Východná cesta pre plyn je stále otvorená

Hoci to tak navonok neznie, rétorika ukrajinských lídrov naznačuje, že si ponechávajú dokorán otvorené dvere aj pre dohodu, ktorou by plyn – fyzicky vyťažený v Rusku – naďalej tiekol ukrajinskými rúrami.

Plynári totiž vylučujú akúkoľvek inú možnosť, keďže by nedávalo zmysel fyzicky posielať azerbajdžanský či iný plyn najprv do ruskej Sudže [mestečko na rusko-ukrajinskej hranici, v ktorom sa nachádza kľúčová meracia stanica, pozn. red.], aby ďalej mohol prúdiť rúrami až na Slovensko a do európskych krajín.

Oficiálne riešenia tohto problému, samozrejme, existujú. V jednoduchosti, ak plyn, ktorý Kyjev pustí do Európy cez svoju plynovodnú sústavu, nakúpi iný štát predtým, než prekročí rusko-ukrajinské hranice, nálepku „ruský“ na papieri stratí.

V tejto súvislosti sú v hre dve možnosti. Tou reálnejšou je, že sa konzorcium európskych spoločností, ktoré odoberajú ruský plyn, s obomi stranami sporu dohodne, že vlastníctvo komodity a riziko vyplývajúce z jej prepravy cez Ukrajinu na nich prejde ešte v Rusku, napríklad v Sudži [teoreticky aj v Bielorusku, podobne ako sa vyriešila kauza okolo ropnej spoločnosti Lukoil, pozn. red.].

Druhou cestou je, že vlastníctvo plynu prejde na azerbajdžanskú spoločnosť Socar, ktorá má s Gazpromom takisto uzavreté dodávateľsko-odberateľské zmluvy. Uskutočnil by sa takzvaný swap, teda pred prekročením hraníc a počas transportu cez Ukrajinu by bol plyn pod azerbajdžanskou vlajkou a po dosiahnutí slovenských hraníc by bol predaný späť ruskému Gazpromu, aby mohol splniť dohody o dodávkach s európskymi spoločnosťami.

Tu môže zaznieť oprávnená otázka – prečo by mali jednotlivé strany podporovať dohodu, ak sú Rusi úhlavným nepriateľom Ukrajincov a Európa sa dlhé mesiace snaží zbaviť závislosti od ruského plynu?

Odpoveď je banálna. Pre všetkých je pokračovanie tranzitu mimoriadne výhodné. A nielen pre reč peňazí.

Narušenie statusu quo nesie množstvo problémov

Ukrajina z prepravy dlhodobo ťaží. V roku 2022 za ňu zinkasovala zhruba 1,2 miliardy dolárov a vlani približne 800 miliónov dolárov, čo je zhruba pol percenta tamojšieho HDP. Mimoriadne podstatné je však aj to, že ide o poistku pred ruskými útokmi na ukrajinskú plynovú infraštruktúru.

Kým je v rúrach ruský či „neruský“ plyn, ich poškodenie zo strany Moskvy je krajne nepravdepodobné. Ukrajinci vo svojej plynovej infraštruktúre vďaka sústavnému toku plynu udržiavajú rovnomerný tlak. Takže aj keď ťažia dostatok plynu pre vlastné potreby, ak sa kohútik v Sudži vypne, môže to spôsobiť problémy s jeho dodávkami pre jednotlivé ukrajinské domácnosti.

Hoci zo zachovania východnej trasy ťaží aj Kremeľ, ktorému sa vďaka tržbám Gazpromu z predaja komodít plní štátna pokladnica, Rusi, i keď možno s časovým odstupom a cenovými zľavami, by predali vyťažený plyn niekomu inému. Tak ako to spravili po uvalení sankcií na ich ropu.

Benefity z pokračovania dohody pre stredoeurópske štáty sú takisto jasné – ide o najlacnejšie, najjednoduchšie a rokmi overené riešenie z hľadiska energetickej bezpečnosti.

