Príbeh Prisky Dankovej. Odvážnej ženy, ktorá prežila väzenie, vzostupy i pády

Priskina mama situáciu nevedela prijať, dokonca Prisku „vykázala“ z domu, nechcela sa s ňou stretávať. No časom cez malého Paľka došlo k zmiereniu. 

„Najväčším znakom zmierenia bolo to, že keď sa naši brali, moja babka poslala obrovskú tortu ako symbol, že je rada, že to nakoniec takto dopadlo.“

Pavel Danko

Keď sa Pavel Danko dozvedel, že Priska čaká ich dieťa, rozhodol sa, že sa postará o svoju manželku, no bývať bude s Priskou a Pavlom, chcel byť pri svojom synovi. Jeho manželka bola chorá, finančne ju zabezpečoval a pravidelne za ňou chodil. 

„Dokonca si pamätám, že ako malý chlapec som s otcom chodil k nejakej tete Aničke, hoci som nerozumel, že to bola vlastne jeho zákonitá manželka. Zaujímavé bolo, že ma mala celkom rada, aspoň tak si to pamätám.“

Pavel Danko bol obľúbený, vedel spájať ľudí. „Rád chodil na návštevy, rád sa nechal pozvať. Vedel si vypýtať vajíčka, ovocie, víno, čokoľvek. Mamka to musela dosť často predýchavať.“ (Úsmev.) 

Otcovu žoviálnosť a bezprostrednosť zdedil aj jeho syn Pavol.

Svadba a pohreb

Napriek náročným okolnostiam Priska verila v Boha, vychovávala malého Pavla vo viere, hoci na jeho prvom svätom prijímaní sama nemohla prijať eucharistiu, lebo v tom čase ešte nebola zosobášená s Pavlovým otcom. Svadbou prišlo pre ňu veľké oslobodenie. Neskôr poznamenala, že nemožnosť prijímať eucharistiu bola pre ňu horšia ako kamenné väzenie.

„Takmer desať rokov mamka nemohla pristupovať ku sviatostiam, až dovtedy, keď manželka môjho ocka zomrela a mohli sa zosobášiť. Tým pádom som bol na svadbe mojich rodičov. Niekoľko mesiacov nato však ocko zomrel.“ 

Priskin manžel bol od nej o 10 rokov starší a už dlho ho trápili zdravotné problémy. Bol ortopedický pacient a jeho pečeň bola kvôli rakovine vo veľmi zlom stave. 

„Priska potrebuje prijatie, starajte sa!„

„V čase, keď mamka ostala tehotná, Pán Boh poslal do nášho života hnutie Fokoláre. Maminka bola známa vo všetkých kruhoch podzemnej cirkvi. Takže ľudia z hnutia Fokoláre doslova poverili tri ženy z Bratislavy, ktoré boli volontárkami v hnutí Fokoláre, a dostali zadanie: Priska teraz potrebuje prijatie, starajte sa! Od útleho detstva si pamätám, ako k nám chodili na návštevu tri dámy – Milka, Angelika a Maňula, ktoré nám postupne začali nosiť Slovo života od zakladateľky hnutia Fokoláre Chiary Lubichovej. Na každý mesiac v ňom boli meditácie ku konkrétnym veršom zo Svätého písma.“

Prirodzeným vývojom začal po revolúcii aj mladý Pavol chodiť na stretká tohto hnutia. Priska tiež, kým vládala, chodila na stretnutia. Raz do týždňa sa so skupinkou ďalších žien stretávali, modlili, rozoberali Božie slovo a zdieľali sa o živote. 

Matka na 200 percent

Po manželovej smrti sa Priska snažila urobiť všetko pre to, aby bolo o syna Pavla postarané. „Do dôchodku išla trochu skôr, aby som nechodil domov sám s kľúčikom na krku. Kým vládala, mal som doma možno až ‚nezdravý‘ servis. Variť, žehliť či iné domáce práce som sa naučil až ako dospelý muž, lebo ona mi dovtedy slúžila, aby som mohol celé leto chodiť na festivaly, workshopy a všetok čas využívať na rozdávanie sa. Starala sa o mňa, sponzorovala ma. Bola matkou na 200 percent.“

Zo synových aktivít a tvorby sa Priska veľmi tešila. „Bola na mňa veľmi hrdá a keď vznikla Televízia Lux, bola to jej najsledovanejšia stanica. Bola veľmi kritická, až kým jej v poslednom roku života neodišlo myslenie. Vedela veľmi trefne povedať kazateľom, či mali homíliu pripravenú dobre alebo nie.“ (Smiech.) 

