Boh tohto veku. Alebo hádanka apoštola Pavla pre dnešný svet

„A ak je naše evanjelium ešte zahalené, je zahalené tým, čo idú do záhuby. Im, neveriacim, boh tohto veku zaslepil mysle, aby im nezažiarilo svetlo evanjelia o Kristovej sláve, ktorý je obrazom Boha.“ Tieto slová patria apoštolovi Pavlovi (2 Kor. 4,4). Úplne netradičné až rúhavé vyhlásil za boha svojej doby – nuž Satana!

V inom preklade to znie ako „boh tohto sveta“, čo nie je o nič lepšie. Ale zo starogréckeho originálu („θεὸς τοῦ αἰῶνος“) je jasné, že hovoril o ére, v ktorej žil. Ako vidíme, nebol s ňou spokojný.

V čase, keď bol napísaný tento text, prebiehalo formovanie kresťanstva – a to v ostrom ideologickom a politickom boji, ktorý mal často tie najbrutálnejšie formy. Prví Ježišovi nasledovníci za tým videli vôľu Zlého – čiže diabla. Asi práve takto chcel Pavol zdôrazniť silu, z ktorej ten pôsobil na ľudstvo…

Odvtedy prešlo dvadsať storočí a svet sa zmenil takmer na nepoznanie. Len jedno zostáva rovnaké – Satan má obrovský vplyv, ktorý – ako si mnohí myslia – stále rastie. Slávny ruský básnik Alexander Blok to vyjadril takto: „Ešte temnejší a enormnejší je tieň Luciferovho krídla.“

Ľudia, ktorí nechcú žiť v tomto tieni, sa niekedy cítia beznádejne a strácajú vieru v lepšiu budúcnosť.

Satanské machinácie                             

Ten istý pocit bol dobre známy našim vzdialeným predkom. Ich život bol neustálym bojom o existenciu a nevideli príležitosť to zmeniť. Možno aj preto sa oddávna opakuje predstava, že tento svet by mal zahynúť a potom by vznikol svet nový, kde by bolo zlo potrestané a dobrí ľudia by nikdy nemali žiadne starosti.

Takéto myšlienky majú vedecký názov – eschatológia (od starogréc. „ἔσχατος“ – konečný, posledný). Sú prítomné vo všetkých svetových náboženstvách. Všimnime si, že od staroveku až do stredoveku ich väčšina ľudí nepovažovala za hrozbu, ale videla v nich nádej. Keď sa život zdal obzvlášť neznesiteľný a vplyv Satana nesmierne vzrastal, naši predkovia nachádzali útechu v tom, že je to znamenie blížiaceho sa konca sveta, a teda začiatku novej éry šťastia a prosperity. Preto boli v tých časoch eschatologické očakávania súčasťou bežného života.

Ale ako sa civilizácia rozvíjala a hodnota ľudského života stúpala, postoj ľudí k tejto myšlienke sa zmenil – začala byť považovaná za desivý scenár, ktorému sa dá vyhnúť. Postupom času vznikla ilúzia, že ľudstvo má šťastnú dobu na dosah, a to bez nejakého konca sveta či posledného súdu.

Príkladom môže byť začiatok 20. storočia v Európe, ktorý mnohí až doteraz považujú za obdobie stability a idylického pokoja. Stefan Zweig: „Nikdy som tak nemiloval náš Starý svet ako v týchto rokoch na prahu prvej svetovej vojny, nikdy som toľko nedúfal v jednotu Európy, nikdy som neveril v jej budúcnosť tak, ako v čase, keď sme si predstavovali úsvit novej éry. Ale v skutočnosti to bola žiara už približujúceho sa svetového ohňa.“ (Svet včerajška, originál nie náhodou vyšiel v roku 1942).

Po tej prvej bezprecedentnej vojne opäť nastali časy relatívneho pokoja – žiaľ veľmi krátke. Diabol sa však nezastavil a uvrhol svet do ešte hroznejšieho masakru. Mimochodom: vyššie citovaný Zweig to nevydržal a spáchal samovraždu, hoci už žil v bezpečí amerického kontinentu.

