Nástup teroristu v Sýrii ako vyvrcholenie vojny proti teroru

Tragický príbeh Sýrie pokračuje neuveriteľným najnovším dejstvom. Vojenským pánom Sýrie sa stal skutočný krvavý terorista. Jeho meno je Abu Muhammad al-Džawlání a je veliteľom Tahrír aš-Šám, čo je teroristická organizácia. Ak už on nie je terorista, potom žiadni teroristi nikdy ani neexistovali.

Prevrat v Sýrii možno považovať za vyvrcholenie dvoch veľkých príbehov. Sú vzájomne prepletené, možno ich považovať za jeden.

Asadov pád učí odborníkov pokore

Pád vlády prezidenta Bašara Asada naučí pokore každého odborníka na Stredný východ, lebo toto nikto nepredvídal.

Asad ustál od roku 2011 rebéliu sekulárnych i islamistických skupín podporovaných USA a sýrska občianska vojna po niekoľkých rokoch skončila zamrazením konfliktu, pričom Asadova vláda ovládala väčšinu územia Sýrie. 

A pred pár dňami sa Tahrír aš-Šám pohol zo severu z Idlibu a o chvíľu obsadil Damask.

Čo sa stalo? Je to záhada.

Veľa krvi na al-Džawláního rukách

Pamätáte si na meno organizácie Al-Káida? Všetci sme sa to meno naučili po útokoch na Washington a New York 11. septembra 2001. Vykonala ich Al-Káida, nebezpečná a hrozivá islamistická organizácia Usámu bin Ládina. Nebolo väčšej hrozby ako ona, všetci o nej tak hovorili a písali.

Prezident George W. Bush vyhlásil vojnu proti teroru. Alebo ste s teroristami, alebo ste s nami. Tak burácal. Nebolo pre neho tretej možnosti.

Kvôli Al-Káide Američania a ich spojenci šli do Afganistanu. A potom do Iraku.     

Al-Džawlání ako dvadsaťročný bojoval proti Američanom v Iraku. Ako člen Al-Káidy. V Iraku ho Američania zajali, vo väzení strávil niekoľko rokov.

Potom bojoval v Sýrii, kde vznikla sýrska pobočka Al-Káidy s názvom Al-Nusra. Al-Džawlání bol jej veliteľom od roku 2012. A nebojoval proti Američanom. Bojoval proti Asadovej vláde. „Al Káida je v Sýrii na našej strane,“ napísal vtedy Hillary Clintonovej jej poradca Jake Sullivan, terajší poradca pre národnú bezpečnosť v Bidenovej vláde. 

USA vtedy podporovali protiasadovskú opozíciu, i keď nie priamo Al-Nusra.

Al-Nusra sa postupne osamostatňovala od Al-Káidy a v roku 2017 sa zlúčila s inými skupinami a pod Al-Džawláního vedením vznikol Tahrír aš-Šám. A teraz vládne Sýrii.

Nezaškodí pozrieť sa na masakry, ktoré má al-Džawlání na svedomí.

V januári 2012 v Damašku samovražedný atentátnik výbušninou zabil 26 ľudí, poväčšine civilov. 10. februára v Aleppe výbuch zabil 28 ľudí. V marci 2012 v Damašku výbuch auta naloženého výbušninami zabil 27 ľudí. K teroristickým činom sa prihlásila vtedy ešte málo známa al-Džawláního Al-Nusra.

Al-Nusra spáchala desiatky teroristických útokov.

Spomeňme ešte bombový útok, ktorý spáchala už pod názvom Tahrír aš-Šám a ktorý zabil v marci 2017 v Damasku 76 ľudí a zranil 120. K útoku došlo vo svätyni a väčšina obetí boli šiítski pútnici z Iraku.

Toľko k profilu al-Džawláního.

Ďalší hráči v Sýrii

Pár poznámok k ďalším hráčom v Sýrii. Je to Turecko, ktoré pred piatimi rokmi obsadilo pruh sýrskeho územia za svojimi južnými hranicami. Bolo motivované najmä snahou eliminovať vplyv tamojších Kurdov, medzi ktorými má slovo najmä PKK, teda Strana kurdských pracujúcich, čo je dlhoročná kurdská sekulárna teroristická organizácia.

Rusko má na severe námornú a leteckú základňu. Pôsobí tam roky legálne po dohode so sýrskou vládou.

