Inaugurácia Trumpa: Prečo môžeme byť ku koncu vojny na Ukrajine stále ďaleko

Inaugurácia Donalda Trumpa za prezidenta Spojených štátov sa v európskom priestore spája najmä s nádejou na začiatok konca vojny na Ukrajine, najhoršieho konfliktu na starom kontinente za posledných zhruba 80 rokov.

Túto vyhliadku vyvolal predovšetkým sám Trump ambicióznymi vyjadreniami v predvolebnej kampani, ale aj výrazne nižšia ochota nastupujúcej republikánskej administratívy financovať multimiliardové vojenské potreby Kyjeva.

Ak k tomu prirátame únavu bojujúcich strán a celkový medzinárodný kontext, v ktorom silnejú prestížne hlasy volajúce po mieri či prinajmenšom po prímerí, nie je dôvod túto predstavu spochybňovať.

Ibaže by bol. A hneď niekoľko.

I.

Prvé prekážky pre rýchle ukončenie badať na strane samotného Trumpa a USA. Hoci staronový prezident počas kampane tvrdil, že dosiahne dohodu s Ruskom do 24 hodín, koncom októbra začal hovoriť, že vojnu dokáže vyriešiť „veľmi rýchlo“. Po zvolení ešte viac zmiernil a skonštatoval, že konflikt jednoducho „vyrieši“. Jeho osobitný veľvyslanec pre Ukrajinu Keith Kellogg spomenul interval 100 dní.

V prostredí USA tiež dlhé desaťročia platí, že kurz v rozhodujúcich medzinárodných otázkach sa nemení zo dňa na deň. A to aj preto, lebo sa príliš veľké množstvo procesov odohráva na nižšom stupni riadenia (deep state). Zároveň je všeobecne známe, že vo vnútri Republikánskej strany sa nachádza nezanedbateľné krídlo, ktorého postoj k Ukrajine sa blíži skôr k naratívu konkurenčných demokratov. Svoju úlohu, pri ktorej platí pravidlo „čím horšie, tým lepšie,“ tu hrá aj extrémne mocný vojensko-priemyselný komplex.

Po tretie, za nového šéfa Bieleho domu hovoria aj jeho skutky voči v Rusku v prvom funkčnom období. Počas jeho administratívy v roku 2018 vyhostili 60 ruských diplomatov z USA a zatvorili konzulát v Seattli ako odvetu za kauzu Skripaľ. Trump zároveň schválil ukrajinskú žiadosť o vojenskú pomoc a súhlasil s predajom protitankových rakiet Javelin za 47 miliónov dolárov, čo predtým v roku 2014 odmietol Barack Obama. USA rovnako počas jeho premiérovej vlády zachovali a dokonca rozšírili sankcie voči Rusku, ktoré zaviedli po anexii Krymu v roku 2014.

Americké prieskumy verejnej mienky tiež prezrádzajú, že tamojší občania majú iné priority a očakávania od Trumpa ako Európania. Prím tu hrajú zvyšujúce sa životné náklady, dostupnosť zdravotnej starostlivosti, kultúrno-etické témy alebo migrácia. Môže sa preto poľahky stať, že oblasti zahraničnej politiky a Ukrajine ležiacej na opačnom konci planéty, bude nový kabinet venovať pomerne málo energie.

Napokon, Trump dozaista chápe, že výsledok, ktorý by sa dal interpretovať ako čo i len čiastočná prehra Ukrajiny, znamená aj čiastočnú prehru USA a celého Západu ako takého. Pre muža nadrozmerného ega preto nemusí byť hľadanie ústupkov prioritou.

II.

Druhý balík prekážok možno nájsť na strane Ruska. To momentálne drží na bojisku iniciatívu a aktuálnym tlakom na Pokrovsk, hlavnú ukrajinskú baštu v Doneckej oblasti, si otvára cestu k dobytiu celého regiónu. Zmocnenie sa tohto sídla by ruskú armádu posunulo k dobytiu ostávajúcich veľkých miest v Donecku ako Kramatorsk (160-tisíc obyvateľov), Slavjansk (vyše 100-tisíc obyvateľov) či Kosťantynivka (asi 70-tisíc obyvateľov). Je vysoko pravdepodobné, že skôr ako sa to Rusku podarí, vojnu za žiadnych okolností neukončí, čo môže trvať dlhé mesiace. Viaceré hlasy sa pritom domnievajú, že Moskva môže svoje územné ambície rozšíriť aj na piatu, doteraz vôbec neokupovanú, Dnepropetrovskú oblasť.