Múdra a odvážna žena, ktorá žila s krásou

Pre Pavla bola mama Priska stelesnením múdrej a odvážnej ženy. 

„Záležalo jej na tom, aby som aj ja bol slušný a múdry. Mnohí dnešní ‚obrátení‘ mladí majú pocit, že starí ľudia, babky, nevedia, čo je viera. No moja mamička naozaj žila s Bohom. Čokoľvek sa dialo, alebo keď k nám prišli ľudia s kadejakými ťažkosťami, ona vždy do toho pozvala Boha. Nikdy mi to priamo nepovedala, ale toto mám od nej – pozvi Boha do ktorejkoľvek časti dňa, do akejkoľvek činnosti. Nenechaj si ho iba na modlitbu či omšu.“

Priska počas svojho života veľmi rada čítala, lúštila krížovky, udržiavala sa v kondícii. 

“Mala úžasnú slovnú zásobu, vedela sa skvele vyjadrovať. Veľa vecí som po nej zdedil. V rámci gymnázia mali divadelný krúžok a dostala ponuku ísť na VŠMU, no odmietla to. Vedela skvele rozpoznať gýč od umenia. U nás doma visia obrazy Ladislava Záborského, ktorého osobne poznala. Jeden dostala do daru priamo od majstra. Milovala hudbu, chodila na koncerty, na operu. Žila s krásou. Vedela rozpoznať Boha nielen ako dobro, pravdu, lásku, ale aj ako krásu. Najväčším sponzorom ATaku bola Priska Danková. Od začiatku tomu uverila, absolútne ma v tom podporovala a kým vládala, bola na všetkých predstaveniach.“ 

Priska fandila veriacim ľuďom v politike. Po revolúcii bola pri zakladaní klubu KDH v Dunajskej Lužnej. 

Záver života poznačený krížom

Záver Priskinho života bol poznačený veľkým krížom. „Žena, ktorá bola absolútne odvážna, totálne slobodná a nesmierne komunikatívna, dostala v závere života najťažší možný kríž. A to je strach, dobrovoľnú samotu a nakoniec stratu zdravého rozumu. Ku koncu už netušila, čo je Lux, netušila, kde pracujem. Vracala sa jej minulosť. Nevedela pochopiť, prečo sa nemôže stretnúť so svojou mamou. Raz som jej povedal, že jej mamka už zomrela, a nechtiac som jej touto informáciou ublížil. Totálne sa uzavrela a nechcela sa stretávať s ľuďmi. Podľa mňa sa trošku hanbila za svoj stav, že už nevládze chodiť. Lebo kým vládala, aj s paličkou chodila do kostola. Akonáhle ostala doma, naozaj ostala doma. Dostať ju von medzi ľudí na vozíku sa mi podarilo asi dvakrát za celé tie mesiace.“

Priska mala svoje priateľky cez telefón a zopár kamarátok v Dunajskej Lužnej, ktorým dovolila prísť na návštevu, zdieľala sa s nimi a modlila.

„Pre mňa bolo asi najhoršie to, že sa veľmi bála. Začala mať rôzne predstavy, že k nám niekto chodí, mala zvukové i obrazové halucinácie. To, v čom bola predtým neprekonateľná a obdivuhodná, to všetko odišlo. No toto jej ostalo: neprestala veriť a mať srdce nasmerované na Boha. Občas sme sa doma povadili, pochytili, lebo ja som nechcel prijať, že moja mama kvôli Alzheimerovi postupne stráca zdravú myseľ. Niekoľko mesiacov mi trvalo, kým som sa naučil, že pri nej musím hrať hru a niekedy prejsť na inú tému namiesto toho, aby som sa s ňou o niečom hádal. No vždy, keď sme sa povadili, prišla modlitba, v ktorej sme sa naspäť zjednotili. Bolo to fascinujúce.“

Týždeň pred svadbou syna Pavla dostala Priska porážku. Vďaka zdravotnému personálu v Podunajských Biskupiciach, kde zhodou okolností Priska roky pracovala, sa z toho Priska dostala. 

„Vymodlila mi manželku„

Priskin syn Pavol sa v závere jej života odhodlal k odvážnemu kroku, keď vo svojich 40 rokoch požiadal o ruku Ivku, jednu z tanečníčok tanečného divadla ATak. Priska v tom čase na mnohých ľudí zabudla, nespoznala ich, no podľa Pavlových slov Ivku poznala. Hoci sa poznali krátko, tak hlboko sa jej vpísala do srdca. Syna Pavla spoznala vždy.