Hoci by stredoeurópsky región pravdepodobne nečelil nedostatku plynu, v prípade kombinácie viacerých negatívnych faktorov je aj táto možnosť na stole. Najmä ak by bola táto zima dlhá a tuhá a ukázalo by sa, že niektorí kľúčoví európski hráči, ako je Nemecko, nie sú takí solidárni, ako vravia [ukázal to napríklad nemecký neutralizačný poplatok pre zahraničných odberateľov za využívanie plynovej infraštruktúry či obmedzenie garantovanej kapacity odovzdávacej stanice Brandov v českých Krušných horách, pozn. red.]. Navyše plynári upozorňujú, že komodita vždy tiekla z východu na západ a reverzný tok nie je v praxi odskúšaný.

Aj preto slovenskí, maďarskí, rakúski a talianski dodávatelia a prepravcovia energií v polovici decembra podpísali spoločné vyhlásenie a vyjadrili podporu pre pokračovanie tranzitu plynu cez Ukrajinu a zároveň apelovali na Brusel.

Ak Slovensko stratí v roku 2025 plyn z východu, tvrdo ho to zasiahne. Hoci Slovenský plynárenský priemysel (SPP) komunikuje, že má zabezpečené diverzifikačné kontrakty, zastavenie kohútikov na rusko-ukrajinskej hranici bude znamenať, že za prepravu plynu zo západu bude musieť zaplatiť zhruba o 150 miliónov eur viac. SPP pritom pokrýva len zhruba dve tretiny slovenského trhu, takže celkové náklady pre Slovensko by sa šplhali na 220 miliónov eur.

Medzitým sa odhaduje, že spoločnosť Eustream, doterajší významný platca daní, by spolu s SPP ročne prišli o bezmála 1,5 miliardy eur, ktoré zarábajú na preprave, ale aj obchodných operáciách s ruským plynom.

Stopka by zároveň spôsobila opätovný (pravdepodobne) krátkodobý šok na európskom trhu, ktorý (ak štát nebude stropovať ceny) bude v budúcom roku ústiť do vyšších cien pre zraniteľných odberateľov (domácnosti). Pre veľkých odberateľov nakupujúcich plyn za trhové ceny to bude znamenať problém omnoho skôr.

V neposlednom rade pre Slovensko platí to, čo pre celý región – ak bude tuhá zima, aj napriek zazmluvneným dodávkam a prepravným kapacitám môže nastať problém so zásobovaním. Jednoducho sa ocitneme na konci všetkých rúr.

Vec reputácie

Ak je teda pokračovanie tranzitu v ekonomickom záujme, musí zaznieť otázka, prečo sa o pokračovaní tranzitu plynu cez Ukrajinu vôbec diskutuje. Odpoveď sa opäť javí banálne – ide o politické divadlo.

„Bude to politické rozhodnutie,“ povedal Štandardu jeden nemenovaný, dobre informovaný zdroj.

Ukrajinskí lídri vďaka nemu nestratia tvár pred svojím ľudom. Napriek tomu, že je nereálne, aby Kyjev prepravoval akýkoľvek iný plyn než ten fyzicky vyťažený v Rusku, môže to aspoň oficiálne tvrdiť pred svojimi občanmi.

Z pohľadu Bruselu je to veľmi podobné – EÚ si nastavila výrazne protiruskú líniu, uvalila kvantá sankcií, a hoci sa vie, že účinkom sa do veľkej miery míňajú a bolia Európu, stávky sú už príliš vysoké. „Budeme podporovať Ukrajinu tak dlho, ako bude treba,“ ozývalo sa v lete z novozvoleného europarlamentu.

Možné je aj to, že sa k dohode do konca roka nedospeje, plyn sa stopne a následne sa v krátkom čase nájde konštruktívne riešenie pre všetky strany. To by takejto PR akcii iba pridalo na dôveryhodnosti.

Na záver však treba mať na pamäti jedno. Aj keď môže ísť iba o reputáciu, skúsenosti z histórie ukazujú, že hry politických lídrov sa vedia ľahko zvrhnúť. Vidíme to na stupňovaní agresívnej rétoriky medzi Ficom a Zelenským. A tak napriek tomu, že by išlo o krajne nerentabilné rozhodnutie pre Európu aj Ukrajinu, vysoko pravdepodobné je aj to, že sa dohoda po 1. januári 2025 už nikdy neobnoví.