Psychoanalýza dezolé vývoja Oskara Rózsu a starostu Vladimíra Barana v liberálnej tlači

V posledných rokoch sme v liberálnej tlači svedkami výroby akýchsi nových žurnalistických žánrov, ktoré majú ambíciu „obohatiť“ našu domácu žurnalistiku. Keďže ide často o pionierske experimenty, nie všetky sa ujmú. 

Pred pár rokmi sa v liberálnych médiách objavili lastovičie pokusy o akúsi „vysvetľovaciu“ žurnalistiku. Spočívala v tom, že ak bol nejaký politik podozrivý z klientelizmu či korupcie, správny novinár by mal napísať článok, kde daného politika preventívne obháji a analyticky dokáže, že podozrenia sú neadekvátne.

Keďže šlo o nový žáner, testoval sa v experimentálnej podobe na niektorých politicky špeciálne vybraných pokusných králikoch. Konkrétne na Márii Kolíkovej (kauza predraženej zákazky na novú budovu ministerstva obrany) a vtedajšom šéfovi Progresívneho Slovenska Ivanovi Štefunkovi, ktorého firmy sa čudným spôsobom dostali k dotáciám za vlád Smeru. Autor sa tu okrem iného zaskvel brilantnou tézou, že Štefunkove firmy na vládnych zákazkách vlastne ani nemohli nič ukradnúť, lebo získané peniaze neskôr prehajdákali pri pochabých investíciách. Keďže z nich teda nakoniec nič nemali, tak určite nemôže ísť o korupciu. Podobne ako keď bankový lup dotyčný šťastlivec minie v kasíne za rohom – jeho zločin je tak amnestovaný. 

Vysvetľovacia žurnalistika sa, našťastie, veľmi neujala. Predsa len, aby novinári neskúmali podozrenia politikov, ale namiesto toho ich preventívne obhajovali, to je v našom mediálnom prostredí natoľko nevídaný jav, že túto formu žurnalistiky neprijala ani úzka cieľová vzorka vlastných čitateľov. Tá je inak pri progresívnej propagande schopná naletieť na čokoľvek.  

Neskôr prišiel už len ďalší pokus v prípade podozrení prezidenta Andreja Kisku, tu sa však novinári natoľko popálili, že to už radšej tak skoro znova skúšať asi nebudú.

Liberálna tlač však rešpektuje svoje poslanie kultúrnej a žurnalistickej avantgardy a nové žurnalistické žánre neustále hľadá. S čím prichádza tentoraz?

Psychoanalýza vývoja údajných „dezolátov“

Najnovšie zrejme máme do činenia s pokusom o psychoanalýzu vývoja verejných aktérov, ktorí boli kedysi normálni dobrí ľudia, a zrazu sa z nich stali nebezpeční dezoláti.

Denník N v horizonte niekoľkých hodín publikoval „investigatívne“ reportáže o psychovývoji hudobníka Oskara Rózsu a starostu východoslovenskej obce Smilno Vladimíra Barana. Články mali rovnakú mustru: oba pojednávali o mužovi, ktorý bol kedysi vo svojom okolí uznávaným a hodnotným človekom, ale neskôr sa posunul do akýchsi konšpiračných vôd a stal sa z neho nebezpečný živel.

A tento posun do dezolátneho bahna treba zaiste medicínsky preskúmať. Vírus by sa zrejme mohol šíriť, preto treba poznať anamnézu infekčných tvorov a preskúmať aj jaskyne, z ktorých dotyčný infikovaný netopier priletel. 

Zhodou okolností som s obomi mužmi robil nedávno rozhovor, ktorý by sa asi podľa súčasných kritérií nazval „kontroverzný“, keďže som im v každej otázke nenaložil kyjakom po hlave (ako sa to dnes od vás očakáva, ak chcete stáť na onej „správnej strane dejín“).

Urobil som to však úmyselne, bol som na tých ľudí skrátka zvedavý. Ako myslia, ako uvažujú. Reprezentovali totiž nemalú časť verejnosti, ktorá má po krk poučovania o tom, čomu majú povinne veriť a ktoré konšpirácie majú považovať za zlé a ktoré treba, naopak, papagájovať.

Nebudem tajiť, že pri mnohých témach a postojoch ma ich uvažovanie zaskočilo, ale predsudky o tom, ako sa životom postupne posúvali na „dezolé škále“ – čo bol cieľ odborných medicínskych textov Denníka N –, som naozaj nemal. Pretože novinárovi, ktorý má skúmať a monitorovať dôležité sociologické pohyby, jednoducho nepatria.

Kdeže sa podel ten dobrý starosta

Starosta východoslovenskej obce Vladimír Baran je pre progresívne publikum zjavne ťažko uchopiteľným zjavom. Majitelia pravdy sa len ťažko zmierujú s predstavou, ako sa z človeka, ktorý kedysi chválil Zuzanu Čaputovú za jej protikorupčný antismerácky program, v obci organizoval covidové testovanie a neskôr zastrešoval aj zbierky pre Ukrajinu, dopracoval až do štádia, v ktorom si dovolil urobiť rovnakú zbierku pre obyvateľov ruského Kursku, ktorí v dôsledku vojnového besnenia zrazu čelili podobným ťažkostiam ako Ukrajinci.

Od Barana sa dištancovala časť jeho vlastných poslancov v dedine, ktorí si nenechali ujsť príležitosť predviesť na ňom svoju morálnu prevahu, a tak mal Denník N dostatok materiálu na kádrovanie. Čiastočne to bolo oprávnené, Baran podľa všetkého naozaj neprimerane prepojil svoju proruskú aktivitu s obcou a verejnou politikou. Následne výnos zo zbierky bol tento bývalý vojak odovzdať priamo v Rusku, oblečený do vojenskej uniformy slovenských ozbrojených síl.