Američania sú nelegálne, ako keby nič, na východe v sile do dvetisíc mužov a ťažia tam ropu.

Na východe sa vyskytujú zvyšky ISIL. To bola pred desiatimi rokmi najsilnejšia teroristická organizácia v Sýrii. Rozdrvili ju Američania, Európania, Asadova armáda, Rusi, Kurdi a ešte Hizballáh.

Hráčom je Irán, ktorý nepôsobí priamo v Sýrii, ale podporuje Hizballáh, ktorý bol Asadovým ochrancom.

No a hráčom je Izrael, úhlavný nepriateľ, ktorý zvykol občas Sýriu bombardovať.

Čo sa vlastne stalo? Nevieme

Nikto nevie vysvetliť poriadne, čo sa stalo. Jeffrey Sachs uvádza, že najsilnejším ochrancom Asadovej vlády, silnejším ako oficiálna sýrska armáda, bol libanonský Hizballáh, čo je šiítska ozbrojená formácia. A Hizballáh bol oslabený v nedávnom konflikte s Izraelom.

Za úspechom Tahrír aš-Šám tušíme Turecko ako hýbateľa, ktorý nad ním držal ochrannú ruku. O aktivite žiadneho iného veľkého hýbateľa nevieme, môžeme sa len dohadovať o aktivitách rôznych spravodajských služieb.

Rezignácia sýrskej armády je doteraz nevysvetlená.

Všetko to odovzdanie moci vyzerá ako vzájomne nedohodnutá poznaná nevyhnutnosť. Lenže veci príliš dobre zapadajú jedna do druhej na to, aby nikto s nikým nebol dohodnutý. 

Asad odišiel, skoro nikto si ani nevšimol, že aj rezignoval na funkciu prezidenta, teda nemá zámer pôsobiť ako exilový prezident. Jeho predseda vlády al-Džalálí bol v kontakte s al-Džawláním a spolupracoval s ním na odovzdaní moci. Asadov parlament privítal politickú zmenu.

Ako keby sa zrútilo čosi spráchnivené.

Možno sa niekedy dozvieme viac.

Zrodil sa pluralitný islamistický terorista?

Napomohlo tomu i samotné správanie al-Džawláního. Už niekoľko rokov sa snažil zmeniť imidž a posúval Tahrír aš-Šám od globálnej džihádistickej ideológie smerom k sýrskemu nacionalizmu.

Nechodí v burnuse, ale v mikine. A vysiela signály o rešpektovaní pluralistickej spoločnosti.

Predovšetkým, v Damasku víťazi nevraždili. Vtrhli do prázdneho prezidentského paláca a iránskeho veľvyslanectva, ale až na výnimky nedošlo k fyzickému násiliu.

Spomeňme si na teror voči šiítom v Damasku. Asad patril k vládnucej menšine sýrskych Alawitov, čo sú šiíti. Tahrír aš-Šám sú sunnitskí extrémisti.

Ale al-Džawlání sa stretol teraz s predstaviteľmi Alawitov. A tí tiež privítali politickú zmenu.

Poučil sa al-Džawlání od Talibanu? Spomínate si, ako sa v roku 2021 bojovníci Talibanu preháňali na autíčkach v lunaparku?

Máme tu teda nového demokratického teroristu či teroristického vyznávača plurality? Alebo ako to máme nazvať? Toto hranie sa so slovami vyznieva ako irónia. A veď aj je. Ale možno vylúčiť, že irónia sa nezmení na celkom obyčajnú realitu?

Veď v Sýrii nemožno vylúčiť nič.

Reakcia hráčov

Poďme teraz k rebríčku víťazov a porazených a k ich reakciám.

Veľkým porazeným je Irán. Z mapy zmizol štát, v ktorom vládol šiítsky predstaviteľ, a teda prirodzený iránsky spojenec. Irán pochopil, že v Sýrii niet vôle k boju proti Tahrír aš-Šám, tak nekládol odpor ani on.

Rusi tiež stratili spojenca a zrejme tiež pochopili, že nemá zmysel bojovať, keď Sýrčania nebudú. Ale nemusia stratiť vplyv. Ich základne zaručuje zmluva so Sýriou. Al-Džawlání vydával silné signály o potrebe dobrých vzťahov s Ruskom. „Ochraňujeme ruské základne,“ povedal.