Vedomý si svojej výhody na fronte ruský prezident Vladimir Putin na pondelkovom zasadnutí bezpečnostnej rady naznačil, že trvá na svojich požiadavkách na de facto kapituláciu Ukrajiny. Putin upozornil, že akékoľvek mierové urovnanie by malo „odstrániť základné príčiny“ vojny. Vychádzajúc z predošlých vyjadrení, Putin stále požaduje vojenskú neutralitu súpera, razantné okresanie veľkosti ukrajinskej armády a koniec súčasnej vlády a špeciálne prezidenta Volodymyra Zelenského.

Samostatnou kapitolou je skutočnosť, že v prospech Ruska hrá čas a má výrazne väčšie predpoklady na dlhodobé vedenie opotrebovávacej vojny ako Ukrajina. Tie najvýraznejšie sú vlastné rozsiahle ekonomické zdroje, obrovská populačná prevaha (možno až sedem ku jednej) a schopnosť produkovať viac vojenskej techniky či vyrábať násobne viac munície ako celý Západ dohromady.

III.

Pochopiteľne, prekážky pre rýchly koniec vojny existujú aj na strane samotnej Ukrajiny. Kyjev kontinuálne odmieta akceptovať nielen okupáciu Donbasu, ale aj Krymu, hoci niektorí ukrajinskí predstavitelia hrany miestami veľmi nepatrne obrusujú.

Ukrajina sa tiež obáva, že rýchle ukončenie vojny a akési polovičaté riešenie bez jasných bezpečnostných záruk (napríklad členstvo v Severoatlantickej aliancii alebo iné formy medzinárodnej ochrany) by mohlo viesť k opakovaniu ruskej agresie v budúcnosti.

Pre mnoho Ukrajincov (najmä v západnej časti krajiny) na čele s prezidentom Zelenským je odpor proti Rusku takisto otázkou vlasteneckej hrdosti a nového rozmeru tamojšej národnej identity. Ukončenie vojny bez dosiahnutia spravodlivosti, potrestania vojnových zločinov alebo nápravy kolosálnych škôd na infraštruktúre, by preto mohlo byť považované za zradu obetí, ktoré položili svoje životy zbytočne.

Kyjev už navyše medzičasom výrazne zvýšil domáce zbrojárske kapacity, diverzifikoval energetické zdroje, pripravil svojich občanov, nabral extrémne cenné skúsenosti z bojov a zabezpečil si dostatočnú podporu niektorých spojeneckých krajín na to, aby vedel viesť pomerne tvrdú partizánsku vojnu aj po tom, ako v tej konvenčnej stratí dych.

IV.

Ako vidieť, vojna na Ukrajine je komplexný konflikt, ktorý nezávisí výlučne od jedného politického lídra, hoci ide o lídra najmocnejšej krajiny sveta.

Trumpov opätovný nástup do Bieleho domu je, samozrejme, skôr pozitívnym ako negatívnym signálom, ale vôbec nemusí znamenať stopku pre delá, ale naopak, pre jeho nevyspytateľnú povahu môže priniesť aj zhoršenie stavu.

Republikán už napríklad v prvých hodinách výkonu mandátu obvinil Putina z toho, že Rusko „ničí“ a odkázal mu, že vojna ho priviedla do „veľkých problémov“. Zároveň pred novinármi pripustil, že šéf Kremľa sa na jej ukončení možno ani nechce dohodnúť.

Ako sme už uviedli v analýze pred voľbami, podľa amerického think tanku Lowy Institute môže Trump pri tejto vojne ešte prekvapiť. V jeho texte sa uvádza, že ak by „nebol schopný dosiahnuť rýchle riešenie vo vojne na Ukrajine, mohol by sa pokojne obrátiť proti Putinovi a zvýšiť americkú podporu Ukrajine“.

Prognóza z dielne Economist Intelligence Unit, čo je analytická divízia britského denníka Economist, zas vtedy nevylúčila možnosť, že „Putin urobí niečo, čo rozhnevá Trumpa dostatočne na to, aby to spôsobilo scenár, v ktorom USA na Ukrajinu nasmerujú ešte viac zdrojov“.

V každom prípade, v súčasnosti poznáme len veľmi hrubé obrysy toho, kedy a ako môže vojna u našich susedov skončiť a aj tie môže expresne rýchlo vymazať nepredvídateľná udalosť dejinného významu v USA, v Rusku alebo aj na samotnej Ukrajine.

Každý, kto vás vo svetle Trumpovej inaugurácie uisťuje o opaku, sa portrétuje múdrejším, ako v skutočnosti je.