Jozef Onačilla

Na verejnom zasadnutí, následne po rozhodnutí, odkazoval sudca Parovi, že jeho väzba má byť "zdvihnutým prstom" pre každého, kto by chcel spochybňovať a kriminalizovať predstaviteľov justície. Toto svoje vyjadrenie však Kliment nechcel zaprotokolovať do zápisnice, o čo žiadal v tom čase obvinený Para.

Druhý skutok sa týkal vyjadrení sudcu Klimenta pre médiá na adresu osoby, ktorá na neho podala podnet, ako aj samotného obsahu podnetu na disciplinárne konanie. Najvyšší správny súd odmietol konkretizovať, o ktorý verejný prejav sudcu malo ísť, a preto nie je zrejmé, čo sporné mal sudca Kliment povedať a pre ktoré médium.

Najvyšší správny súd sa pýtal Komisie, či tieto skutky zo strany sudcu Klimenta predstavujú porušenie sudcovskej etiky a kde sú hranice slobody prejavu sudcu.

V prvom skutku prišla Komisia, podľa vyjadrení jej predsedníčky, k záveru, že pojednávacia miestnosť nie je verejnou tribúnou. Sudca vyhlasujúci rozhodnutie v nej nemá ventilovať svoje vnútorné či hodnotové postoje alebo kázať verejnosti.

Sudca má byť profesionál, a keď vyhlasuje svoje rozhodnutie, má sa držať toho, čoho sa dané rozhodnutie týka a jeho odôvodnenia. Nemôže zneužívať svoje postavenie a talár na to, aby vyjadroval svoje subjektívne postoje.

Sudca Kliment porušil pravidlá sudcovskej etiky

Komisia preto prišla k záveru, že sudca Kliment týmto svojím konaním porušil sudcovskú etiku. Disciplinárny senát toto stanovisko pri disciplinárnom stíhaní vezme na vedomie, no nie je ním viazaný. Od stanoviska sa senát môže odkloniť, ale svoj odklon musí riadne odôvodniť.

V prípade druhého skutku, týkajúceho sa vyjadrení sudcu Klimenta pre médiá, zdôraznila predsedníčka Komisie Jelinková Dudzíková, že podnet Najvyššieho správneho súdu neobsahoval dostatočne konkrétne informácie na posúdenie veci.

Ani vyžiadanie si podrobností zo strany Komisie nebolo úspešné, pretože Najvyšší správny súd tieto odmietol poskytnúť s odkazom na ustanovenia Trestného poriadku. Takýto prístup označila predsedníčka Jelinková Dudzíková za veľmi prekvapivý.

V tomto prípade sudca Kliment podľa Komisie mediálne obhajoval svoju osobu pri disciplinárnom stíhaní a vyjadroval sa na adresu inej verejne známej osoby, ktorá podala podnet. Pre nedostatočne špecifikovaný návrh zo strany správneho súdu nevedela Komisia jednoznačne zaujať stanovisko k tomuto prípadu, ale vymedzila hranice slobody prejavu sudcu vo svojom stanovisku.

Hranice prejavu sudcu

Podľa predsedníčky Komisie má sudca právo vystúpiť na verejnosti, keď je spochybnená jeho povesť, no mal by mať na pamäti, že obhajobnú reč je potrebné viesť pred disciplinárnym senátom. Nemal by viesť paralelné obhajobné konania, teda jedno pred súdom a druhé pred verejnosťou.

Svojou verejnou obhajobou by sudca mohol bulvarizovať celé konanie, čo by mohlo byť vnímané ako forma nátlaku či ovplyvňovanie verejnej mienky. Sudca sa teda má právo vyjadriť, ale nemal by to byť jeho prvý úkon pri obhajobe, pretože potom dochádza práve k nežiaducim situáciám takzvanej mediálnej obhajoby, ktorú sudcovia často kritizujú.

Zásady sudcovskej etiky prikazujú sudcovi okrem iného vyhýbať sa nevhodnému správaniu či vystupovaniu, vrátane takého, ktoré objektívne vzbudzuje dojem nevhodnosti. Sudca musí rovnako vykonávať svoje mimosúdne aktivity tak, aby bolo minimalizované riziko ich konfliktu s jeho povinnosťami vyplývajúcimi zo sudcovskej funkcie.

Z týchto dôvodov by mal starostlivo zvážiť svoje vystupovanie v médiách. Na druhej strane, sudca má povinnosť sa vyjadrovať, ak sú právny štát alebo demokracia v ohrození. Vtedy musia sudcovia verejne vystúpiť na obranu nezávislosti súdnictva, ústavného poriadku a obnovy demokracie na národnej a medzinárodnej úrovni, a to aj v otázkach, ktoré sú politicky citlivé.