Sergej Lavrov ešte v sobotu hovoril, že Tahrír aš-Šám sú teroristi. Neskôr jeho ministerstvo hlásilo, že vojaci na ruských základniach sú v pohotovosti, ale že žiadne nebezpečenstvo im nehrozí. Ďalej Rusko povedalo, že s novou mocou je v kontakte a že ide o to, aby do nového poriadku v Sýrii boli zaangažované všetky zložky spoločnosti.

K víťazom patrí i USA v tom zmysle, že bol konečne zvrhnutý Asad, na páde ktorého USA tvrdo pracovali roky. Joe Biden povedal čosi v tom zmysle, že pád režimu je pre Sýriu a jej občanov historickou príležitosťou. Samozrejme, USA nemôžu úplne obísť ktože to v Sýrii teraz vládne. Je to jeden z tých, proti ktorým George W. Bush pred dvomi desaťročiami vyhlásil slávnu vojnu proti teroru. V tomto zmysle zase boli USA porazené.

Pred pár rokmi USA bombardovali pozície Tahrír aš-Šám. Preto minister Blinken teraz vyslovil varovanie, aby v Sýrii nebol obnovený Islamský štát.

Od amerických médií možno očakávať šírenie naratívu o v zásade šťastnom rozuzlení, lebo skončila Asadova hrôzovláda. Veď to sa už deje. Na CNN bol rozhovor s al-Džawláním. Teraz už nie je najvyšším zlom Al-Káida, teraz je to pre zmenu Asad, ktorý v roku 2003 pomáhal USA proti Al-Káide.

Za Asadovým režimom nám nemá byť prečo smutno, i keď samotný Asad na mňa pôsobil skôr ako symbol a ako človek, ktorý pozná temné stránky svojej vlády, ale nevie svojim ozbrojeným zložkám zabrániť v ich krutosti. Tento pohľad zastáva v čerstvom článku i Seymour Hersh.

Zmienky o tom, že Asadov režim chránil menšiny, teda kresťanov a šiítov, práve pred vyčíňaním islamistov, budú momentálne potlačené. Ale viceprezident J. D. Vance sa o tom zmienil.    

Jednoznačným víťazom je Turecko. V Sýrii vládnu jeho chránenci. Prehlasuje, že chce prispieť k stabilite v Sýrii. Turecko sa stále viac vynára ako rozhodujúca mocnosť na Blízkom východe.

A teraz sa pozrime na víťaza, ktorý koná suverénne.

Izrael ako suverénne konajúci víťaz

Najväčším víťazom je Izrael. Padol režim, ktorého pád si Benjamin Netanyahu prial ešte v polovici 90. rokov. Asadov pád Izrael okamžite využil na obsadenie demilitarizovanej zóny na Golanských výšinách. Teraz preventívne zbombardoval lietadlá sýrskej armády na letiskách a jej loďstvo. Izraelských útokov boli stovky.

Človek sa diví, čo všetko sa zmestí pod pojem „právo Izraela na sebaobranu“.

Reakcia nových vládcov Sýrie nie je známa. Mlčia. Nemenovaný zdroj blízky vedeniu Tahrír aš-Šám povedal, že „nedávny izraelský postup na sýrskom území je dočasný, kým sa nezorganizuje bezpečnostná situácia a kým vláda neprevezme hraničné body“.

Teraz sa pokúsme na zmenu v Sýrii pozrieť z nadhľadu troch desaťročí. Uvidíme vyvrcholenie dvoch veľkých príbehov, ktoré sa navzájom prelínajú.

Príbeh vojny proti teroru a príbeh zvrhnutia vlád Stredného východu

Týmito dvomi príbehmi sú vojna proti teroru a metóda regime change, teda metóda zvrhávania vlád na Strednom východe.

Ten prvý je nám notoricky známy, druhý už menej.

Neslávny koniec vojny proti teroru

Komentátor magazínu American Conservative Sumantra Maitra nedávno označil zmenu režimu v Sýrii za koniec americkej vojny proti teroru. A má pravdu.

A je to koniec neslávny. Veď povážte. Buď ste s nami alebo proti nám vo vojne proti najväčšiemu zlu, hrmel George W. Bush. Tým zlom bola Al-Káida. Celý svet mal mať morálnu povinnosť Ameriku nasledovať v tomto boji.

O desať rokov neskôr konštatuje Jake Sullivan, že Al-Káida je v Sýrii spojencom USA.

