Ako Angela Merkelová dostala seba aj nás do vojnovej pasce

Niektorí sú toho názoru, že pamäti Angely Merkelovej s názvom Sloboda, ktoré nedávno vyšli, sú len 700 strán nudy.

Ale kdeže! Nájdeme tam napríklad fascinujúce podrobnosti o tom, ako sa Západ dostal do súčasného hororu vojny na Ukrajine, ktorá je zástupnou vojnou Západu s Ruskom.

A dozvieme sa, aká bola úloha Angely Merkelovej.

Čo sme vedeli ešte pred vyjdením pamätí

Zhrňme, čo sme vedeli ešte pred vyjdením pamätí. Vedeli sme, že na samit NATO v Bukurešti v roku 2008 šiel americký prezident George W. Bush so zámerom presadiť schválenie prístupového procesu, aby sa Ukrajina a Gruzínsko mohli stať členmi NATO. Schváliť prístupový proces znamená schváliť Akčný plán pre členstvo (Membership Action Plan, teda MAP). Schválením MAP sa začína nezvratný proces prijatia do NATO.

Vedeli sme, že Angela Merkelová odchádzala na samit so zámerom zabrániť schváleniu MAP pre obe krajiny. A vedeli sme aj prečo. Pretože si bola vedomá toho, že zámer prijať Ukrajinu do NATO by považoval ruský prezident Putin za vyhlásenie vojny. Tak o tom neskôr hovorila.

Rozhodnutie Merkelovej zabrániť schváleniu MAP považujeme za chvályhodný čin. Rovnaký postoj zastával aj francúzsky prezident Nicolas Sarkozy.

A vedeli sme, že Angela Merkelová sa na samite naozaj postavila zásadne proti schváleniu MAP pre Gruzínsko a Ukrajinu.

A vedeli sme, že preto samit MAP neschválil. A že miesto MAP schválil „iba“ politickú deklaráciu, ktorá hovorila, že všetky členské štáty NATO sa dohodli, že Ukrajina a Gruzínsko budú členmi NATO. Len sa nepovedalo kedy.

A vedeli sme, že tento kompromis napokon vojne nezabránil. Samity NATO v ďalších rokoch totiž opakovali zámer rozšíriť NATO na Ukrajinu. Potom prišiel Majdan a proces, v ktorom sa cez vyzbrojovanie zo strany USA Ukrajina menila síce nie na člena NATO de iure, ale za člena de facto. A v roku 2022 prišla ruská invázia.

Čo sme nevedeli, bolo to, kto na bukureštskom samite zohral kľúčovú úlohu pri schválení onoho prísľubu členstva Ukrajiny v NATO. Kto navrhol tú vetu „Ukrajina a Gruzínsko budú členmi NATO“ do záverečného komuniké?

Po prečítaní Merkelovej pamätí vieme, kto to bol. Bola to opäť ona sama.     

Ako Merkelová nastavila pascu sama sebe (a nám)

Na samite Angela Merkelová zásadne odmietla schválenie MAP. Zároveň však cítila, že treba pristúpiť na nejaký kompromis. Merkelová v pamätiach píše: „Aby som vyvrátila dojem, že som nikdy nechcela, aby Ukrajina a Gruzínsko vstúpili do NATO, prehlásila som: ‚Aj tieto dve krajiny sa jedného dňa stanú členmi NATO.‘“

Vtedy si všimla, že prezident Bush si napísal poznámku. Po Merkelovej prejave jej poslal lístoček s jej výrokom v angličtine: „One day they will become members of NATO.“

Potom sa jej Bush spýtal, či súhlasí, aby sa tá veta dostala do komuniké. Pod podmienkou, že MAP nebude schválený, Merkelová súhlasila.

Lech Kaczynski ju ešte poprosil, či by mohla byť formulácia „jedného dňa“ vynechaná, s čím tiež súhlasila.

Merkelová teda tvrdí, že aj ona chcela Ukrajinu a Gruzínsko v NATO, len to nechcela hneď. Ale zároveň si želala, aby na samite „nepadlo vôbec žiadne prehlásenie o perspektíve členstva Ukrajiny a Gruzínska v NATO".

Merkelová teda aj tušila, že sa rodí vojnová katastrofa, aj sa tomu snažila zabrániť, aj svojou polovičatosťou k tej katastrofe prispela. 

Merkelová vedela, že aj kompromis znamená hrozbu vojny

Už sme spomínali, že Merkelová si bola vedomá, že schválenie zámeru rozšírenia NATO na Ukrajinu by považoval Putin za vyhlásenie vojny. Merkelová to v pamätiach fakticky potvrdzuje.

