Nerobme z Plavákovej martýrku. Kauza nálepiek si zaslúži triezvejšiu bodku

Hoci sa od stredajšej kauzy „nálepky“ vznieslo na adresu poslanca Huliaka množstvo tvrdej kritiky, neexistuje jediný racionálny argument, prečo ňou neodštartovať aj nasledovné riadky.

Dehumanizáciu a urážanie politickej súperky priamo na pôde parlamentu a následné ešte primitívnejšie „ospravedlnenie“ totiž nemôže obhájiť žiaden podnet, dokonca ani ten, na ktorý sa Huliak odvolal.

Viac ako o Plavákovej totiž označenie „suka“ vypovedá o množstve slamy v jeho topánkach, biednej kondícii SNS odkázanej na zber politických outsiderov a stave konzervatívnej politiky, ktorú v zákonodarnom zbore neraz reprezentuje buď nikto, alebo tí, ktorí jej preukazujú medvediu službu.

Tragédiu súčasnej situácie podčiarkuje to, že Huliak sa týmto spôsobom profiluje dlhodobo a existuje len zanedbateľná šanca na to, že sa u neho spustí mechanizmus hlbšej sebareflexie.

Niečo by ním však predsa len pohnúť mohlo. A to fakt, že sa stáva chodiacou antikampaňou pre svoj tábor a tým zákonite reklamou pre svojich politických súperov. Pre dobro všetkých zúčastnených dúfajme, že sa tak naozaj stane.

Pred tým, ako sa debata o výzdobe notebooku hodnej strednej školy na Slovensku uzavrie, by však malo zaznieť niekoľko dôležitých vecí.

Hoci sa Huliak v čase keď obhajoval jej vykázanie zo sály vyjadril absolútne nepatrične, jeho súperom to nepriznáva imunitu na chŕlenie prejavov podobného razenia. A možno ešte horších.

Platí to pre médiá, ktoré politika vykresľujú ako neandertálca s kyjakom a "primitívnu formu života", platí to pre aktivistov, podľa ktorých je Huliakovo meno „najhnusnejšia nadávka“ a platí aj pre umelcov, ktorí útočia na jeho výzor.

Po druhé, dôležitá je aj genéza sporu. Plavákovú na nevhodné nálepky upozorňujú už týždne a vedúci schôdze Andrej Danko ju vyzval na nápravu stavu pokojnou cestou, no poslankyňa sa rozhodla provokovať a pravidlá rokovacieho poriadku ďalej ignorovať. Tie do sály zakazujú nosiť „materiály propagujúce politickú stranu alebo politické hnutie“. Plaváková mala na počítači nálepku v znení „Budúcnosť na Slovensku? Dá sa to,“ čo odkazuje na kampaň jej strany PS.

Mimochodom, hoci sa Plaváková pri chorej myšlienke, že nenarodené deti nemajú právo na život bránila tvrdením, že iba citovala judikatúru Ústavného súdu SR, tento naratív sa jej skutočným postojom v otázke ochrany života nijak zvlášť nevymyká. Plaváková napríklad patrí medzi garantky časti programu PS, v ktorej sa píše o liberalizácii potratov, zavedení chemického potratu a dostupnosti potratov pre „všetky tehotné osoby“. Okrem iného sa v tejto kapitole možno dočítať o ambícii umožniť zmenu pohlavia na úrade či návrhu zatvárať na päť rokov do väzenia tých ľudí, ktorí budú hanobiť takzvanú rodovú identitu.

Rámcovanie tohto sporu ako stret neokrôchaného zlobra a citlivej lesnej víly si preto sociálni inžinieri môžu strčiť za klobúk.

V skutočnosti do seba narazili dva protipóly nekultúrnosti a najväčšou obeťou nie je Plaváková, ale všetci voliči, ktorí sa týmto indivíduám skladajú na výplaty.