateľov, z ktorých sa osem už nikdy nevrátilo.

Ak by však nebolo hrdinstva evanjelického farára Pavla Slosiarika, počet obetí mohol byť oveľa vyšší. Nemci totiž hrozili, že Klenovec vypália a mohlo sa tam z neho stať druhé Kalište - len jeho zásluhou sa tak nestalo.