Bayrou sa dočkal postu, Francúzsko zostáva v neistote

Francúzsko má nového premiéra. Už zase. Začiatkom roka ešte stála na čele francúzskej vlády Elisabeth Borneová, ktorú v januári vystriedal historicky najmladší premiér Gabriel Attal, po ktorom v septembri prišiel jeden z najstarších, Michel Barnier.

Teraz v decembri sa do Matignonského paláca chystá iný skúsený praktik Francois Bayrou. So zveličením možno povedať, že každé ročné obdobie tento rok prinieslo Francúzsku jedného premiéra. Zatiaľ nie je zrejmé, že by zimný premiér Bayrou mal vydržať do leta.

Konský kupec obchodujúci so všetkými

To mu však teraz nemusí kaziť radosť, dostáva vysokú funkciu, o ktorej roky sníval. Prinajmenšom od chvíle, keď sa pred tridsiatimi rokmi stáva ministrom školstva, za premiéra Edouarda Balladura a prezidenta Francoisa Mitteranda. Vo vláde sa vtedy stretáva s rovnako mladým a ambicióznym ministrom životného prostredia Michelom Barnierom. Každý z nich však ide inou politickou cestou.

Zatiaľ čo Barnier pendluje medzi Parížom a Bruselom, Bayrou je zakorenený v kraji Béarn, v juhozápadnom cípe Francúzska medzi Pyrenejami, Baskickom, Gaskonskom a Atlantikom. Skôr než v Paríži ho stretnete v Pau, hlavnom meste kraja, ktorého je dlhoročným starostom.

François Bayrou. Foto: META/François Bayrou

Nikdy mu však nechýbali celofrancúzske ambície. Trikrát kandiduje na prezidenta, najlepšie sa mu darilo v roku 2007 so slušnými 19 percentami, čo síce vydá na tretie miesto, ale do finále sa vtedy kvalifikujú Nicholas Sarkozy a Segolene Royalová. Tiež je na čele vlastného politického prúdu. Od sedemdesiatych rokov, keď sa k nemu Bayrou pripája, zmenil asi päťkrát názov, ale od roku 2007 sa volá Demokratické hnutie (MoDem).

Bez ohľadu na meno ide o centristov, rozkročených medzi pravicou a ľavicou, ľahko konzervatívne a tiež ľahko, ale len ľahko, progresivistické. Ak by sme mali byť zlí, mohli by sme hovoriť o profile konského kupca obchodujúceho so všetkými; Bayrou sa mimo politiky venuje chovu koní.

Prešibaný vidiečan z juhu

Pragmatik rozkročený medzi pravicou a ľavicou. Nepripomína to ešte niekoho iného z francúzskej politiky? Samozrejme, Emmanuela Macrona. Tí dvaja si ideologicky dokonale rozumejú. Mladý, mestský technokrat zo severu, mladší ako najstarší z Bayrouových šiestich detí, dokázal uspieť s programom, ktorý roky márne presadzoval prešibaný vidiečan z juhu.

Emmanuel Macron. Foto: TASR/AP

Bayrou Macronov potenciál včas rozpoznal. Verejne ho podporil ešte v dobe, keď väčšina politikov, novinárov a ďalších znalcov len krútila hlavou nad mladíkovými ambíciami. Tým mu v roku 2017 pomohol do druhého kola prezidentských volieb.

Po Macronovom vtedajšom víťazstve sa špekulovalo, či poverí zostavením vlády práve Bayroua. Na to bol však Macron príliš bystrý. Nepotreboval vedľa seba niekoho podstatne politicky skúsenejšieho, kto by ho nakoniec mohol zatieniť. Preto dal vtedy prednosť nevýraznému technokratovi Edouardovi Philippovi. Bayrou sa stal aspoň podpredsedom vlády a ministrom spravodlivosti.

