Tolyamória: hriech a pocit viny musí byť znova dôležitý

Už som sa vyjadrovala k mnohých nebezpečenstvám postmodernej existencie. V peknom počasí sme doma smrdeli pre pocit viny zo slnka. Normalizovali sme extrémnu obezitu na festivaloch body positive (pozitívneho tela) a snažili sme sa stihnúť smrť do štyridsiatky. V rámci bedrottingu (dobrovoľné ničnerobenie, zvyčajne strávené v posteli) sme vliezli do postelí zaživa hnijúcej mládeže. 

Nechali sme si od DINK ľudí (DINK= Dual Income, No Kids, dva príjmy, žiadne deti) vysvetliť, že len bez detí sa oplatí žiť. V súčasnosti sa z chorých záhybov kolektívnej mysle vynorila tolyamória, do ktorej vám ponúkam krátky exkurz.

Tolyamory, ako znie anglický originál, sa skladá z dvoch podstatných mien: polyamórie a tolerancie. Dvaja členovia páru, ktorý praktizuje tolyamóriu, sa o to spravodlivo delia, pričom každý z páru sa zariadi po svojom. Jeden z partnerov začne spať s niekým iným, príležitostne alebo pravidelne. Druhý to bude tolerovať.

Podvádzaná osoba, a tým sa tolyamória líši od svojej známejšej verzie, nemá ambíciu sama tiež podvádzať. Ak aj má, nerealizuje to. Skôr sa tvári, že sa nič nedeje a že jej to, čo sa nedeje, ani trochu neprekáža, čo neverný náprotivok nespochybňuje a pokojne si ďalej robí svoje. Do takejto domácnosti musí byť radosť sa vracať.

Rebranding nevery, aby vyzerala ako progresívna činnosť pre cool ľudí, je možno viac než len obyčajná generačná potreba vymedziť sa – teda ukázať konzervatívnym starcom hlúposť ich názorov, ba celej ich doterajšej existencie s tým, že sa konečne narodil niekto, kto to akože chápe. Skôr sa zdá, že ide o ďalšiu epizódu v cykle normalizácie patológií, individuálnych aj spoločenských.

Tolyamória je, samozrejme, čajíkom proti množiacim sa pokusom začať považovať takú pedofíliu nie za kriminálnu úchylku, ale za jednu z mnohých pestrých foriem ľudskej sexuality. Tolyamorikom naozaj nikto neponúka umelú figurínu dieťaťa, aby „bezpečne vypustili paru“, ako to na jar doslova žiadala od svojich kolegov demokratická senátorka z Kentucky v rámci agendy ľudských práv, práve pre osoby, ktoré priťahujú maloletí.

Ale aj tak. Každý človek so štipkou životnej skúsenosti vie, že niektoré veci je jednoducho lepšie nerobiť, pretože sú štandardne zlé. Ak však jedného pekného dňa predsa len dôjde k zombie katastrofe, v televízii sa do večera objavia odborníci, ktorí budú odborne zdôvodňovať nevyhnutnosť vysávania mozgov z hlavy.

Na kresťanskej webovej stránke Sklenený kostol vyšla pred časom úžasná vec. Konečne sa vraj podarilo zlikvidovať hriech. Zmizol totiž z kázania. Farári o ňom už nehovoria, namiesto prosieb o odpustenie hriechov sa v kostoloch žiada o odpustenie našich slabostí a nedostatkov.

Ale zatiaľ čo hriech páchame úmyselne, a preto zaň musíme niesť zodpovednosť, za slabosti a nedostatky predsa nikto nemôže. Tu je nečakané spojenie katolicizmu a feminizmu: presne toto vtĺkajú do hláv svojich čitateliek aj nablýskané časopisy: nech robíš čokoľvek, alebo aj keď nerobíš nič (ale vieš, že by si mala), necíť sa vinná. Neobviňuj sa. Za nič sa nehanbi. Prípadne ich samy nepriamo povzbudzujú k nevere vďaka tónu svojich článkov, pretože čitateľky si zaslúžia žiť svoj život naplno. V niektorých krajinách západnej Európy sa vraj už ani veľmi nespovedá.

Pocit viny však nie je prekážkou, ale indíciou. Nejde o to, aby sme sa ním mlátili po hlave, alebo aby sme sa v rámci toxického masochizmu zožierali vlastnými prehreškami – ide o to, aby sme ho neprehlušili, keď prehovorí, pretože s absolútnou istotou prehovorí, pokiaľ nie sme psychopati. Neracionalizovať. Som za to, aby sa vina a hanba (a pokánie a aktívna náprava) stali opäť dôležitými.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.