Po každej z dvoch veľkých vojen 20. storočia, ktoré súčasníci vnímali ako niečo blížiace sa koncu sveta, si milióny ľudí povedali: už nikdy viac. Vrcholilo silné hnutie, ktorého cieľom bolo predchádzať smrtiacim konfliktom. Niekto určite povie, že nedosiahlo veľa. No mierové riešenie kubánskej raketovej krízy slúži ako inšpiratívny príklad víťazstva rozumu a dokazuje možnosť rozptýliť aj ten najčernejší tieň Luciferovho krídla.

Ale v 21. storočí sa ľudstvo neočakávane stretlo s obrodou eschatologického myslenia a opäť čelí pochmúrnej perspektíve zničenia civilizácie. Satan sa nachystal na revanš a chce byť bohom aj nášho veku.

Nová eschatológia

V roku 2018 ruský prezident Vladimir Putin dosť uvoľnene povedal, že sa netreba báť jadrovej vojny, keďže my (Rusi) pôjdeme do neba a naši nepriatelia jednoducho zdochnú. Tieto slová publikum vtedy vnímalo ako prejav zvláštneho humoru, dosť typického pre ruského prezidenta. 

Niektorí si ich však dobre zapamätali. O päť rokov neskôr jeden z popredných ruských expertov na medzinárodnú politiku Sergej Karaganov prišiel s podrobným konceptom preventívneho jadrového úderu na zastrašenie Západu.

Napriek ostrej kritike zo strany domácich aj zahraničných kolegov tento názor stále obhajuje až dodnes. To vyvolalo špekulácie, že Kremľu sa jeho nápad páčil alebo sa tam dokonca zrodil, a Karaganov odtiaľ dostal pokyn, aby ho zdôvodnil, zverejnil a tak otestoval reakciu verejnosti.

Foto: Chatham House London, CC BY 2.0, wikimedia

Prebiehajúca diskusia o možnosti použitia jadrových zbraní ukazuje, že táto myšlienka už nespôsobuje všeobecné odmietanie, typické pre 20. storočie. O tom, kedy a prečo došlo k prelomeniu tohto tabu, sme spolu s Jaroslavom Daniškom už v Štandarde písali. Fakt však je, že počas vojny na Ukrajine politici, vojaci a odborníci z Ruska a krajín NATO, aj keď s výhradami, pripúšťajú možnosť praktického využitia tohto prostriedku hromadného ničenia.

Eskalácia konfliktu medzi týmito stranami na to vytvára vážne predpoklady. Rozsiahla analýza, vykonaná pred rokom v USA pomocou matematických modelov, naznačuje množstvo faktorov, ktoré by mohli jednu zo strán vyprovokovať k takémuto fatálnemu rozhodnutiu. Je to nová eschatológia, založená nielen na viere alebo poverách, ale aj dokázaná vedou.

Podľa niektorých zdrojov už na jeseň roku 2022 nastal okamih, keď tieto faktory mohli nadobudnúť účinnosť a aktivovať jadrové arzenály Ruska a Spojených štátov. Vtedy vraj už chýbalo len málo, aby sa svet ponoril do smrteľnej katastrofy.

Po tomto alarmujúcom momente sa napätie o niečo znížilo. Teraz však opäť vidíme eskaláciu. Na povolenie západných krajín, aby Ukrajinci zasiahli územie Ruska nimi poskytnutými zbraňami, Kremeľ reagoval viac než citlivou hrozbou – že odovzdá svoje strely nepriateľom USA a ich spojencov.

