Psychiatri vydali štandard pre transsexualizmus. Môže oklamať matriky

Divadlo okolo štandardného postupu pre transsexualizmus vďaka psychiatrickej spoločnosti pokračuje. Pripomeňme, že Štandardný postup pre diagnostiku a komplexný manažment zdravotnej starostlivosti o dospelú osobu s transsexualizmom (F64.0) bol predmetom politických prekáračiek najmä v rokoch 2022 a 2023. Po nemalých kontroverziách tento dokument deň pred svojím odvolaním podpísal minister Lengvarský. Dokument nebol zverejnený vo vestníku ministerstva, nestal sa teda účinným. Ministerka Dolinková ho zrušila tri dni pred prezidentskými voľbami.

Slovenská psychiatrická spoločnosť zverejnila tento mesiac na svojej stránke dokument s rovnakým názvom, aj s rovnakým textom. Aká je však právna relevancia tohto copy-paste dokumentu? A aké riziká z jeho zverejnenia na stránke Slovenskej psychiatrickej spoločnosti vyplývajú?

Podľa psychiatrov, dôvodom na vydanie štandardného postupu je zabezpečenie dostupnosti zdravotnej starostlivosti. Odvolávajú sa pritom na ustanovenie zákona o zdravotnej starostlivosti, podľa ktorého je zdravotná starostlivosť poskytnutá správne vtedy, ak sa (okrem iného) vykoná v súlade so štandardnými postupmi. Uvádzajú tiež, že „tento postup bol komunikovaný a odsúhlasený Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky.“

Slovenská psychiatrická spoločnosť sa tým snaží navodiť dojem, že ňou zverejnený dokument je vlastne takým štandardným postupom, ktorý treba pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti podľa zákona dodržiavať. To však nie je pravda.

Zákon totiž súčasne stanovuje, ktorý subjekt vydáva štandardné postupy a tým subjektom je ministerstvo zdravotníctva: „Ministerstvo zdravotníctva v rámci svojej pôsobnosti vydáva štandardné postupy na výkon prevencie, štandardné diagnostické postupy a štandardné terapeutické postupy a uverejňuje ich na svojom webovom sídle“ (§ 45 ods. 1 písm. c) Zákona o zdravotnej starostlivosti).

Nie je štandard ako štandard. Podľa zákona o zdravotnej starostlivosti je tým relevantným štandardom, ktorý je pre správne poskytovanie zdravotnej starostlivosti potrebné dodržiavať, ten vydaný ministerstvom zdravotníctva. Navyše, podľa právnej analýzy ministerstva spravodlivosti z čias ministra Karasa, ktorá sa chaosom okolo Lengvarského štandardov zaoberala, musí byť štandard publikovaný v oficiálnom vestníku ministerstva, inak nenadobudne účinnosť. A to sa v prípade tohto štandardu nikdy nestalo.

Niekto by mohol namietať: veď dobre, nech zákon dáva kompetenciu vydávať štandardné postupy ministerstvu zdravotníctva, no a čo? To nebráni, aby štandardné postupy vydal aj niekto iný, napríklad odborná spoločnosť! A aby sme žiadny „štandardný postup“ nediskriminovali, treba sa riadiť tak štandardnými postupmi ministerstva, ako aj štandardnými postupmi odbornej spoločnosti. Zákon predsa nehovorí, že sa treba riadiť „len“ štandardnými postupmi ministerstva... Takýto dojem sa o svojom štandarde snaží navodiť Slovenská psychiatrická spoločnosť.

Odpoveď na takýto falošný pokus možno nájsť v zákone o tvorbe právnych predpisov, ktorý stanovuje pravidlo jednotného používania pojmov: „Právny predpis musí byť terminologicky jednotný. Na označenie rovnakých právnych inštitútov sa používajú rovnaké právne pojmy v rovnakom význame. Jeden právny pojem s vymedzeným významom sa v tomto význame používa jednotne v celom právnom poriadku...“ (§ 3 ods. 3 Zákona o tvorbe právnych predpisov)

Inými slovami, ak zákon v jednej časti hovorí, že štandardné postupy vydáva ministerstvo zdravotníctva a na inom mieste, že poskytovateľ zdravotnej starostlivosti musí dodržiavať štandardné postupy, myslí sa tým dodržiavanie práve tých štandardných postupov, ktoré vydáva ministerstvo zdravotníctva.