Bayrou asi, tak či onak, onedlho skončí

V Paríži však vydržal len niečo vyše mesiaca. Krátko po nástupe do funkcie začal byť vyšetrovaný spolu s ostatnými špičkami hnutia MoDom pre podozrenie, že zneužívali prostriedky určené na asistentov europoslancov na stranícke aktivity, ktoré nesúviseli s prácou v Európskom parlamente. Teda z rovnakého deliktu, ktorý dnes ohrozuje Marine Le Penovú (pozri môj predchádzajúci článok). Jeho pozícia vyšetrovaného ministra spravodlivosti sa stala neudržateľnou a spolu s niekoľkými ďalšími straníckymi kolegami z vlády odišiel.

Na Macrona však nezanevrel, aj keď o nestrannosti a nezávislosti vyšetrovania možno vzhľadom na načasovanie a politizáciu francúzskej justície dosť pochybovať. Jeho strana zostala súčasťou Macronovej koalície a sám Bayrou dokázal zo svojho Pau občas niečo v Paríži ovplyvniť. Dodnes nie je jeho súdnym trampotám koniec. Tento rok vo februári to vyzeralo, že sa všetko rozuzlilo; po siedmich rokoch od začatia vyšetrovania!

Marine Le Penová. Foto: TASR/Louise Delmotte

Päť bývalých europoslancov a traja spolupracovníci vyfasovali pokuty a podmienečné tresty, ale sám Bayrou bol oslobodený s tým, že o všetkom najskôr vedel, ale na súde sa to nepodarilo nad všetku pochybnosť preukázať. Prokurátor sa však vzápätí odvolal. Pokiaľ bude mať Bayrou smolu, skončí v Paríži druhýkrát pre tú istú kauzu, alebo bude mať Francúzsko premiéra v podmienke.

Politický establišment si tým môže pripraviť pôdu na likvidáciu Le Penovej v zmysle, že keď môžu odsúdiť „demokrata“, tak prečo nie „populistku“. Sám Bayrou však skôr skončí preto, že podobne ako jeho predchodca nenájde dostatočnú podporu v parlamente. Ľavica naďalej tvrdí, že vyhrala voľby, čo si nikto iný nemyslí (pozri článok z leta), a preto chce svojho premiéra.

S ľavicovým premiérom by Le Penová ani nestrácala čas, s Bayrouom však rokovať môže. Avšak pravdepodobne mu dá také podmienky, že ich splnenie by premiéra stálo podporu jeho vlastného tábora. Zatiaľ nie je dôvod si myslieť, že to dopadne inak ako s Barnierom.

Macron je antitézou de Gaulla

V tomto chaose sa rysuje politický odkaz Emmanuela Macrona. Macron je antitézou de Gaulla. Keď generál pred viac ako šesťdesiatimi rokmi mení režim a zakladá piatu republiku, robí tak aj preto, aby dal do úzadia politikárčenie, pre ktoré sa životnosť vlád merala na mesiace, a dal krajine stabilitu. Tiež sústavne preukazuje rešpekt k demokratickej vôli ľudu. K dôležitým otázkam zvoláva referendá a keď jedno skončí inak, než si prial, odchádza.

Na archívnej snímke z 12. novembra 1944 britský premiér Winston Churchill (vľavo) a francúzsky generál Charles De Gaulle (uprostred) salutujú nad hrobom neznámeho vojaka pri Víťaznom oblúku v Paríži. Foto: TASR/AP.

Tohtoročný orloj premiérov je najviditeľnejším znakom krízy režimu. Macronovo politikárčenie zatieňuje skutočné problémy Francúzska. Keď Francúzi dali tento rok najprv európskymi a potom aj parlamentnými voľbami jasne najavo, že si neželajú pokračovanie Macronovej politiky, a keď aj jeho spojenci mu dávajú najavo, že už ho bolo dosť, reaguje iba opakovaním, že sa svojho miesta nevzdá.

Gaullovskej téze hegelovsky vyrástla macronovská antitéza. Môžeme sa preto dočkať novej syntézy, ale k nej sa podľa Hegela dospieva bojom.