Storočné rádio či prvý mobilný telefón. Zbierka rádiotechniky prináša historické príbehy

Múzeum sa nachádza v Haniske pri Prešove a nájdete ho v netradičných priestoroch. Vstúpite doň cez zrekonštruované dvere 120-ročnej budovy bývalého vodného mlyna. Dom je umiestnený uprostred dediny a po ukončení mlynárskej činnosti slúžil ako krčma.

Dnes mu po dvadsiatich rokoch nefunkčnosti vdýchli historický aj súčasný život manželia Hrabkovci. Kým Eva v ňom vedie rôzne aktivity a spoločenské stretnutia, Stanislav si v ňom zriadil múzeum.

Jeden meter hrubé múry a stála klíma starého mlyna sú ideálnym miestom pre obrovskú zbierku rádiotechniky, telekomunikačnej či meracej techniky. Ide o kolekciu technológií od roku 1925 po roky deväťdesiate.  

„Mám tu rozhlasové prijímače od prvej republiky cez éru socializmu. Ďalej televízne prijímače, gramofóny, zosilovače, meraciu techniku, ktorá sa používala v telekomunikáciách. Taktiež telefónnu ústredňu a telefóny, ktoré sa u nás vyrábali v Liptovskom Mikuláši a Tesle Stropkov,“ začína svoje rozprávanie 61-ročný zberateľ.

Dvadsať rokov s technikou

Stanislav pracoval vyše dvadsať rokov v telekomunikáciách. S trištvrtinou svojej múzejnej zbierky má osobnú skúsenosť, pozná všetky detaily každého prístroja. Pamätá si, kto aké vyrobil, kde ich zohnal, aj to, koľko stáli. Hovorí o nich s iskrou v oku a prehľadom, aký má málokto. Zbierať ich začal hneď, ako skončil s prácou v telekomunikáciách.

„Dovtedy sme všetko pokazené zvykli opravovať. Prišiel však rok 1990, otvorili sa hranice, všetci sa hrnuli do Rakúska na Mexikoplatz, kde boli najlacnejšie veci. Predávali tam rádiá, magnetofóny, veže a iné veci za výhodné ceny. No veľmi rýchlo sa kazili, takže za mnou mnohí chodili a pýtali, aby som ich opravil. Po pol roku som zistil, že už len opravujem plastové veci z Rakúska a že staršie stroje, ktoré sme tu mali a na ktorých sme žili, sa začali vytrácať,“ spomína si na začiatky svojej zberateľskej vášne Stanislav.

Úbytok strojov si všimol z jedného dňa na druhý a povedal si, že by bola škoda, keby sa nezachovali. „Tak som začal zbierať najprv elektrónkové rádiá, potom tranzistorové rádiá, neskôr magnetofóny. Potom som si povedal, že aj niektoré televízory z 50. a 60. rokov by potrebovali byť zachované,“ hovorí s úsmevom.

Stroje skladoval najskôr v dome

Bol však obmedzený priestorom. Zozbierané úlovky ukladal najskôr doma v dielničke, potom na povale, kde sa však veľa vecí znehodnotilo vzhľadom na vlhkosť. Postupne svoje poklady rozkladal na skriniach v obývačke, spálni, až kým s manželkou nekúpili starú mlynicu.

„Teraz je však všetko na jednom mieste v múzeu. Priebežne niečo pribúda. Tým, že som opravoval elektroniku, začali mi nosiť artefakty ľudia, niektoré som zohnal na burzách, sem-tam na nejakom zbernom dvore,“ vymenúva Stanislav spôsob, ako sa k teraz už historickým prístrojom dostal.

Historické rádio kúpil od kotolníka za sto korún

Najstarším prístrojom v jeho zbierke je rádio z roku 1925. „Vtedy ešte ani nevedeli, ako rádio môže vyzerať. Bola to skrinka, ktorá len prijímala rádiové signály. Dali si k tomu slúchadlá na uši a chytali signál a rádiové stanice,“ opisuje príbeh takmer storočného kúska s tým, že ho dostal od pána, ktorému niečo opravoval.

„Robil kotolníka vo vojenskej nemocnici. Kúpil som to od neho za niekoľko sto korún, čo som si myslel, že som kúpil draho. Dnes by som za to mohol pýtať mnohonásobne viac,“ skonštatoval.

Kurióznym predmetom je aj prvý mobilný telefón. Na prvý pohľad ťažkopádna hranatá skrinka so slúchadlom. „Bol prenosný, zobral sa do rúk ako kabelka. Nemal šnúru, iba ku slúchadlu. Tak si ho zobrali a tak s ním išli. Tento znak nožníc predstavoval prvú reklamu na prvý bezdrôtový telefón, čiže mobil, jeho slogan znel: ,Odstrihnite sa‘,“ vraví a ukazuje na miniatúrnu sošku nožníc stojacu vedľa prvého mobilného unikátu.

