Aj napriek hendikepu „sa postavil“ na vlastné nohy. Sníva o robotickom taxíku

Hoci je jeho život komplikovaný, keďže od narodenia trpí detskou mozgovou obrnou a musí používať vozík, nenarieka. So svojou diagnózou sa zmieril už dávno.

„Keby som ako chlapec behal, hral futbal či hokej a zostal by som po úraze na vozíku, ťažšie by som to znášal ako teraz. Keď som bol tínedžer, zamýšľal som sa nad tým, prečo iní môžu športovať alebo len kráčať či ísť po schodoch a ja nie, ale už to neriešim. Už mi to nič nerobí,“ povedal pre Štandard Rasťo Kolek.

O svojich najbližších toho veľa nechcel prezradiť, iba poznamenal, že je v kontakte so svojím otcom a niektorými členmi rodiny. Vytvoril si však aj novú rodinu. „Mám šťastie, že sú pri mne skvelí ľudia, ktorí to so mnou vydržia a pomáhajú mi. Vďaka im za podporu. Veľmi si to vážim, ale neviem, či si to zaslúžim, lebo niektorí majú ešte horší osud ako ja,“ uviedol.

Búranie bariér

Jeho príbeh môže byť inšpiráciou a motiváciou nielen pre ďalších ľudí so zdravotným znevýhodnením, ale pre nás všetkých. Pred dvoma rokmi sa osamostatnil a odišiel zo zariadenia sociálnych služieb. Považuje to za najlepšie rozhodnutie svojho života. V súčasnosti si prenajíma útulný jednoizbový mestský byt v Považskej Bystrici a žije s podporou osobnej asistencie.

„Splnil sa mi sen. Môžem byť v tomto nájomnom byte, kde sa cítim veľmi dobre. Mám tu všetko, čo potrebujem. Som spokojný aj s tým, že mi mesto predĺžilo zmluvu o ďalšie tri roky,“ poznamenal.

Nebola to jednoduchá cesta. Vyžadovalo si to množstvo úsilia, spoluprácu, trénovanie, ale aj veľa odvahy búrať bariéry a ísť do niečoho neznámeho, čo sa napokon podarilo.

Osobná asistencia

Dnes už nie je odkázaný na zariadenie, ale, samozrejme, stále potrebuje pomoc. Má k dispozícii tri osobné asistentky. Tie sa pri ňom striedajú. Robia všetko to, čo nemôže urobiť sám. Potrebuje ich okolo desať hodín denne, ale niekedy aj viac, podľa svojich aktivít.

„Som rada, že to Rasťo dokázal a môže žiť tak, ako si želá. Chcem sa mu poďakovať za dôveru i za to, že môžem byť súčasťou jeho príbehu,“ uviedla sociálna pracovníčka Centra sociálnych služieb Nádej v Dolnom Lieskove Soňa Hajduchová.

„Naša spolupráca je na dobrej úrovni. Navzájom sa rešpektujeme. V izbe používame aj stropný zdvihák. Ten nám slúži na to, aby sme ho ráno dali z postele na vozík a potom večer zasa do postele. Je to veľmi dobrá pomôcka. So zdvihákom je lepšia manipulácia a slúži aj pri iných úkonoch,“ vyjadrila sa pre našu redakciu osobná asistentka Eva Mináriková.

Rasťo sa však nezdržiava len v byte. Keď je vhodné počasie alebo príležitosť niečo zaujímavé zažiť, ťahá ho to von. „Má rád kultúrne podujatia, ale obľubuje aj prechádzky či výlety do prírody,“ doplnila.

Ako Fittipaldi

Rasťo tvrdí, že niekedy to s ním nie je ľahké. Sebakriticky priznáva, že tiež má svoje chyby ako každý človek, ale nakoniec sa vždy vie dohodnúť na kompromise.

Napriek svojmu hendikepu si život v rámci možností užíva. Na svojom špeciálnom elektrickom vozíku „jazdí“ vonku ako Fittipaldi, rád sa pozerá na športové prenosy z futbalu a najmä z hokeja. Je tiež aktívny na sociálnej sieti.

Financie si spravuje sám. Nedávno mu pomohli aj organizátori charitatívneho podujatia Hudba bez bariér na Butkove. „Okrem toho, že sme mu z celkovej vyzbieranej sumy venovali určitú čiastku na uhradenie celého ročného nájmu v byte, tak sme povedali, že každý, kto chce Rasťovi pomôcť zlepšiť život, môže tak učiniť aj po akcii a prispieť mu v ľubovoľnej výške na transparentnom účte. A tak sa napokon jeho bývanie zadarmo predĺži na 18 mesiacov,“ ozrejmil pre náš denník hlavný organizátor projektu Miroslav Buľovský.

Vlastná galéria

A to nebol posledný tohtoročný darček. Pred pár dňami dostal na svoje 32. narodeniny tucet krásnych obrazov, ktoré mu už doma visia na stenách. Sú to umelecké diela, ktoré darovali známe výtvarníčky – Alena Teicherová z Dubnice nad Váhom a Zdenka Cíbiková z Pruského, pričom jeden od Zdenky Tőrőkovej dodal Buľovský.

„Nie každý má toľko šťastia, že má zdravé, funkčné telo a môže ísť za svojím snom. Mne sa zatiaľ darí tvoriť, plniť si sny a robiť obrazmi ľuďom radosť. Preto som sa rozhodla venovať svoj farebný optimistický kúsok Rasťovi. Dúfam, že keď sa ráno zobudí a zbadá môj Jazzový strom, farby mu zohrejú dušu a bude mať, napriek všetkým problémom, dôvod na úsmev,“ povedala nám Cíbiková.

„Teraz tu mám súkromnú galériu. Môžem pozývať kamarátov na večierky, nech sa aj oni pokochajú tou nádherou. Aj keď sa veľmi nevyznám vo výtvarnom umení, tieto obrazy sa mi veľmi páčia. Vôbec som to nečakal. Ďakujem,“ tešil sa Kolek.

„Pre každého výtvarníka je potešením, ak sa jeho obrazy divákom páčia a dokážu im spríjemniť aj priestor, v ktorom bývajú. Preto verím, že sme urobili radosť aj Rasťovi, keď sme mu do jeho bytu nainštalovali zopár svojich diel. Dielo Modlitba za zdravie mu snáď prinesie pozitívnu a zdravú energiu do jeho života,“ vyhlásila pre Štandard Alena Teicherová.

Ďalšie dva akvarely s názvami Zlatá múza a Svetlo a tieň kombinované so zlatom visia v kuchyni, kde mu svojím jemným a ľahkým prevedením prinesú pokoj a pohodu. „Olejomaľby s tematikou krajiny venoval Rasťovi môj 92-ročný otec Jožko Hudek, ktorého veľmi potešilo, že jeho diela budú tešiť a robiť radosť tomu správnemu človeku,“ podotkla.

Rasťo síce hovorí, že nemá talent na umenie, ale zato má vzťah k moderným technológiám. Rád číta články o umelej inteligencii, baví ho práca na počítači a s mobilom. Aké má ďalšie sny?

„Ten najdôležitejší sa mi už splnil. Nemám vysoké ciele, nemôže sa všetko točiť okolo mňa. Nie je to vždy jednoduché, o tom je predsa život. Ak by som si mal niečo vysnívať, tak by to bol robotický taxík. Chcel by som zažiť jazdu v autonómnom vozidle bez vodiča, ktoré by prišlo pre mňa a potom by ma odviezlo tam, kam by som mu povedal. Rád by som si to vyskúšal, ale neviem, či sa toho dožijem,“ dodal.