Analytici a novinári opäť začali rozprávať o blížiacom sa poslednom súde a konci sveta. A majú prečo. Na nedávnom ekonomickom fóre v Petrohrade sa Putin prežehnal a doslova zopakoval časť Karaganovovej koncepcie jadrového útoku na EÚ ako reakcie na použitie európskych zbraní proti cieľom na ruskom území… A zdôraznil, že pochybuje, že Spojené štáty na to zareagujú strategickými jadrovými údermi. Ale napriek znaku kríža, nie sú tieto optimistické pochybnosti výsledkom satanského vplyvu?

…et pereat mundus

Prečo kladiem takúto otázku? Pretože vidím, že USA a ich spojenci sa vo svojom konaní riadia starým princípom Fiat iustitia, et pereat mundus – „Nech sa vykoná spravodlivosť, aj keby mal zahynúť svet“.

Tento vyraz asi nemá antický pôvod, hoci bol v rôznych časoch pripisovaný rôznym postavám staroveku. Teraz sa verí, že ho prvýkrát použil rímsky pápež Adrian VI. v rokoch 1522 až 1523. Immanuel Kant v traktáte K večnému mieru (1795) ocenil túto formuláciu nasledovne: „Znie to však trochu vzdorovito, ale je to pravda a smelo predstavuje princíp zákona, odrezanie všetkých objazdových ciest, naznačených klamstvom alebo silou.“ Kant však ďalej poukazuje na to, že jej doslovné uplatnenie by bolo nemorálne.

Preto Ludwig von Mises premenil túto frázu na Fiat iustitia, ne pereat mundus – „Nech sa stane spravodlivosť, aby svet nezahynul“. (Human Action: A Treatise on Economics, 1949). Ale nezdá sa, že by všetci dávali pozor na to, čo tým chcel povedať…

Vedenie určitých západných krajín je dnes doslova posadnuté túžbou potrestať Rusko za porušenie medzinárodného práva a svetového poriadku. A zdá sa, akoby boli pripravení zaplatiť za to aj vyššiu cenu, otázka znie, či aj tú najvyššiu – keby to malo ohroziť existenciu celého ľudstva. Zatiaľ ešte stále platí jeden z dvoch amerických cieľov vo vojne, nezapojiť sa do nej, ale čiara sa stále posúva a testujú nové pokusy. Otázka znie, dokedy je možné ju posúvať.

Som starší človek a musím povedať, že je pre mňa ťažké pochopiť dôvody takejto nenávisti, ktorá presahuje aj napäté a odcudzené vzťahy medzi kapitalistickým a socialistickým táborom v najhorších rokoch studenej vojny. Pýtam sa sám seba: Naozaj v tom nemôžeme vidieť vplyv Satana, ktorý skresľuje vnímanie reality?!

Rusko začalo a vedie krutú vojnu, ale všetci vieme, že z teritoriálneho a nevyrovnaného konfliktu môže vzniknúť svetová vojna iba za jednej podmienky.

Nuž a bezprecedentný tlak zo Západu spôsobuje, že ruské vedenie reaguje presne opačne, ako sa očakávalo. „Prečo by sme sa mali báť?“ – vyhlásil Putin počas návštevy Vietnamu – „či nie je lepšie ísť do konca?“

V tých slovách je viditeľná a vedomá (alebo náhodná?) paralela so sloganom z posledných dní druhej svetovej vojny: Hrozný koniec je lepší ako hrôza bez konca (Eher Ende mit Schrecken als Schrecken ohne Ende). 

Zdá sa, akoby v USA a ešte viac v Európe mnohí podceňovali horlivosť Rusov. Riaditeľ Inštitútu pre jadrový výskum Americkej univerzity vo Washingtone Peter Kuznick nedávno vyhlásil, že západní lídri sú zúfalí a sú pripravení riskovať jadrovú vojnu, aby zabránili víťazstvu Ruska na Ukrajine. Zdôraznil, že ruské hrozby mylne považujú za bluf, a preto môžu robiť nerozumné rozhodnutia.

Ako vidíme, vznikla veľmi nebezpečná symetria – každá strana neverí v serióznosť deklarovaných zámerov oponentov.

Foto: Profimedia

Kto je Údržbárom?