Pri hodnotiacich úsudkoch by si sudca pred vstupom do verejnej debaty mal predbežne posúdiť otázku, či publikovaním informácie, ktorej pôvodnosť nie je schopný potvrdiť, neohrozí vážnosť a dôveru v justíciu ako takú. Uverejňovanie nepresných informácií má totiž potenciál narušiť dôveru v autoritu súdnej moci.

Vzťahy s médiami musia byť obozretné

Sudca by sa mal vyvarovať použitia argumentačných faulov, manipulatívnych techník, zovšeobecňujúcich hodnotiacich úsudkov bez dostatočného základu a nepravdivých skutkových tvrdení. V prípade kritiky zo strany sudcu, by malo ísť o vecnú a konštruktívnu kritiku, opretú o konkrétne dôvody, spočívajúce v opise skutkového a právneho stavu, ako aj poskytnutí vlastnej úvahy.

Pri realizácii slobody prejavu musí byť sudca obozretný vo vzťahoch s médiami, aby nedošlo k zneužitiu funkcie a postavenia sudcu na reklamu a podporu konkrétneho média a jeho súkromných ekonomických záujmov. Frekvencia vyjadrení nie je obmedzujúcim faktorom, no nemožno ich uplatňovať výlučne pre jedno vybrané médium.

Podľa predsedníčky Komisie Jelinkovej Dudzíkovej totiž sudca, ktorý stále chodí do toho istého média, môže vzhľadom na svoje postavenie zvyšovať jeho predajnosť, čo je z hľadiska jeho funkcie neprípustné. Sudca by sa rovnako nemal pri vzťahu s médiami cítiť ako celebrita, nemal by byť emotívny a nemal by bulvarizovať, pričom tieto prejavy by nemal vzbudzovať ani u verejnosti.

Predsedníčka uviedla ako príklad disciplinárne stíhanie sudcu Františka Moznera, ktorý nepotreboval na rozdiel od Klimenta viesť svoju obhajobu pred verejnosťou a masírovať verejnú mienku prostredníctvom vybraných médií.

Mediálne vyplakávanie sudcu je neprípustné

Moralizovanie sudcu Klimenta o zdvihnutom prste v súdnej sieni označila Dana Jelinková Dudzíková za zneužitie jeho postavenia, pretože sudca nemôže ísť nad rámec svojich zákonných povinností. Tieto sa týkajú iba vyhlásenia rozhodnutia a jeho odôvodnenia.

Výstup sudcu Klimenta pre médiá, v ktorom kritizoval osobu navrhovateľa disciplinárneho návrhu, nazvala predsedníčka Komisie „vyplakaním sa“ a „vyjadrením svojej frustrácie“, a rozhodne takýto postup sudcu nie je v poriadku. V poriadku by bolo, ak by sa sudca vyjadroval k rôznym odborným témam, prípadne aj k disciplinárnemu konaniu, ale zo širokého uhla, nie priamo v kontexte vlastného stíhania.

Sudca musí mať podľa Komisie vždy na pamäti, že je sudcom 24 hodín denne. Nemal by burcovať verejnosť k násilnostiam, anarchii či nerešpektovaniu rozhodnutí súdov, právneho poriadku, ústavného zriadenia a hodnotového ukotvenia Slovenskej republiky.

V prípade disciplinárne stíhaného Klimenta bolo zo strany Komisie v jednom prípade priamo konštatované porušenie zásad sudcovskej etiky, a v druhom prípade naznačený ten istý záver iba nepriamo, pre nedostatok poskytnutých podkladov.

Tieto stanoviská bude zohľadňovať pri následných disciplinárnych stíhaniach Najvyšší správny súd, ktorý sa bude musieť vysporiadať s danými rozhodnutiami Komisie a zohľadniť ich pri rozhodovaní o Klimentovi.

Juraj Kliment už v minulosti odmietol rešpektovať rozhodnutie Ústavného súdu SR a v súčasnosti nemal problém chytiť iného sudcu pod krk, pretože podľa vlastnej obhajoby mu chcel zabrániť v páchaniu dopravných priestupkov.

Po zohľadnení týchto skutočností, ako aj množiacich sa disciplinárnych stíhaní, je potrebné sa pýtať, aký obraz vo verejnosti vytvára takéto správanie sa sudcu. A aký záver si verejnosť odnesie v prípade, ak disciplinárny senát neuvidí v jeho konaní žiadne pochybenia.