V uzamknutých vitrínach múzea nájdeme tiež súčiastky-vodiče, ktoré v súčasnosti môžu poznať ľudia iba z kníh, no siahnuť si na ne je možné len v tomto múzeu pri Prešove.

Nachádzajú sa v ňom časti Reléovej ústredne, akú je možné vidieť aj v Technickom múzeu v Košiciach. V zbierke sa vyníma aj osciloskop, ktorý stál na vtedajšiu dobu toľko ako jedno auto. Najdrahším kúskom je západonemecký merací prístroj využívaný na analógovú technológiu za 190-tisíc korún.

Armádna rádiotechnika z druhej svetovej vojny

Obdivuhodná je aj jeho zbierka armádnej rádiotechniky. Stanislava uchvátila už počas jeho vojenskej služby, kde slúžil ako rádiotechnik, keďže mal vyštudovanú strednú odbornú priemyslovku.

„Sú tu vysielačky a rádioprijímače, s ktorými som ja ako vojak prišiel do styku, ešte keď som mal dvadsať rokov. Je tu niečo aj z druhej svetovej vojny, povojnového Sovietskeho zväzu, vyrábané v 50. rokoch. Na niektorých som ešte chytal morzeovku,“ smeje sa vtedajší člen rádiovej roty. Na armádne časy spomína veľmi rád, hoci neboli najjednoduchšie.

„Bol som za Prahou, konkrétne v Unhošti, kde bolo približne dvesto vojakov, ktorí zabezpečovali rádiové spojenie so všetkými vojskami. Obsluhoval som úplne iný typ rádiostanice, než na aký som bol vyučený, a to prístroj zvaný R118. Nik ma naň neškolil, no ja som blázon do techniky, rozumiem jej. Tak sa stalo, že som tú obsluhu druhý rok na vojne aj vyučoval,“ loví s úsmevom v pamäti Stanislav.

Po skončení vojenskej služby mal záujem o prácu na vysielači v Čižaticiach alebo na Dubníku. Osud to však zariadil inak a zamestnal sa v Telekomunikáciách v Prešove, čo dodnes považuje za svoje najpohodovejšie zamestnanie. Tvrdí, že len vďaka nemu získal taký pozitívny vzťah k technike, pri ktorej ostal celý svoj život.

„Mal som na starosti správu diaľkových káblov na Košice a prenosové pracovisko. To je kvantum elektroniky, aké si neviete predstaviť. Inými slovami, keby sa stala nejaká porucha na našom pracovisku, tak sa z Prešova nikam nedovoláte,“ dodal.

Ako s obľubou hovorí, múzeum je prierezom jeho celého profesionálneho života. Ukazuje na televízor Oravan, ktorý kedysi mávali takmer všetky slovenské domácnosti. Jeho vývoj spočíval najmä v dizajne, keď mal najskôr oblý tvar (50. roky), neskôr ostré hrany a postupne modernejšie prvky. Ovládaný bol ručne, na čo iste mnohí pamätajú.

„Kedysi sa veci opravovali. Dnes premýšľajú, ako urobiť, aby toľko nevydržali.“

A ktorý prístroj považuje odborník za najkvalitnejší? „Nadávali sme za socializmu na všetky výrobky a chválili sme tie, ktoré prichádzali zo západu. Kedysi sa robili veci tak, že keď sa pokazili, tak sa išli opravovať. Fabriky mali súčiastky, k dispozícii boli servisy. Teraz si niečo zákazník kúpi, dva roky je na to záruka, potom sa pokazí a niet riešenia,“ vraví Stanislav a dopĺňa, že ide o takzvané plánované zastarávanie.

„Všetko pokazené sa znehodnocuje a vyhadzuje. Opraviť to nedokážeme, lebo chýba dokumentácia, problémom je aj náhradný diel. Povedia vám, to už sa nevyrába, to už sa neoplatí. Vyhoďte a kúpte nové. V súčasnosti je paradoxom, že konštruktér navrhne nejaký prístroj a potom zodpovední sedia nad tým a rozmýšľajú, čo by na tom pokazili, aby to toľko nevydržalo. Kedysi, keď sa niečo pokazilo, ľudia rozmýšľali, kde urobili chybu. Dnes premýšľajú, ako veci čím skôr znehodnotiť. Zmenilo sa to,“ dodal smutne.

Prístroje v jeho múzeu sú už len na pozeranie, považuje ich už len za spomienku na vtedajšiu dobu. Múzeum nemá konkrétne otváracie hodiny. Na dverách starej mlynice je vyvesené majiteľovo telefónne číslo a ak mu niekto zavolá, že zbierku túži vidieť, príde a ukáže mu ju. Vstupné je dobrovoľné. Stanislav vraví: „Nech to tu stojí a nech si to všetci, ktorí majú záujem, pozerajú.“