Ale oprávnené výčitky ako obvykle okamžite vystriedali hysterické pazvuky, ktoré akúkoľvek zmysluplnú polemiku už v zárodku zarúbali a ich jediným zmyslom sa stala signalizácia morálnej nadradenosti. Nemohlo to byť inak, predsa pár grošov, ktoré si Baran dovolil doniesť do Moskvy pre biednych ľudí v Kursku, sú predsa ohrozením našej geopolitickej orientácie…

O palec hlbší „psychomedicínsky“ materiál, aj keď stále len tápajúci po povrchu, pripravil aj Peter Bálik o Oskarovi Rózsovi v Denníku N. Autor novej hymny sa tiež stal do istej miery terčom oprávnenej kritiky, keďže svoju národo-hymnickú misiu neprimerane spojil s trestne stíhaným extrémistom Danielom Bombicom, s ktorým sa dnes fotografuje v Londýne, čo jeho samo osebe nevinnú prácu na vlasteneckom nápeve – ktorý patrí všetkým občanom bez rozdielu – nevyhnutne oslabuje. 

Denník N oslovil viacerých ľudí, ktorí sa s Rózsom dlhodobo poznajú a vážia si ho, no chceli zostať v anonymite. Bez hlbšieho zamyslenia, zrozumiteľného pre čitateľa, ktorý by hádam aj chcel pochopiť, čo sa s ním „udialo“, ho odprezentovali ako človeka, ktorý od čias covidových manévrov jednoducho podľahol „frustrácii a paranoji“. 

Jeden z dôvodov jeho „posunu“ vraj spočíval v tom, že sa pred rokmi odsťahoval na vidiek. Ach, ten slovenský vidiek, ideálny priestor pre fanatizmus a paranoju! Ale inak je to vraj „vnútri poctivý človek“, vravia jeho kamaráti.

Paranoja liberálneho prostredia z ľudí, ako je Rózsa, nie je však len nevinným pohoršovacím úletom, na aký sme v tomto prostredí bežne zvyknutí, ale má aj reálne dôsledky. Ako spomína aj článok Denníka N, organizátori Víkendu atraktívneho divadla vo Zvolene zrušili program s názvom Večer Mareka Brezovského. Išlo o Rózsov projekt, ktorý organizoval pre svojho nebohého kamaráta a hudobníka Mareka Brezovského, ktorý tragicky zahynul v mladom veku. „Nemôžeme ignorovať udalosti posledných dní, s ktorými sa nedokážeme stotožniť,“ uviedli organizátori. Príbuzných Mareka Brezovského, ktorí boli Rózsovi za tento angažmán vďační, to zarmútilo.

Ako sa mení vnímanie spoločnosti

„Sami si nedokážeme vysvetliť, čo sa to s nimi porobilo,“ znie typická odpoveď respondentov, ktorí sa s Rózsom a Baranom kedysi poznali a neskôr sa s nimi názorovo rozišli.

Autori článkov o Rózsovi a Baranovi si pritom položili veľmi dôležitú a zásadnú otázku. Ako sa to stalo, že tieto dve kedysi aj v liberálnom prostredí uznávané osobnosti – a s nimi približne tri štvrtiny krajiny – po masívnej migračnej, klimatickej, dúhovej, vojnovej a pandemickej propagande prestali veriť hlavným médiám a nezriedka v pôrodných bolestiach hľadajú zázemie v alternatívnom svete, ktorý je natoľko otrlý a tekutý, že sa v ňom občas sami strácajú?

A v pôrodných bolestiach si hľadajú nové mediálne autority. Často prehnané, otrlé, agresívne sa vyhraňujúce, ale aspoň im vďaka tomu dokážu veriť, že neprepadnú centrálnej dezinformačnej propagande.

Lenže autori sa na dôležitú otázku ani len nepokúsili hľadať odpoveď (čím netvrdím, že zrovna ja som ju vo svojich rozhovoroch s nimi našiel). Odpovedali si svojimi vlastnými predsudkami a stereotypmi o konšpiráciách a dezinfoscéne, ktoré sú vlastne novým vírusom, ktorý prepadáva väčšinu spoločnosti, azda okrem tých osvietených, ktorí sa ešte nenapili z otrávenej studne a udržiavajú plamienok „pravdy“.

Ak by sa liberálni novinári povzniesli nad svoje predsudky, možno by začali niečomu podstatnému pomaly chápať. Niečomu, na čo musíme hľadať odpoveď my všetci, inak sa naša spoločnosť prepadne do priepasti absolútneho antagonizmu, ktorý nedokáže udržať nielen stabilný spoločenský poriadok, ale ani demokratické zriadenie postavené na idei občianstva.

Tá hovorí, že sme si všetci rovní – bez ohľadu na mieru dezolátizmu, ktorú si občas každý z nás bez rozdielu dovolí. Či už veríte na plochú zem, alebo na možnosť „zmeny pohlavia“.

Denník N však odpoveď, čo sa to s nami stalo, nehľadá. Neveríte dezinformáciám liberálnych médií? Ste skrátka zlí a mentálne nevyvinutí ľudia. A Rózsa s Baranom? Jednoducho im preplo. Basta-fidly.

Je to predsa tak detsky jednoduché. Nad najdôležitejšou otázkou súčasnosti sa predsa netreba dlho zamýšľať, aby ste mali jasno.  

Stačí, ak sa popri ľuďoch ako Rózsa či Baran cítite ako morálny nadčlovek, a to sa ani nemusíte veľmi snažiť, stačí sa len správne pohoršovať.