“Vnímam, že mamka mi vymodlila manželku a manželstvo, lebo v mojom živote sa tieto dve úžasné ženy vymenili. Bol som sám doma len pár dní, necelý týždeň. Potom už prišla Ivanka. Mamka Ivanku milovala. Bola pripravená sprevádzať ma aj v tej etape života, keď som bol presvedčený, že zostanem sám, podobne ako ona. Niekedy mi to aj tak žartom povedala: ‚Len aby si ešte nedopadol ako ja. Tiež som si myslela, že budem celý život slúžiť ako slobodná laička.‘ No ja som hovoril: Mami, ja už viem, čo sa tebe stalo, ja si dám pozor.” (Smiech.) 

Priskin syn Pavol bol totiž dlho presvedčený o tom, že bude ako slobodný laik slúžiť v Cirkvi. 

“A Pán Boh to asi vzal vážne, lebo naozaj si ma použil. Som vďačný za celé tie roky, za Radu pre mládež, za národné stretnutia, za prácu v Luxe a hlavne za ATak. Lebo toto dielo mi dalo aj manželku. Keby pre nič iné nevzniklo, tak práve pre Ivku. Myslím si, že môžem hovoriť aj v mene mojej manželky, ktorá si tiež prešla ťažkou životnou cestou a ATak sa stal pre ňu záchranou v najťažšej etape jej života a dokonca tam dostala muža. Nikdy by nepovedala, že ten prísny režisér raz bude jej manželom.”

Pavol spomína, ako mu mama Priska už vopred dohovárala: „Mamka mi priala, ale pri akomkoľvek mojom zlyhaní, zdvihnutí hlasu či prísnej reči mi hovorila: ‚Ale takto sa nemôžeš správať ku svojej žene. Ona bude trpieť. To si môžeš dovoliť ku mne, ale nie k iným! Mal by si si konečne vstúpiť do svedomia.‘ Jednoducho mi dávala kázne až do konca, kým ešte triezvo uvažovala. Veľmi jej záležalo, aby som druhým, hlavne ženám, neubližoval. Bola veľmi šťastná, keď som si napokon našiel manželku.“

„Keď som dostala toľko radosti, kto vie, čo ma čaká?“

Priskin stav si vyžadoval čoraz väčšiu starostlivosť a pre snúbencov a čoskoro mladomanželov nastal čas, aby zvážili, čo ďalej.

“Nemali sme ani odvahu, ani silu starať sa o mamu doma. Našli sme pre ňu miesto a ako často to šlo, tak sme za ňou chodili. Do toho prišla korona a tri mesiace sme mamku nevideli. Neskôr sa to na chvíľu dalo a potom si ju Pán povolal.“

Posledné dni, keď Pavol s Ivkou chodili za Priskou, v stave bolesti a Alzheimera povedala niekedy veci, nad ktorými nevychádzali z údivu: „Raz nám povedala: ‚Keď som dostala toľko radosti, kto vie, čo ma čaká?‘ – bola dojatá, keď sme prišli. Vždy sa tešila ako dieťa, zakaždým to prežívala nanovo. Toľkokrát som plakal, keď som si predstavil, že tam celé dni leží sama a keď sme prišli, bolo to pre ňu ako nebo.“

„Bola nesmierne silná, preto jej bol zverený ťažký kríž. Silné nohy vášnivej turistky sa zmenili na boľavé s barlami. Krásne klavírne prsty sa pokrútili od bolesti. Život plný ľudí a stretnutí vystriedala samota. A obrovská odvaha sa premenila na úzkosť, strach a obavy. Kríž mnohých podôb… ktorý niesla posledné roky. Úplne sa stiahla z dohľadu… prosím, nemajte jej to za zlé. Viac ako rok som sa pýtal Boha, prečo sme svedkami jej utrpenia… Najmä deň pred odchodom do Božej náruče som v jej tvári zahliadol agóniu Krista schváteného bolesťou. Možno som sa mal naučiť viac jej ďakovať, objaviť jej vytrvalosť a vernosť, mal som možnosť byť vďačný svojej skvelej manželke, ktorá ma učila, ako objať Krista v trpiacich, ale najmä, mal som sa asi naučiť totálne dôverovať Bohu, že vie, čo robí…

Ďakujem za túto lekciu. Určite nie poslednú…„

(úryvok z nekrológu, ktorý na pohrebe Prisky Dankovej predniesol jej syn Pavol)