Nechcem situáciu prehnane dramatizovať. Väčšina expertov teraz verí, že Západ ani Kremeľ si neželajú priamy stret či úplne nekontrolovaný vývoj konfliktu. Už preto, že očakávania smerujú k novembrovým voľbám v Amerike. Preto hrozba jadrovej vojny medzi nimi síce existuje, ale nie je nevyhnutná. Mysliac na blízku budúcnosť, nezabúdajme však na boha tohto veku – tiež má svoje zlovestné plány.

Keďže je leto, môžeme si dovoliť aj drobnú necnosť, bez toho, aby sme provokovali, sa nevážne spýtať: A prečo ich doteraz nesplnil?

Spomínaný apoštol Pavol o tom kedysi hovoril, ale tak, že o jeho slovách teológovia dodnes polemizujú: „Lebo tajomstvo neprávosti už pôsobí; ale len dotiaľ, kým nebude odstránený ten, čo ho teraz zadŕža.“ (2Sol 2,7).

V originále výraz, preložený do slovenčinu ako „ten, čo ho zadŕža“, znie ako jedno slovo – katechon („kατέχων“). Dá sa to preložiť aj ako „Údržbár“.

Svätý Augustín o tomto úryvku napísal: „Nie sme schopní sami pochopiť, čo tým apoštol myslel. Priznám sa, že týmto slovám nerozumiem.“ (Boží štát, XX, 19:1-3). Ale môžeme tušiť, že mal na mysli niekoho alebo niečo, kto nedovolí, aby prišiel na svet Antikrist alebo aby zvíťazil Satan.

Kto alebo čo by to mohlo byť?

Existujúce hypotézy sa dajú rozdeliť zhruba do troch skupín. V prvej z nich sú autori, podľa ktorých katechon môže byť vplyvnou historickou postavou. Do druhej skupiny patria tí, ktorí sa domnievajú, že ide o isté inštitúcie: zvyčajne cirkev alebo štát. Tretia skupina združuje zástancov pohľadu na katechon ako na duchovný fenomén – náboženstvo či modlitbu.

Dnešná konfrontácia medzi Ruskom a Západom vyvolala novú vlnu záujmu o tento prastarý pojem. Patriarcha Kirill trvá na tom, že teraz „ten, čo… zadŕža“ diabla je Rusko a Putin. Asi mu nikto nepovedal, že kedysi nacistickí ideológovia tvrdili to isté o Tretej ríši a jej führerovi.

Rusko sa zjavne nemôže uchádzať o úlohu katechona. Ani Západ nie je vhodným adeptom, pretože nateraz viac eskaluje krízu, než prispieva k jej riešeniu. Rád by povedal, že Údržbárom je pápež a cirkev ktorú vedie, ale v týchto dňoch nemajú dostatočnú silu a autoritu. Dalo by sa predpokladať, že hovoríme o Číne, ale aj tá je zdrojom napätia, snažiac sa podmaniť si Taiwan…

Pavlove slová však obsahujú aj varovanie: katechon pôsobí, „dokiaľ nebude odstránený“. Nemôžem si nevšimnúť, že „odstránený“ je veľmi voľná verzia prekladu: starogrécke slovo „γίνομαι“, použité v origináli, je polysémantické, ale medzi desiatkami jeho významov nie je žiadne „odstránenie“. Ale keďže je prítomné v slovenskom preklade Biblie, musíme sa zamyslieť – možno ide o to, že Údržbár už bol eliminovaný a cesta pre zlo je otvorená?

Hádanka položená apoštolom Pavlom nie je vyriešená. Ostáva len dúfať, že sila schopná udržať svet pred katastrofou nie je ešte zničená a prejaví sa aspoň v poslednej chvíli.

Zatiaľ však dostávame alarmujúce správy, že v Rusku je už jadrová munícia dopravená na vojenské letiská.

Boh tohto veku akoby bol pripravený na rozhodujúce kroky.