Hrozí Veľké Rusko? Lukašenko manévruje úplne inak

Ťažko posúdiť, či sú to naozaj iba vlastenecké city, ako sám tvrdí, alebo je to len snaha udržať sa pri moci, ako to tvrdia jeho odporcovia. Najpravdepodobnejšie asi bude, že platí jedno aj druhé. Na dosiahnutie svojho cieľa predtým často (a úspešne) manévroval Lukašenko medzi Ruskom a Západom, aj slovenská diplomacia v tom zohrala istú rolu, no tento smer politiky sa preňho uzavrel. Tak si našiel nový priestor na manévre, ktorý mu dodáva väčšiu istotu. Sú to vzťahy s Čínou.

S Bieloruskom spolupracujú ochotní Číňania

Bielorusko, ktoré sa z východného pohľadu nachádza na prahu Európy, je pre Čínu veľmi atraktívne. Pritom Lukašenko viac ako kedykoľvek predtým potrebuje silného partnera, s ktorým bude mať vzťah, čo sa bude dať využiť ako tromf pri rokovaniach s Ruskom. Doslova pred pár dňami podpísal dekrét o ďalších výhodách pre čínske spoločnosti v Bielorusku.

Číňania sú v Bielorusku veľmi aktívni. Ochotne poskytujú pôžičky, vyrábajú tam svoje autá, mnoho čínskych študentov študuje na miestnych univerzitách. Za to Minsk už poskytol Číne technológie používané pri výrobe zbraní. To značne dráždi Moskvu, pretože Bielorusi dostali takéto technológie práve z Ruska.

Na rozdiel od Európanov, Číňanov nezaujíma situácia v oblasti ľudských práv a nedávajú bieloruským činiteľom nepríjemné otázky o potláčaní opozície. Lukašenko v nich našiel lojálneho a dobre rozumejúceho partnera s prakticky neobmedzenými ekonomickými príležitosťami.

• 

• 

• 

Na podobnom základe sa bieloruský prezident môže prezentovať ako bojovník za nezávislosť a suverenitu svojej krajiny – najmä proti ruskej expanzii. V tom má ľudovú podporu. V Bielorusku sa nedávno konali pomerne masové protesty proti integrácii s Ruskom a vláda proti nim nezakročila. Za pozornosť stojí, že v tomto bratskom štáte neexistujú žiadne organizované politické sily, ktoré by obhajovali zjednotenie s Ruskom.

A čo samotní Rusi? Naozaj snívajú o spojení so susedným slovanským ľudom či aspoň o čiastočnom obnovení Sovietskeho zväzu?

Nuž, nie je to úplne tak. Samozrejme, zástancovia slovanskej jednoty v Rusku sú, ale nie sú až tak početní a hlavne nedostávajú reálnu podporu z Kremľa. Za tým, ako sa správne domnievate, stoja vážne dôvody.       

Rusko ekonomicky pomáha, ale v medziach

Bieloruská ekonomika je teraz v katastrofálnom stave. Keby neboli ruské a čínske peniaze, už by zrejme skrachovala. Moskva netúži prevziať všetky jej problémy, veď ruské zdroje sú v súčasnosti tiež dosť obmedzené.

Z matematiky vieme, že ak ku kladnému číslu pripočítame záporné číslo, nebude z toho sčítanie, ale odčítanie. V súčasnej situácii by zjednotenie oboch krajín viedlo k ich oslabeniu, a nie k zrodeniu či obnoveniu mohutnej veľmoci. Rusi pomáhajú susedovi v rozsahu, aký si môžu dovoliť, a neusilujú sa o zvýšenie svojej účasti na ekonomickom vývoji v Bielorusku.

• 

• 

• 

Zjednotený štát by čelil aj politickým výzvam, pri ktorých treba počítať s nespokojnosťou časti bieloruského obyvateľstva, bezprostrednou blízkosťou k nepriateľskému Poľsku a následne NATO, či reakciou Západu, ktorá by mohla byť silnejšia ako v prípade Krymu. To sú riziká, ktorým sa chce Rusko jednoznačne vyhýbať.

Zväz tu už dávno je, len sa nenapĺňa

A je ešte jedna okolnosť, na ktorú už mnohí zabudli. Zväz (spoločný štát) Ruskej federácie a Bieloruska predsa de jure existuje už viac ako 20 rokov. Krajiny ho založili v roku 1997, má dokonca vlastnú ústavu, spoločné správne orgány a parlamentné zhromaždenie.             

Vtedy to bolo vymyslené ako jeden z variantov zabezpečenia politickej budúcnosti pre Borisa Jeľcina, ktorý by mohol zostať na čele zväzu, aj keby odstúpil z postu prezidenta Ruska. Prečo by sa to bolo mohlo Jeľcinovi podariť? Ako som vtedy počul, Lukašenko ho veľmi rešpektoval, úprimne ho uznával ako staršieho partnera a  súhlasil sa stať dočasne osobou číslo dva spojeného štátu. Mal však podmienku, že potom bude Jeľcinovým nástupníkom a bude vládnuť aj v Rusku.

Z dnešného pohľadu sa takáto kombinácia ukazuje ako nepravdepodobná. No vtedy sa ohýbali ešte exotickejšie varianty, napríklad zväz s Kazachstanom, vrátane utopickej predstavy, že by sa jeho líder Nursultan Nazarbajev stal nástupníkom Jeľcina.

Z rôznych dôvodov sa to všetko neuskutočnilo a odvtedy úloha tohto zväzu iba klesala. Nestal sa ani štátom, ani funkčnou úniou. Na pozadí ďalších udalostí sa z politického života úplne stratil. Určitú úlohu tu hrá fakt, že na Putina bieloruský prezident údajne pozerá úplne inak ako na jeho predchodcu.   

Zväz však stále existuje ako politická a právnická konštrukcia, ktorú ani netreba obnovovať, stačí ju naplniť skutočným obsahom. Dodnes sa to nestalo, čo môže znamenať len jedno – nikomu to netreba, nikto to nechce. Samozrejme, niečo sa môže zmeniť v budúcnosti, no momentálne nevidíme žiadny dopyt po Veľkom Rusku.

Počas studenej vojny jeden americký novinár povedal, že zjednotené Nemecko je ako nebeské kráľovstvo – chce sa tam dostať každý, ale nie príliš skoro. Niečo podobné teraz majú na mysli politici a občania Ruska a Bieloruska pri úvahách o spojení ich štátov.