Aby nedošlo k omylu, dokument označený slovným spojením „štandardný postup“ môže vydať aj iný subjekt ako ministerstvo. Prakticky ktokoľvek. Veď jedným zo základných pravidiel právneho štátu je, že štátne orgány môžu konať len to, čo im zákon stanovuje, kým občania môžu konať všetko, čo im zákon nezakazuje. Slovenská psychiatrická spoločnosť spadá do tejto druhej kategórie, pretože je organizačnou zložkou občianskeho združenia Slovenská lekárska spoločnosť, ide teda o aktivitu občiansku, nie štátnu. A na tú nie je potrebné zákonné splnomocnenie. Dôležité ale je, že právna relevancia takéhoto „štandardného postupu“ je niekde úplne inde, ako štandardného postupu podľa zákona o zdravotnej starostlivosti.

Ak by som to mal k niečomu prirovnať, tak všetci vieme, že zákony vydané štátom musíme dodržiavať. Ak by však „zákon“ vydalo nejaké občianske združenie, je nám jasné, že nás právne nezaväzuje.

Nechcem nijako spochybňovať právo odborných spoločností vydávať odporúčania pre lekárov a nazývať ich štandardné postupy. Nie je však fér tváriť sa, že ide o akýsi ekvivalent štandardných postupov vydávaných ministerstvom na základe zákona, ktorý by zaväzoval poskytovateľov zdravotnej starostlivosti.

Zvlášť to platí, keď všetci vieme, že tento konkrétny text vyvolal mnohé kontroverzie o dôležitých právnych otázkach, čo bol aj skutočný dôvod, ktorý viedol k jeho odmietnutiu. Autorom štandardu sa za jeho napísanie síce dostalo ocenenia Cena Inakosti 2023 v kategórii počin roka, ale dostalo sa im aj kritiky od 429 psychiatrov, psychológov a iných odborníkov, ktorí dokument odmietli z odborných dôvodov („neberie do úvahy závery najnovších štúdií, ktoré boli realizované v krajinách, kde bola tranzícia schválená a kde nepriniesla očakávané výsledky“), ale aj z etických dôvodov a z dôvodu ideologickej predpojatosti dokumentu.

Zákon o zdravotnej starostlivosti tiež definuje, že zdravotná starostlivosť je poskytnutá správne vtedy, ak sa zohľadnia aktuálne poznatky lekárskej vedy. Ak teda nejaké odporúčania, či štandardy lekárov alebo ich združení nezohľadňujú tieto poznatky, ale pretláčajú skôr ideologický pohľad na nejakú tému, veda má v takomto prípade prednosť a zdravotníci sa takýmito štandardami nesmú riadiť.

Treba si tiež uvedomiť, že zverejnené štandardné postupy zďaleka neriešia len medicínsku otázku, teda ako liečiť pacientov s transsexualizmom. Práve naopak, chcú určovať, aké majú na Slovensku platiť podmienky pre administratívny prepis pohlavia. Tým zasahujú do mnohých právnych oblastí, pri ktorých je dôležité rozlišovať medzi mužmi a ženami. Ide najmä o ústavné právo, ale aj rodinné právo, otázky definície manželstva ako zväzku muža a ženy, určovania rodičovstva, ochranu žien v pracovných a iných vzťahoch, právo poznať skutočné pohlavie, napríklad pri prijímaní do kňazského seminára, ochrana súkromia žien, a mnohé iné.

Pri všetkej úcte k psychiatrom, toto nie sú otázky, ktoré by spadali do kompetencie medicíny. Ak nechcú psychiatri znižovať vážnosť svojho stavu, nemali by sa tváriť, že sú kompetentní určovať administratívne postupy. Zmena údajov na matrike nie je medicínsky zákrok, medicínske štandardy ich preto nemajú prečo riešiť.

