Ako sa robí zahraničný puč. Značka Ibiza

Najväčšiu pozornosť si získal výsek, v ktorom Strache uviedol model na pretvorenie mediálnej scény – à la Viktor Orbán v Maďarsku. Vyzval svoju ruskú hostiteľku, aby kúpila podiely v najväčšom bulvárnom denníku Krone. Tieto noviny v deväťdesiatych rokoch aktívne sprevádzali a podporovali vzostup Slobodných, predsedu Stracheho ale už otvorene nepodporili. Strache volavke vysvetlil, že by musela potom v Krone „pushovať“ niekoľkých novinárov, „zack zack zack“, niekoľko ďalších vyhodiť, „zack zack zack“, a niekoľko nových zabudovať do systému. To by vraj stačilo, aby dostal vo voľbách nie 27, ale 34 percent.

Nič z vystatovania na Ibize sa neuskutočnilo, v skutočnosti kúpil Krone mladý realitný magnát René Benko, osobný priateľ Sebastiana Kurza, a odvtedy spieva tento denník chválospevy na Kurza a haní Slobodných.

Sú to presne dva roky, čo v máji 2019 Spiegel a Süddeutsche odpálili bombu do susednej krajiny. Merkelová vyzerala spokojne, už po niekoľkých hodinách od zverejnenia vyzvala k boju proti populistom. Strache bol v momente politicky mŕtvy, odstúpil zo všetkých svojich postov a bol vyhnaný zo strany. Slobodní chceli bez neho v koalícii pokračovať, Kurz však po sedemnástich mesiacoch vypovedal koalíciu. Na jeseň nasledovali predčasné voľby, ktoré Kurz suverénne vyhral. Koaličného partnera si vymenil: z najviac pravicovej strany v rakúskom parlamente prešiel k najviac ľavicovej – k Zeleným.

Kľúčovú úlohu v tom zohral spolkový prezident Alexander van der Bellen, v minulosti dlhoročný predseda Zelených. Prezident pravicovú vládu Kurz – Strache z duše nenávidel, chopil sa príležitosti a odmenil Kurza najštedrejším spôsobom – umožnil mu do predčasných volieb dovládnuť s jednofarebnou vládou. Ten mimoriadne veľkorysý plán prezidentovi síce pokazil parlament, v ktorom Kurz po odhodení Slobodných už nemal väčšinu, takže musela dovládnuť úradnícka vláda, ale odvtedy funguje ľudovecko-zelený tandem.

Všetci sú spokojní: Merkelová, nemecké médiá, rakúske médiá, v ktorých Slobodní majú historicky najnižšiu podporu, a z rakúskeho strašidla sa stal pre Nemcov rakúsky vzor. Obdobná vládna koalícia ako v Rakúsku sa rysuje aj v Nemecku. Dokonca aj tí najzúrivejší aktivisti z nemeckých médií sa s Kurzom zmierili. Už nemusia Baby-Hitlera zabiť, skrotili si ho.

Nedá sa ale povedať, že kauza Ibiza je úplne zabudnutá. Na pôde rakúskeho parlamentu funguje už dlhšie vyšetrovací výbor, z ktorého sa občan raz za čas dozvie nejakú drobnosť. Napríklad unikli dve-tri fotografie volavky (naozaj nie je škaredá). Zvlášť sociálnodemokratickí a liberálni členovia výboru sa málo zaoberajú samotnou Ibizou, ale využívajú tento orgán ako príležitosť na vyšetrovanie iných korupčných káuz zvrhnutej pravicovej vlády, najmä jej prepletenosť s hazardným priemyslom.

Keďže Slobodní živoria vyobcovaní kdesi na okraji slušnej mainstreamovej spoločnosti, nedarí sa im veľmi poukázať na nezrovnalosti. Keď napríklad upozornili na fotografiu z kalendára programu Outlook prezidenta van der Bellena, v ktorom bola krátko pred vypuknutím Ibiza aféry poznámka Die Bombe platzt (Bomba vybuchne), novinári sa uspokojili s vysvetlením prezidentského paláca, že prezident si to tam zapísal asi neskôr.

Veľký rozruch by si pritom zaslúžil protokol z videa, ktorý zverejnil Stracheho advokát v auguste roku 2020 (padlý politik musel takmer rok bojovať za to, aby si video vôbec mohol pozrieť). Z tých citátov je zrejmé, ako účelovo nemeckí novinári zostrihali rokovania z Ibizy.

Z protokolu vyplýva, že falošná oligarchyňa sa neskoro v noci začala hnevať, lebo Strache podľa nej priveľa táral a vyhýbal sa konkrétnej dohode o investícii 270 miliónov eur z jej strany. Začala v dosť vulgárnej ruštine nadávať, že sa nenechá (nasleduje slušný preklad) „nejakými sľubmi obalamútiť. Úprimne povedané, už mi to pije krv. Stojí ma to veľmi veľa času.“ Strache na to podľa protokolu reagoval slovami: „Chcem pekný večer. Nechcem žiadne peniaze. Seriem na to. Chcem ľudí, čo sú čestní a tu,“ – ukázal na svoje srdce – „tu, tu, to má oveľa väčšiu hodnotu. Seriem na to.“

V inej scéne, keď volavka argumentuje korupčnými praktikami vo východnej Európe, Strache povie: „Áno, ale takto tu nehráme.“ A inokedy: „No way, neurobím to.“ A v tej istej scéne: „Teraz ale na rovinu. S každou ďalšou sračkou je človek zraniteľnejší a ja nechcem byť zraniteľný. Chcem mať pokojný spánok. Keď ráno vstanem, chcem si povedať: ‚Ja som čistý.‘“

Médiá o dovtedy neznámych úryvkoch niečo napísali, ale obvykle s framingom, že to nič podstatné na obraze nemení, že Strache chcel predať republiku, a že tých „čestných“ viet na Ibize vyslovil niekoľko možno len preto, že vytušil pascu.

Nič podstatné sa nezmenilo ani po tom, keď druhé bulvárne médium Österreich začiatkom apríla zverejnilo celé video. Strache už len málokoho zaujíma, je to odpísaný zúfalec mimo politiky, so svojou vlastnou kandidátkou sa ani nedostal do mestského zastupiteľstva svojej niekdajšej bašty Viedeň a Slobodní ho nevzali späť do strany. Mnohí Rakúšania si ani nevšimli, že po rokoch by si konečne mohli prezrieť celé video z Ibizy. Mienkotvorné médiá sa tomu veľmi nevenovali. Ibiza už len unavuje.

Stalo sa, je to pasé, rozliate mlieko, čo už. Dvoje nemecké noviny poučovali rakúsku vládu, s pasívnym prizeraním sa rakúskych médií a následne s aktívnou spoluprácou rakúskeho prezidenta, rakúskeho kancelára, zopár rakúskych oligarchov a veľkého množstva Rakúšanov dobrej vôle. Strache si za to môže sám, správal sa ako nezrelý tínedžer, narobil si hanbu. Aj keď trestnoprávne nič nespáchal, je nehodný funkcie vicekancelára.

Dodnes nevieme, či nemecké noviny za video niečo zaplatili. Vieme len to, že dosiahli všetky svoje ciele. V úplnom utajení bol medzitým o Ibize už natočený aj hraný film, stál sedem miliónov eur a čoskoro poteší divákov nemecko-americkej televízie Sky. Filmové práva na ten nešťastný rakúsky príbeh predali nemeckí redaktori.

Niekto z toho napokon niečo vytĺkol.