Štandard podrobne písal o vážnych problémoch nemeckej ekonomiky, do istej miery spôsobených stratou exkluzívnych vzťahov s Ruskom. Teraz, keď sa ukázalo, že informácie o poľsko-ukrajinskej stope pri zničení plynovodu Nord Stream nie sú len ruskou propagandou, dal kancelár Olaf Scholz najavo svoje rozhorčenie. Je zrejmé, že problém lacných energetických zdrojov je pre nemecké (a nielen nemecké) hospodárstvo osudový. Na pozadí predchádzajúcich obrovských nákladov sa drahý skvapalnený plyn stáva hrozbou pre celú nemeckú ekonomiku a obchodných partnerov na Nemecko napojených.

Nemci tušia narastajúce problémy a vyjadrujú svoju nespokojnosť. Výsledky nedávnych komunálnych volieb boli pre vládnu stranu a jej lídra studenou sprchou. Scholz náhle zmenil rétoriku a začal hovoriť o potrebe mieru na Ukrajine. Samozrejme, povesť mierotvorcu a najmä schopnosť v rámci možností obnoviť predvojnový status quo v ekonomike, by mu zachránili politickú budúcnosť. Teraz však už ide nielen o osud jednotlivých strán či politikov, ale najmä o to, že Nemecku hrozí, že opäť prehrá vojnu, na ktorej sa tentokrát ani oficiálne nezúčastnilo.

Zvláštna rovnováha

Prečo však hľadáme porazených ďaleko od bojiska? Či nie práve na vyše tisíckilometrovom fronte sa rozhoduje o víťazoch a prehrávajúcich? Samozrejme, že áno. Ale experti v poslednom čase čoraz častejšie hovoria o zvláštnej rovnováhe vyčerpania na vojenskom fronte.

Ukrajinská operácia v Kurskej oblasti vyvolala medzi ruskými odborníkmi a novinármi množstvo otázok, na ktoré odpovede ešte nenašli.

Po prvé, prečo takmer nikto nestrážil hranicu s nepriateľským štátom? Po druhé, prečo bolo potrebné presunúť do Kurskej oblasti vojenské jednotky schopné zastaviť postup nepriateľa z frontu na Donbase? Čo robí viac ako dvojmiliónová ruská armáda, jedna z najväčších na svete? Podľa prezidenta Vladimíra Putina je v zóne bojovných akcií prítomných 617-tisíc ruských vojakov, vrátane 244-tisíc nedávno zmobilizovaných vojakov a kontraktorov. Kde je zvyšok?

Niektorí vojenskí experti dospeli k (pre Rusko) znepokojivému záveru, že Rusko jednoducho nemá iné bojaschopné sily ako tie, ktoré už bojujú na Donbase. Chýba aj vojenská technika a munícia na spoľahlivé krytie všetkých, skutočne a potenciálne nebezpečných, oblastí.

Niekto by mohol vykríknuť, že je to skvelá správa pre priateľov Ukrajiny! Ale pozor – táto krajina tiež vyslala do Kurskej oblasti vojakov z hlavného dejiska vojenských operácií, hoci je tam už beztak v zložitej situácii. Zdá sa, že ani Ukrajinci nemajú rezervné sily, ktoré by im umožnili rozšíriť zónu konfrontácie s ruskou armádou. Ešte pred pár mesiacmi sa hovorilo o polmiliónovej armáde, ktorú Kyjev vraj potajomky chystal na zničenie agresorov, no dnes nie je vôbec jasné, ako by mohla vzniknúť. Reálna zatiaľ nevyzerá ani aktívna účasť vojsk západných spojencov. Naposledy to pripomenul poľský minister zahraničných vecí Radoslaw Sikorski, keď ho nachytali ruskí komici. Ani Tusk vraj nechce počuť o zapojení Poľska do vojny proti Rusku.

Je to však ešte horšie. Televízia CNN nedávno vysielala rozhovor so 14 ukrajinskými vojakmi. Uviedli, že kurská protiofenzíva je náročnou operáciou s veľkým počtom obetí. „Máme veľa chlapov, ktorí boli zabití a máme veľa zničenej techniky a munície."

Povedali tiež, že je to čoraz ťažšie a niektorí z nich dokonca spochybnili rozhodnutie začať inváziu v čase, keď treba brániť kľúčové mestá na východe Ukrajiny. Ak sa takéto myšlienky ozývajú zvnútra bojujúcej armády a publikujú ich médiá sympatizujúce s Ukrajinou, vzniká podozrenie, že aj táto strana konfliktu je blízko vyčerpania svojich možností.

