Rakúske voľby a nové delenie Európy

Slobodní jednoznačne vyhrali voľby v Rakúsku. K vláde sa skôr nedostanú, ale oplatí sa počkať. Ľudovci vraj opatrne uvažujú o Schüsselovom riešení z roku 2000. Vtedy dokázali vytvoriť vládu s Haiderom, hoci ľudovci (ÖVP) skončili až tretí za slobodnými (FPÖ). O dva roky Schüssel triumfálne vyhral voľby. Alebo Sebastian Kurz, ktorý vytvoril vládu s FPÖ v trumpovskom roku 2017.

Prvýkrát ukázal nad Haiderom prevahu Schüssel, druhýkrát nad Kurzom nemecký establišment. Do tej istej rieky sa nedá opakovane vstúpiť. Ale podstatnejšie je niečo iné.

Napriek komunizmu, napriek vyše storočiu od konca spoločnej monarchie je nám Rakúsko stále politicky a mentálne najbližšia západná krajina. Možno preto, že samotná Rakúska republika až taká západná nie je. Nie v zmysle kultúrnom, náboženskom, civilizačnom, historickom: o tom nemôže byť pochýb rovnako vo Viedni ako u nás. Ale v zmysle politickom. Presnejšie, v automatickom kopírovaní súčasných západných trendov, kde demokracia slúži na výmenu strán pri moci, ale nie na výmenu vlády, ako to vidíme najnovšie v Londýne, dlhodobo v Paríži aj v Berlíne.

Starmer vyhral voľby, ale vládne akoby sa volal Rishi Sunak. Macron strieda premiérov – raz doľava, raz mierne doprava, ale všetci sú liberáli a v tom podstatnom sa nemenia. Nemecko je úplne čistý príklad toho istého, či vládne SPD so Zelenými a FDP, alebo strany CDU/CSU s SPD, stále to vyjde narovnako.

Pravda, aj v západných krajinách to už buble nespokojnosťou, demokracia je v napätí s progresivizmom.

V Británii prestáva fungovať dvojstranícky systém (zhruba 45 percent voličov už volí iné ako dve hlavné strany), Farage ale ešte nedokáže napodobniť Trumpa. Le Penovú a Bardellu trestá súčasný francúzsky volebný systém, už dokážu vyhrať nielen eurovoľby, ale najnovšie aj parlamentné voľby – ak počítame počet získaných hlasov, mala Bardellova kandidátka o milióny hlasov viac ako zjednotená ľavica alebo Macronova koalícia, o niekdajšej pravici ani nehovoriac. Ale po prepočte na mandáty skončia ešte stále tretí.

Aj v Nemecku sa veľa zmenilo, AfD už tiež vyhráva voľby na úrovní federálnych štátov, prípadne sa kartel musí organizovať, aby skončila AfD druhá, ale vládny systém najnovšie zachraňuje Sahra Wagenknechtová, plus železnou zárukou kontinuity zostáva CDU.  

V Rakúsku sú ďalej.

Tu dokázala voľby vyhrať strana s národniarsko-protiimigračným a protivojnovým nastavením, ktorá je vytlačená na mediálny okraj, ktorú sa pred časom pokúsil zlikvidovať nemecký deep-state (kauza Ibiza gate).  

Uvidíme, či sa jej podarí dostať k moci a ak by sa zázrak konal, ako budú vyzerať podmienky, či dokážu vládnuť kompetentnejšie ako mainstream a ukázať predstavy, ako nahradiť mainstream. Ale už vyhrať slobodné voľby proti systému veľa znamená.

Niečo podobné poznáme od nás, vidíme to v Maďarsku, Chorvátsku, donedávna v Poľsku či Slovinsku, prelietavé postavenie má tiež Česko. Podstatné ale je, že súčasné štáty niekdajšej c. k. monarchie sa dokážu líšiť od západného vývoja a spoločenská väčšina si dokáže zvoliť stranu (hoc aj protestnú), ktorá sa nepoklonila vládnucemu kartelu.

„Demokracia vedie k oligarchii a nevyhnutne v sebe zahŕňa oligarchický nucleus,“ písal pred storočím autor železného zákona oligarchie Robert Michels, považoval to za nevyhnutnú a nezmeniteľnú charakteristiku vývoja vrátane tvorenia rôznych klík a podtried, ktoré tomu slúžia.

Práve to je dnes problém Západu.

Princíp oligarchie už západný svet dlhšie zjednocuje a ide ponad jednotlivé demokracie. Sieť nevolených inštitúcií, nadnárodných firiem, vlád, médií a tajných služieb funguje veľmi dobre. A ľudia, ako mi to nedávno povedal jeden bystrý katolícky kňaz z Austrálie (rozhovor už čoskoro), majú pocit, že politici sa po voľbách nezodpovedajú voličom, ale niekomu inému. Akoby ich moc ani nezávisela zdola od voličov, ale niekde zhora, kde vládnu veľké peniaze a veľké záujmy.

Nikto týmto systémom nedokáže otriasť viac ako tí istí voliči, keď si zvolia stranu, ktorá je vykázaná z kartelu.

Ešte stále je to málo na hlbšiu zmenu. Chýbajú predstavy, ako vládnuť, ako čeliť oligarchii v Bruseli, ako oligarchii vo Washingtone, a najmä tajným službám, ktoré sú spojené s médiami a ktoré kartel dokážu efektívne chrániť. Ako preusporiadať mediálnu scénu, aby sa v ich ponuke objavila pluralita, ako pritlačiť na masívnu silu Google a IT korporátov, ktoré už riadia reklamu a určujú, čo je a čo nemá byť agenda.

To všetko chýba. Ale signál tu je. Každé ďalšie sklamanie bude pôsobiť rovnako, ako to bolo so sklamaniami počas komunizmu, povedie k hlbšej zmene, generácia zmeny už narastá.

Dôležité je tiež uvedomiť si, aké témy tento odpor v rôznych európskych krajinách zjednocujú: odmietanie zahrávania sa s vojnou s Ruskom (a rozširovaním NATO), odmietanie imigrácie ako náhradného riešenia za domáci stav demografie a ekonomickej stagnácie, odmietanie rôznych predpísaných dúhových a inkluzívnych progresívnych riešení v kultúre v širšom zmysle slova.

Zatiaľ chýba pozitívny program, bez neho zmena možná nie je. Chýba rozhodnejšia iniciatíva a predstava. Napríklad o tom, ako skončiť vojnu tak, aby sa zo západnej Ukrajiny nestal buď kriminálny a humanitárny problém pre našu časť Európy, alebo ľahká príčina na provokovanie nekonečnej vojny v budúcnosti. Ale už to odmietanie je dobrý signál.

Európa sa historicky delila na Juh a Sever, s osvietenstvom prišlo delenie na Západ a Východ. Neskôr, počas nacizmu a komunizmu bolo toto delenie zvlášť ničivé.

Napriek tomu ale vidíme, že kultúrne a mentálne zmýšľanie Rakúšanov, Slovákov, Maďarov, Chorvátov, ale aj Čechov a Slovincov sa v čomsi podstatnom líši od väčšiny na západ, na východ aj na sever od nás.

Je na politikoch, aby tomuto dôležitému rozdielu dali hlas.

K Rakúsku by sa aj naši politici mali začať správať inak, partnerskejšie.