Píše: „Skutočnosť, že NATO im (Ukrajine a Gruzínsku) dalo všeobecný prísľub budúceho členstva, bola pre Putina potvrdením, že sa Ukrajina a Gruzínsko členmi NATO stanú, čo bral ako vyhlásenie boja.“

Teda Merkelová potvrdila svoje minulé výroky z médií, len použila miesto slova „vojna“ slovo „boj“.

Toto Merkelovej priznanie je dôležité, lebo vyvracia (ako množstvo iných dôkazov) všeobecne šírenú lož západných elít tvrdiacich, že neskoršia ruská invázia nijako nesúvisí so zámermi rozšíriť NATO na Ukrajinu.

A Merkelová potvrdzuje, že nielen samotný MAP by znamenal hrozbu vojny, ale hrozbou vojny bol i onen všeobecný prísľub, ktorý sama sformulovala a na Bushov tlak aj odsúhlasila.

Merkelová uprednostnila jednotu NATO pred odvrátením hrozby vojny

Merkelová v pasážach o samite opakovane spomína, že jej šlo i o to, aby na samite nedošlo k rozkolu v rámci NATO, ako to bolo v roku 2003 v otázke invázie do Iraku. Píše: „Ukrajina a Gruzínsko nezískali status MAP a v aliancii nedošlo k rozkolu ako v prípade vojny v Iraku. Tomu som chcela rozhodne zabrániť – keď už sa mi nepodarilo presadiť, aby v Bukurešti nepadlo vôbec žiadne prehlásenie o perspektíve členstva Ukrajiny a Gruzínska v NATO.“

Angela Merkelová mala teda na samite NATO správne inštinkty, ale keď sa rozhodovala medzi zachovaním jednoty v NATO a odvrátením hrozby vojny, tak uprednostnila jednotu NATO, a teda podporila hrozbu vojny. Čím sa spreneverila pôvodnému cieľu NATO, ktorým bolo predísť vojne.

Teraz máme hroznú vojnu. A jednota NATO? Vojna trhá verejnosť v štátoch NATO napoly.

Niečo podobné sa Merkelovej už raz predtým stalo.

Merkelová a jej konflikt s Gerhardom Schröderom ohľadne vojny v Iraku

V roku 2003 bol nemeckým kancelárom Gerhard Schröder, ktorý bol vehementným odporcom invázie do Iraku. Merkelovej CDU bola v opozícii.

Merkelová v pamätiach nespomína svoj postoj z roku 2003 k tejto vojne. Keď som hľadal v útrobách internetu, zistil som, že jej postoj bol nie celkom jasný, ale skôr v prospech invázie. Oproti kancelárovmu jasnému "nein" znelo Merkelovej "jein", čo je v nemčine ironické označenie pre postoj „ani áno, ani nie“.

Merkelová vtedy zverejnila vo Washington Post článok s názvom „Schröder nehovorí za všetkých Nemcov“.

V pamätiach Merkelová priznáva, že invázia do Iraku bola chyba a že Schröder mal pravdu. Zároveň trvá na tom, že prístup Schrödera bol „konfrontačný ako vo vnútri Európskej únie, tak i voči Spojeným štátom americkým“.

Skrátka, nekritizuje seba za neochotu odmietnuť nesprávnu vojnu ani USA, ktoré ju iniciovali a zaviedli do nej mnoho spojencov, ale kritizuje Schrödera za to, že v odmietnutí vojny bol konfrontačný.

I vtedy, i teraz pri spätnom hodnotení uprednostňuje jednotu NATO pred odvrátením hrozby strašnej vojny.

Rozumne to nepôsobí.

Vráťme sa k Ukrajine.

Niečo k túžbe Ukrajincov po NATO

Na tému bukureštského samitu v pamätiach Merkelovej zaznieva nemálo falošných tónov, o ktorých neviem určiť, či sú prejavom neinformovanosti alebo subtílnou manipuláciou.

Merkelová píše: „Chápala som prianie krajín strednej a východnej Európy stať sa čo najrýchlejšie členmi NATO, pretože chceli po skončení studenej vojny patriť k západnému spoločenstvu.“

O mnohých krajinách strednej Európy to nepochybne platí. Ale nie o Ukrajine.

Členstvo Ukrajiny v NATO si želali ukrajinský prezident Juščenko a premiérka Tymošenková. Rozhodne si ho nepriali obyvatelia Ukrajiny. Dlhoročné prieskumy verejnej mienky ukazovali, že až do krízy roku 2014 odporcovia členstva v NATO trojnásobne prevyšovali počet priaznivcov. A na východe Ukrajiny NATO nechcel skoro nikto. Čitateľ Štandardu si môže prečítať rozhovor s ukrajinským politológom Iščenkom, ktorý hovoril, že do roku 2014 bol vzťah Ukrajincov k Rusku absolútne pozitívny.  

Vedela to Merkelová? Nevedela?

