Matej Gašparovič

V posledných rokoch sme v liberálnej tlači svedkami výroby akýchsi nových žurnalistických žánrov, ktoré majú ambíciu „obohatiť“ našu domácu žurnalistiku. Keďže ide často o pionierske experimenty, nie všetky sa ujmú. 

Pred pár rokmi sa v liberálnych médiách objavili lastovičie pokusy o akúsi „vysvetľovaciu“ žurnalistiku. Spočívala v tom, že ak bol nejaký politik podozrivý z klientelizmu či korupcie, správny novinár by mal napísať článok, kde daného politika preventívne obháji a analyticky dokáže, že podozrenia sú neadekvátne.

Keďže šlo o nový žáner, testoval sa v experimentálnej podobe na niektorých politicky špeciálne vybraných pokusných králikoch. Konkrétne na Márii Kolíkovej (kauza predraženej zákazky na novú budovu ministerstva obrany) a vtedajšom šéfovi Progresívneho Slovenska Ivanovi Štefunkovi, ktorého firmy sa čudným spôsobom dostali k dotáciám za vlád Smeru. Autor sa tu okrem iného zaskvel brilantnou tézou, že Štefunkove firmy na vládnych zákazkách vlastne ani nemohli nič ukradnúť, lebo získané peniaze neskôr prehajdákali pri pochabých investíciách. Keďže z nich teda nakoniec nič nemali, tak určite nemôže ísť o korupciu. Podobne ako keď bankový lup dotyčný šťastlivec minie v kasíne za rohom – jeho zločin je tak amnestovaný. 

Vysvetľovacia žurnalistika sa, našťastie, veľmi neujala. Predsa len, aby novinári neskúmali podozrenia politikov, ale namiesto toho ich preventívne obhajovali, to je v našom mediálnom prostredí natoľko nevídaný jav, že túto formu žurnalistiky neprijala ani úzka cieľová vzorka vlastných čitateľov. Tá je inak pri progresívnej propagande schopná naletieť na čokoľvek.