Medzi Skyllou a Charybdou

Mohlo by sa stať, že vojna sa skončí bez víťazov a nie v dôsledku rokovaní a mierovej zmluvy, ale jednoducho preto, že znepriateleným stranám dôjdu sily. Nie preto, že niekto vyhrá, ale preto, že súperi sa navzájom vyčerpali. História pozná aj takéto príklady, ako napríklad Tridsaťročnú vojnu (1618-1648) alebo relatívne nedávnu iránsko-irackú vojnu (1980-1988). Terajšia situácia sa od nich, samozrejme, líši a okrem toho má svoju Skyllu a Charybdu, čo sú morské obludy zo starogréckych mýtov.

Najprv sa však opýtajme: ale čo Západ?! Dovolia Američania a EÚ, aby Ukrajina stratila možnosť vytrvať a bojovať ďalej? Teraz je ťažké si to predstaviť, ale nie je to úplne nepravdepodobné. Vráťme sa na moment do Nemecka: ak tamojšie úrady naozaj prehodnotia svoj prístup k účasti na tomto konflikte, môže to podnietiť ostatné krajiny Únie, aby zmenili svoj postoj. Ak sa v USA stane prezidentom odporca neobmedzenej pomoci Ukrajine, EÚ bez Nemecka toto bremeno sama neunesie. Úplne reálne politické zmeny by v kľúčových krajinách umožnili svetu obísť jednu z významných prekážok (obrazne povedané Skyllu) na ceste... nie, ešte nie k mieru, ale ku koncu vojny.

Nedávno nemecky Bild napísal, že takzvaný „víťazný plán“ prezidenta Volodymyra Zelenského, ktorý chce predstaviť americkému prezidentovi Bidenovi (a údajne aj Trumpovi), vraj zahŕňa „zmrazenie“ bojových akcií. Podobné informácie šírili o Zelenského pláne aj iné európske média. Nie je to uznanie vojenského vyčerpania? V Kyjeve to oficiálne popreli...

Na rozdiel od Ukrajiny nemôže Rusko počítať s výraznou vonkajšou pomocou. Hoci Čína, Severná Kórea alebo Irán majú záujem (skôr) na pokračovaní vojny, keďže to od nich odpútava pozornosť a sily Západu, neznamená to, že sú pripravené stať sa priamymi účastníkmi tohto konfliktu. Rusi však majú jadrové zbrane, ktoré budia rešpekt po celom svete. Čím menej zdrojov na vedenie vojny im zostane, tým väčšie bude pokušenie použiť tento posledný nástroj vedenia vojny. Toto je v našom prípade skutočná Charybda. 

Ako som už písal, existuje nebezpečná symetria: na Západe sa ruské rinčanie zbraňami hromadného ničenia považuje za blaf a v Rusku sú mnohí presvedčení, že ak zahája jadrový útok, Západ naň neodpovie rovnakým spôsobom.

Medzitým slúži strach z odvety ako hlavná páka, ktorá doteraz bránila jadrovým veľmociam, aby tieto zbrane použili v praxi. Dejiny a teória hovoria jedným hlasom: jadrové zbrane boli použité iba vtedy, keď odveta nehrozila. Samozrejme, ešte je tu aj rozum a zodpovednosť politikov a zdá sa, že je to to jediné, na čo sa tu možno spoľahnúť. Aj tu je jeden historický vzor. Keď sa Robert Kennedy spýtal svojho brata Johna, či by vedel vydať pokyn na použitie jadrových zbraní, ten to odmietol. Ako argument použil Posledný súd, že by si nedokázal zobrať toľko mŕtvych na svedomie.

Pripusťme teda, že máme toľko šťastia, že prejdeme bez ujmy medzi Skyllou a Charybdou a vojna zhasne ako oheň bez dreva. To však nebude skutočný mier - krajiny nikdy neprijmú status quo, keď sa im nepodarí dosiahnuť stanovené ciele. Bude to len stav, ktorý Lev Trockij v roku 1918 nazval slovami - „ani mier, ani vojna“.

Nie je to ani v našich dňoch nič unikátne. Poznáme príklady, keď bol mier formálne uzavretý len roky a dokonca desaťročia po skončení bojových akcií, alebo vôbec nikdy. Rusko a Japonsko sú de iure stále vo vojne a Japonci majú územné nároky na Rusko - čo nebráni týmto krajinám udržiavať medzi sebou normálne, aj keď nie veľmi priateľské vzťahy. Situácia je horšia v Kórei, kde neustále pretrváva napätie a je kedykoľvek možné obnovenie vojny – no zároveň sa tu už viac ako pol storočia neuskutočnili žiadne vojenské operácie. Od ideálu to má ďaleko, ale je to lepšie ako nekonečné krviprelievanie.

Ak by na takýto scenár aj došlo, budú musieť jednotlivé vlády voličom raz vysvetliť, prečo a na čo v takom rozsahu míňali peniaze daňových poplatníkov. A zoznam tých, ktorí vojnu prehrajú, sa môže výrazne rozšíriť.

OPRAVA: V nadpise článku sme pôvodne odkazovali na Leva Tolstého. Za editorskú chybu sa ospravedlňujeme.