A dnes? V Sýrii zvíťazil presvedčený alkajďák, presvedčený bojovník proti USA v Iraku, ktorý bol druhou zástavkou vo vojne proti teroru, hneď po Afganistane.

A americký prezident dnes povie, že ako je to dobre, čo sa v Sýrii stalo. No veď padol Asad.

Tá márnosť veľkých prejavov zo strany veľmocí. Tá márnosť malých národov, ktoré sa tou veľmocou dajú viesť. Tá márnosť vojen...

Prelínanie vojny proti teroru s úplne iným príbehom

Veď nie všetko bolo zlé na amerických plánoch spred dvadsiatich rokov. Ale problém bol v tom, že takmer od začiatku sme videli, že do vojny proti teroru sa úplne nelogicky vplieta ako červená niť iný príbeh, ktorý je podvodom.

Kto napadol Ameriku 11. septembra 2001? Boli to sunnitskí wahábistickí teroristi, skoro všetci zo Saudskej Arábie. Ich šéf Usáma bin Ládin, zakladateľ Al-Káidy, sa potom skrýval v Afganistane a Pakistane.

Ale vojna proti teroru sa začala otáčať stále viac proti iným odporcom Ameriky. Takým, ktorí USA nijako neohrozovali. Proti tým, ktorí prekážali Izraelu. Napríklad proti Iraku Saddáma Husajna, Iránu, Sýrii Bašara Asada. Boli to všetko buď šiítske režimy, alebo sekulárne, proti-islamistické. Tí nemali nič spoločné s Al-Káidou. Tí boli nepriateľmi Al-Káidy. Ale na získanie podpory obyvateľov pre inváziu do Iraku bola použitá dezinformácia o spojení Saddáma Husajna s Al-Káidou.

A teraz sa pozrime na prehistóriu tohto úplne iného príbehu.

Čo písal Netanjahu v polovici 90. rokov

Jeffrey Sachs upozornil v posledných dňoch na knihu Benjamina Netanjahua Fighting Terrorism, ktorá vyšla v roku 1995, rok predtým, než sa Netanjahu stal prvýkrát izraelským premiérom.

Netanjahu v knihe predostrel myšlienku, že medzinárodný terorizmus možno poraziť len odstránením štátnej podpory terorizmu zo strany režimov v Iráne, Iraku, Sýrii, režimu Talibanu v Afganistane, Arafatovej palestínskej samosprávy a Sudánu.

Plán zvrhnutia siedmich režimov za päť rokov

Sachs píše, že po posilnení neokonzervatívcov vo vláde prezidenta Busha juniora kruhy v Pentagóne pripravovali zámer na zvrhnutie siedmich vlád za päť rokov. Šlo o Irán, Irak, Sýriu, Libanon, Líbyu, Somálsko a Sudán. V podstate ide o Netanjahuov zoznam.

Generál Wesley Clark hovoril, že dokument s týmto zámerom mu bol ukázaný v Pentagóne po 11. septembri 2001. 

Teda Netanjahuov plán sa stal spoločným plánom Netanjahua a proizraelskej neokonzervatívnej lobby v Amerike.

Plán bol únosom vojny proti teroru

Plán zvrhnutia siedmich režimov vznikajúci po 11. septembri 2001 bol de facto únosom vojny proti teroru do končín, ktoré nedávali zmysel, ak vojna proti teroru mala byť namierená proti takým teroristom, ktorí spáchali útoky na newyorské Dvojičky a Pentagón.

 Ale dávalo to zmysel pre zámery Benjamina Netanjahua.

Vrelo odporúčam pozrieť si video, v ktorom v roku 2002 Netanjahu hovorí vo výbore v Kongrese a presviedča kongresmanov, že invázia do Iraku by bola „dobrou voľbou“. V prvej minúte sa jeden kongresman spýta, čo má spoločné Irak s útokmi z 11. septembra. Netanjahu odpovie, že nejde o to, či má Irak niečo spoločné s 11. septembrom, ale ide o to, ako zabrániť ďalšiemu 11. septembru.

Tým Netanjahu nehanebne tvrdí, že politici ako Saddám Husajn majú v pláne napadnúť Ameriku podobným spôsobom, ako to urobili sunnitskí islamisti. Lenže Saddáma Husajna či Bašara Asada by to v živote nenapadlo.

Onen kongresman tiež nerozumel, prečo treba ísť do Iraku. Nerozumel tomu ani Wesley Clark, keď mu nemenovaný generál v Pentagóne ukazoval plán zvrhávania siedmich vlád. Nerozumel tomu ani ten generál.