Dva roky po bukureštskom samite, ktorý bohorovne, inšpirovaný Merkelovou, prehlásil, že Ukrajina bude v NATO, sa v roku 2010 na Ukrajine konali prezidentské voľby. Voliči zvolili za prezidenta Viktora Janukovyča, ktorý kandidoval s programom neutrality Ukrajiny.

Všimla si to vtedy kancelárka Merkelová? O tých voľbách v pamätiach trochu píše, ale o tom, že si Ukrajinci zvolili neutralitu, už nie. Ak si to nevšimla, je to divné. Ak všimla, prečo o tom v pamätiach nepovie ani slovo, ale píše o prianí krajín východnej Európy vstúpiť do NATO? Tiež divné.

Tak to bolo s túžbou Ukrajincov po vstupe do NATO.

Keď Merkelová naskočila na vlak mainstreamového príbehu

Keď dočítame Merkelovej rozprávanie o príbehu Ukrajiny, zostaneme dosť znechutení, lebo Merkelová sa napokon veľmi nepoctivo snaží naskočiť na terajší oficiálny naratív západného mainstreamu, a tým popiera samu seba.

Ona, ktorá v roku 2008 vedela, že Ukrajina v NATO zhorší bezpečnostné postavenie aliancie, si po ukrajinských udalostiach roku 2014 zrazu povzdychne, že „už nebolo možné vylúčiť hrozbu pre členské štáty NATO zo strany Ruska“. Tak píše v pamätiach.

A zrazu ako keby si nevedela spomenúť, že agresivita Ruska, anexia Krymu, začínajúci krvavý konflikt na východe Ukrajiny, kde Rusko podporilo rebelov, súvisí s tým, čo sa stalo šesť rokov predtým na bukureštskom samite. Ako keby si nevedela spomenúť, že to bola práve ona, ktorá upozorňovala na samite na to, že sa niečo môže stať, ak sa rozbehne rozširovanie NATO na Ukrajinu.

Nehovoriac o tom, že hrozba pre členské štáty zo strany Ruska neexistovala. Ohrozená bola Ukrajina. Nebolo žiadneho signálu, že by Rusko hodlalo napadnúť členský štát NATO.

Ak by myslela v roku 2014 Merkelová hrozbu pre členské štáty zo strany Ruska vážne, potom tou odpoveďou na hrozbu bola neprestávajúca snaha rozširovať NATO ďalej stále bližšie k ruským hraniciam? Lebo to sa potom celé roky dialo. Štáty NATO vrátane Merkelovej Nemecka húževnato opakovali, že Ukrajina v NATO bude, nech sa deje čokoľvek. Ako tomu máme uveriť?

Ale hneď pár odstavcov po jej povzdychu nad ruskou hrozbou pochopíme, čo mal ten povzdych odôvodniť.

Merkelová tam píše o rozmiestnení bojových zoskupení NATO v Poľsku a v Pobaltí v roku 2016. Nemecko prevzalo velenie v Litve v roku 2017.

John Mearsheimer často opakuje vzorec, podľa ktorého sa NATO správalo. Keď Rusko zaprotestovalo, že NATO sa približuje k jeho hraniciam, tak NATO pritvrdilo a posunulo sa ešte bližšie.

Merkelová si osvojila aj tento vzorec.

Iróniou je, že po desiatich rokoch sa Merkelovej obavy, že Rusko začne strieľať na štáty NATO, zatiaľ nenaplnili, ale zato vojenský personál zo štátov NATO odpaľuje ATACMSy a Storm Shadowy na ciele v ruskom vnútrozemí. Každému je totiž jasné, že ďalekonosné rakety nie sú schopní odpáliť Ukrajinci sami. Rusko to povedalo otvorene a nikto z NATO sa neunúval to dementovať.  

Čoho sa Merkelová bojí najviac

Angela Merkelová mohla po roku 2008 nadviazať na svoj príbeh z bukureštského samitu. Mohol to byť príbeh političky, ktorá prejavila štátnické myslenie, keď varovala pred tragédiou. Čas by jej bol dal za pravdu.

Lenže Merkelová sa radšej nechala unášať mainstreamom. Lebo ak sa niečoho Merkelová v politike bála, tak to bolo to, že sa s mainstreamom ocitne v zásadnom konflikte.

A tomuto konfliktu sa vyhýba doteraz za každú cenu. Aj za cenu toho, že jej výpoveď je rozporuplná a nemáme z nej dobrý pocit.

Angela Merkel: Svoboda: Paměti 1954-2021, Práh 2024, 664 strán.

Pamäti Angely Merkelovej vyšli 26. novembra tohto roku súčasne v nemčine, angličtine, španielčine, taliančine, francúzštine, holandčine, češtine, maďarčine a portugalčine.