Aké riziká zo štandardov plynú

Zamýšľam sa na tým, čomu všetkému majú tieto štandardy slúžiť. Lebo v tom bude zrejme spočívať aj ich nebezpečenstvo.

Zjavne nie sú potrebné na to, aby lekári na Slovensku mohli ľudí utvrdzovať v blude o svojom pohlaví, dávať im hormóny opačného pohlavia alebo ich posielať na kastráciu. Toto naši odborníci už dávno robia, ako sa zdá aj vo veľmi zvláštnych situáciách (pozri článok: Odrezala si ruku, chcela zabiť otca. Slovenskí psychiatri ju aj tak povzbudzovali k tranzícii).

Domnievam sa, že štandardy pre transsexualizmus majú poslúžiť najmä dvom problémovým cieľom.

Prvým je umlčanie tých lekárov, ktorí chcú rozpor mysle s biologickou realitou riešiť uzdravením chorej mysle, nie ničením zdravého tela, ktorí chcú pomôcť svojim pacientom prijať pravdu o svojom pohlaví. Takýto prístup sa v štandardnom postupe označuje za neefektívny a neetický. Ak sa teda medzi kolegami objaví niekto, kto bude mať na vec iný odborný názor ako autori štandardného postupu, onálepkujú ho ako porušovateľa štandardov v medicíne. To môže byť základom pre jeho následné prenasledovanie. V zahraničí bežná vec.

Druhým cieľom, domnievam sa tým najdôležitejším z pohľadu LGBT lobby, je riešiť práve nemedicínske otázky, konkrétne právno-administratívne podmienky pre úradné prepisy pohlavia. Psychiatri vo svojich štandardoch píšu aj o tom, kedy má dôjsť k prepisu pohlavia na matrike, hoci to nie je medicínska otázka. A aj keď štandardný postup nie je právne záväzný, bude LGBT aktivistami používaný na to, aby dosiahli prepis pohlavia na matrike aj pri zachovaní reprodukčnej funkcie osoby.

Videli sme to už v čase, keď štandardný postup visel na ministerskej stránke pre štandardy. Keďže nebol zverejnený vo vestníku ministerstva, nenadobudol účinnosť, to znamená, že z neho nevyplývali záväzné práva a povinnosti, nikto nemal povinnosť sa nimi riadiť. To však nebránilo žiadateľom o prepis pohlavia (a ich právnym zástupcom), aby sa na tento dokument odvolávali a vytvárali dojem, že ho musia matriky rešpektovať. Matriky im bez náležitého usmernenia nevedeli oponovať, a ak sa báli, aby ich aktivisti nežalovali, radšej takejto žiadosti vyhoveli. Tak aj na Slovensku máme osoby so zapísaným opačným pohlavím, pričom pri nich nedošlo k znefunkčneniu reprodukčnej schopnosti (pozri prípad Charlotte Srnčík).

Lenže od prezidentských volieb nastala zmena, a štandardný postup zo stránok ministerstva zmizol, a bol nahradený informáciou, že bol zrušený. Takže aktivisti nemajú teraz čím matrikárky balamutiť.

Obávam sa, že presne na tento účel má poslúžiť štandardný postup zverejnený na stránke Slovenskej psychiatrickej spoločnosti. Link na stránku odbornej spoločnosti má predsa len väčšiu šancu presvedčiť, ako link na stránku nejakej LGBT organizácie.

Otázka je, ako dosiahnuť, aby boli matriky informované a odkazy žiadateľov o prepis pohlavia na štandardné postupy Slovenskej psychiatrickej spoločnosti vyhodnotili ako irelevantné.

Hydepark je priestor na slobodnú diskusiu, kde vítame názory ľudí z verejnej a občianskej sféry na rôzne témy. Publikované názory nemusia zodpovedať redakčnej línii Štandardu.