Presne v tom čase som tomu nerozumel v Bratislave ani ja. Čoskoro som sa stal ministrom vnútra a ako minister som hlasoval proti invázii do Iraku.

A tak ako neokonzervatívci s Netanjahuom uniesli celé USA do močiara nekonečných vojen, tak boli do tých vojen vtiahnutí aj Európania, ktorí USA nasledovali do Iraku. A tak tam bolo vtiahnuté i Slovensko. 

Aj dianie v Gaze patrí do príbehu

V roku 1995 Netanjahu písal aj o Arafatovej palestínskej samospráve. Tá samospráva sa časom zmenila na dve, lebo Gazu ovládol Hamas. Mimochodom Hamas bol stvorený Izraelom, ktorý mal záujem Palestíncov rozštiepiť.

To, čo sa udialo v roku 2024 v Gaze, je teda tiež súčasťou plánu, ktorý načrtol Netanjahu pred takmer tridsiatimi rokmi.

V Sýrii sa teraz završuje príbeh plánu zvrhnutia vlád

Na súčasnom dianí v Sýrii vidíme, že tridsať rokov starý plán zvrhávania siedmich režimov sa završuje. Padol režim Bašara Asada.

Paradoxom je to, že nevieme, ako sa to v záverečnej fáze stalo, vieme len, že sa to stalo.

A vieme, že uskutočnenie plánu neprinieslo to, čo Netanjahu sľuboval v Kongrese, a síce, že Amerike budú všetci vďační.

Všetko vyústilo do katastrofy.

Irak sa ešte nespamätal z invázie a jej následkov. Sýria, Líbya, Libanon sú zničené štáty. A Izrael bleskovo dokončuje vojenské zničenie Sýrie.

Nedotknutý bol jedine Irán. Ale o vojne Ameriky s ním sa stále hovorí.

Trpeli milióny ľudí.

Grandiózne plány nemá nikto pod kontrolou

Táto analýza sa nezastáva diktátorských režimov, ktoré mali byť zvrhnuté. Je však kritikou plánov, ktoré sú tak grandiózne, že ich uskutočnenie nemá neskôr nikto pod kontrolou. Ani superveľmoc.

Tie plány prinášajú utrpenie miliónov ľudí, uvrhávajú do vojen celý región Blízkeho východu a napokon prinášajú pravý opak pôvodných zámerov.

A ten pravý opak symbolizuje dokonale Abu Muhammad al-Džawlání.

Al Džawlání ako symbol zmaru grandiózneho plánu

USA šli do Iraku i kvôli lživej zámienke, že Irak spolupracuje s Al-Káidou. Tá v Iraku vôbec nebola. Ale po americkej invázii do Iraku prišla, okrem mnohých iných členov aj al-Džawlání.

Po invázii do Iraku vláda Bašara Asada pomáhala USA proti Al-Káide poskytovaním spravodajských informácií. Ale USA sa aj tak potom obrátili proti Asadovi.

Dnes sa pozerajú, ako Asada vystriedal al-Džawlání.

Al-Džawlání, samozrejme, nebude ani priateľom Izraela.

Narodil sa v roku 1982 v Rijáde v Saudskej Arábii, ale jeho rodičia boli vysídlení zo sýrskych Golanských výšin po tom, ako ich anektoval Izrael v roku 1967. Určite o tom synovi rozprávali. A syn si na to určite spomenul teraz, keď Izrael ničí armádu Sýrie a obsadil ďalšiu časť Golanských výšin, odkiaľ kedysi vyhnal jeho rodinu.

Takto dopadol plán zvrhnutia siedmich vlád v záujme boja proti terorizmu.

Kruh sa uzavrel.

To nevymyslíš.

Čo čaká nás a Sýriu?

Spin doktori nám zrejme budú naďalej ponúkať naratívy s nie príliš dlhou záručnou lehotou. Raz nám ukážu prstom na onoho a povedia nám, že to je najväčšie zlo. Potom zase na tamtoho a ten sa stane tým zlom. A naratívy si budú protirečiť. 

Mali by sme sa poučiť a držať sa vlastného rozumu.

A čo čaká Sýriu? To dnes nevie nikto. Idú Vianoce, oslávime príchod Dieťaťa, ktoré je Kniežaťom pokoja.

Môžeme a mali by sme sa za Sýriu modliť.